Už o týždeň si pripomenieme 65. výročie popravy príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti Pavla Kalinaja a Bernarda Jaška. Komunisti ich obesili 17. februára 1951 za to, že sa ako vtedajší policajti nestotožnili s perzekúciami ŠtB proti Cirkvi a veriacim. O ich príbehu sa zhovárame s profesorom histórie Róbertom Letzom.

22 hláv official trailer, trailer 22 hláv, Bernard Jaško, Pavol Kalinaj, monsterproces 1951

Bernard Jaško a Pavol Kalinaj prakticky zradili Štátnu bezpečnosť a komunistický režim, pre ktorý formálne pracovali. Sú zradcovia alebo hrdinovia?
Práve v tom je podstata celého príbehu. Jaško a Kalinaj nikoho nezradili, ale ostali verní. Ostali verní veľkým kresťanským zásadám lásky k Bohu a blížnemu. Neboli to ale nejakí superhrdinovia, ale skutoční charakterní chlapi, ktorí vlastnou úvahou dospeli k tomu, že nastal čas prenasledovania cirkvi a považovali za svoju povinnosť riskovať a pomôcť iným, ktorým hrozilo zaistenie, alebo boli sledovaní.

V procese Jaško a spol. bolo spolu odsúdených 22 ľudí, ktorí sa často ani nepoznali. O monsterprocese vznikla kniha aj film. Je možné ešte ďalej rozšíriť výskum tohto prípadu? Otvárajú sa ešte ďalšie možnosti, ako viac rozšíriť pozadie, čo sa stalo?
Každá historická téma sa do istej miery vyčerpá, ale nikdy nie úplne. Ak by knihu o tomto prípade písalo viacej historikov, každý ju napíše inak, každý z nich si všimne niečo iné, povie to inými slovami a položí dôraz na iný aspekt. V každom prípade téma Bernard Jaško a spol. bola objavená, dostala sa po dlhom čase utajovania na svetlo. Existujú desiatky a stovky podobných prípadov, ktoré ešte nie sú spracované. Sú to prípady hlbokej utajenej bolesti, ktorá bola umelo pochovaná a umlčaná a pritom je to obeť svedčiaca o statočnosti ľudí, ich odhodlaní byť sám sebou. Podľa môjho názoru by sa téma Jaško a spol. dala spracovať historikom oveľa podrobnejšie a popri základnom zmapovaní by sa mal urobiť komplexný obraz, kde by sa bral ohľad aj na existujúce spoločenské pomery, pomery v bezpečnosti a na osudy rodín, ktoré trpeli spolu s odsúdenými. Veď utrpenie sa prenášalo a stigmatizovalo ďalšie generácie.

Proces mal byť utajený, existoval prakticky len v rámci vtedajšej polície. Mal poslúžiť ako exemplárny príklad, aby sa iní príslušníci Zboru národnej bezpečnosti neodvážili „protestovať“. Podarilo sa komunistom zastrašiť iných príslušníkov, aby slepo poslúchali príkazy strany a vlády?
Od príslušníkov bezpečnosti sa požadovala stopercentná vernosť režimu, veď práve oni patrili k jeho hlavným oporám. Aj preto potrebovali nejaký odstrašujúci prípad, ktorý by v iných umlčal svedomie. Očista bezpečnostných orgánov prebiehala postupne od roku 1945 a intenzívnejšie po roku 1948. Veľa príslušníkov bezpečnosti bolo prepustených v súvislosti s tým, že sa odmietli angažovať v štátnej Katolíckej akcii v roku 1949, alebo preto, že nechceli asistovať pri likvidácii reholí v roku 1950. Tí, ktorí poslúchli hlas svedomia, boli degradovaní a potrestaní, tí, čo poslúchli režim, boli vyznamenaní, hoci išli proti vlastnej podstate. Stálo by za to urobiť širší historický výskum, ktorý by zmapoval perzekúcie v rámci bezpečnosti. Prichádza mi na um napríklad prípad okresného veliteľa Zboru národnej bezpečnosti v Trenčíne Jozefa Kovarského, ktorý bol v prípade Albert Púčik a spol. v roku 1949 odsúdený na 25 rokov väzenia.

V čom sú Jaško, Kalinaj, Uhrín, Hajdin a ďalší inšpiratívni pre dnešnú dobu?
Každá moc má právo vyžadovať od ozbrojených a bezpečnostných zložiek poslušnosť. Ak však siaha na základné ľudské práva, je to evidentné zneužitie moci, ktoré je vo svojej podstate nemorálne. V takomto prípade treba hľadať cestu, ako sa vzoprieť. Presne tak to urobili Jaško a Kalinaj. To je dosť aktuálny odkaz aj pre dnešok aj pre budúcnosť. Viac ako inokedy ide dnes o slovenskú mládež. Ona je budúcnosťou národa a raz preberie do správy túto krajinu. Jaško, Kalinaj, Uhrín, Hajdin a ďalší predstavujú príbehy, ktoré môžu zaujať práve mladých ľudí a byť pre nich inšpiratívne, aby sa nebáli stáť za svojím a chrániť svoju otcovizeň a všetky jej duchovné poklady.

Vyšlo na stránke matusdemko.wordpress.com pôvodne 10. februára 2016.