Emmanuel Carrère: Kráľovstvo

Vediem si „denník“ prečítaných kníh. V chronologickom poradí: aj keď mám rozčítaných viacero diel, na zoznam putuje titul až vtedy, keď skončím.

A tak sa po rozhovore so spevákom Nickom Caveom (zhováral sa Sean O’Hagan) Viera, nádej a masaker dostalo – po nepriamom odporučení práve Nicka Cavea vo svojich Red Hand Files č. 278) – na môj zoznam Kráľovstvo francúzskeho spisovateľa Emmanuela Carrèra, ktoré niekoľko rokov po pôvodnom vydaní uviedlo na slovenský trh žilinské vydavateľstvo Absynt.

„Carrerovo Kráľovstvo je výnimočné dielo, ktoré sa vymyká všetkým literárnym škatuľkám.“

„Carrerovo Kráľovstvo je výnimočné dielo, ktoré sa vymyká všetkým literárnym škatuľkám.“

Takéto hodnotenie čítame priamo pri „produkte“. Po prečítaní môžem len potvrdiť, že sa tieto slová aj naozaj naplnili. Je to román, reportáž, fikcia, alternatívna história, osobná spoveď, historická sonda či literárna analýza?

Carrèreho kniha sa nedá tak ľahko kategorizovať – nakoniec načo. V niektorých knižniciach ju možno uložia medzi detektívky.

Predovšetkým je to príbeh, ktorý všetky hore vymenované žánre v sebe spája: je to osobné putovanie francúzskeho spisovateľa Emanuela Carrèra, jeho cesta viery – a vedomá voľba „neviery“ (či skôr agnosticizmu), realistické i primyslené spracovanie osudov sv. Pavla a sv. Lukáša, exkurz do dejín, občas takmer cestopis, v ktorom sa stiera realita s fikciou – nie prvýkrát v Carrèreho tvorbe.

Vzniká tak pútavý celok, výborne napísaný, keď po jednej strane hneď siahate na ďalšiu, až vám je ľúto, keď tento príbeh na strane 500 skončí.

Úspešný francúzsky spisovateľ interpretuje Božie kráľovstvo. Po svojom. Neponúka nudný výklad, ale literárnu púť s osobnými (často až intímnymi) detailmi aj s alternatívnymi verziami Pavla a Lukáša, ktoré určite prinútia premýšľať, niekedy možno aj spochybniť svoje vlastné doterajšie predstavy o biblických udalostiach a postavách. Už len pre zaujímavý literárny zážitok.

Osobne oceňujem aj knihu ako takú: výborne sa drží v ruke, má krásnu obálku, vnútri je cenný obsah, dobre preložený a rovnako dobre zredigovaný.

Ako sa dá tušiť, autor opisuje svoju konverziu na katolícku vieru a zážitky nového obrátenca, kým sa napokon – ako znalec Písma, prekladateľ, literát – tejto viery nevzdá.

Na Veľký Piatok zaznejú jeho slová: „Opúšťam ťa, Pane, ale ty, Pane, ma neopusť.”

„Podstatné je veriť v Kristovo zmŕtvychvstanie, opakoval Pavol bez únavy: ostatné dostanete navyše. Nie, odpovedá Jakub – alebo Lukáš od Jakubovým menom: podstatné je mať súcit, pomáhať chudobným, nepovyšovať sa a ten, kto toto všetko robí, hoci bez viery v Kristovo zmŕtvychvstanie, bude ku Kristovi vždy tisíckrát bližšie než ten, kto v neho verí, no pritom postáva so založenými rukami a opája sa Šírkou, Výškou, Dĺžkou a Hĺbkou. Kráľovstvo patrí dobrým Samaritánom, milujúcim pobehliciam, márnotratným synom.“

Profesor z Cambridgeu Tim Whitmarsh označuje v recenzii pre britský Guardian Emmanuela Carrèra za post-kresťana. Je to pomerne výstižné označenie – skrýva sa za tým niekto, kto veril, dnes neverí, ale chce pochopiť lepšie sám seba, kresťanstvo a to, prečo tomu ľudia verili v minulosti a veria i dnes. Bez povyšovania sa nad ostatných.

Je to závažný posun, keďže Emmanuel Carrère aspoň podľa vlastných slov vo svojom kresťanskom období dennodenne chodil na svätú omšu, prijímal eucharistiu a bohato spoznámkoval Jánovo evanjelium.

Tim Whitmarsh ďalej píše: „Carrère sa skutočne snaží odhaliť, čo priviedlo prvých kresťanov k mytológii Krista, prečo žili a umierali podľa jeho príkladu (akokoľvek fiktívneho) – a prečo aj autorov vlastný život prepadol rovnakému čaru v jeho kresťanských rokoch. Toto je kniha, ktorú by pravdepodobne nemohol napísať ani veriaci (komu by chýbal odstup), ani niekto, kto nikdy neveril. Je to dielo post-kresťana. Predovšetkým je to však kniha ohýbajúca žánre s výborným vkusom: je to pocta a vlastne aj pomník sile literárnej invencie.”

Ako si všíma aj T. Whitmarsh, spisovateľ vôbec neskrýva svoje veľké ego, práve naopak – považuje sa za intelektuála, boháča, možno až úspešného muža. Dostane sa taký do Kráľovstva?

„Len niekto s Carrèreovým obrovským egom mohol znovu vymyslieť príbeh ranej cirkvi ako podobenstvo pre svoj vlastný život (a možno aj naopak). Našťastie pre čitateľa, ktorý je pripravený popasovať sa s touto zložitou, intelektuálnou, ale pútavou knihou, je aj vtipný, bolestne sebakritický a humánny,“ pridáva Tom Whitmarsh. „Kráľovstvo nie je bezproblémové, ale je to dielo veľkej literatúry, ktoré sa v autorovom rodnom Francúzsku predáva po státisícoch.“

Emanuel znamená Boh s nami. Platí nomen omen? Je v tom kód, že Boh nás predsa len neopúšťa, aj keď ho opúšťame my sa mi?

S určitosťou viem, že Kráľovstvo je výborne napísaný titul. A istotne verím, že v Kráľovstve je dostatok miesta pre všetkých. Aj pre post-kresťanov.

titulný obrázok: Jan van Scorel – Zázračný rybolov (druhá polovica 16. storočia, zo zbierok SNG, zdroj: Webumenia.sk)