Divadelní ochotníci zo Zákamenného ponúkli nevšedný duchovný a umelecký zážitok.

Beta, kde si?

Najprv pár slov k samotnej hre. Milo Urban nás vovádza do dedinského prostredia a roztáča kolotoč klebiet, ľudskej malosti a závisti. Mladá Alžbeta Brtáňová sa vracia z mesta, kde slúžila v domácnosti, o niekoľko mesiacov skôr a navyše s vyššou výplatou. To vzbudzuje prvé otázniky doma: utiekla? Odišla? Neosvedčila sa? Zaplietla sa s niekým? Vysvetlenie, že prišla “iba tak”, neobstojí. Napokon otec vyženie dcéru z domu.

Potom prichádza na rad “dedina”. Betka sa skrýva v humne, no ani tam neunikne osočovaniu: určite je “samodruhá”, schádza sa pri nej partia, ktorá fajčí, a hrozí, že podpália aj ostatné humná…

Hra končí tragickou smrťou Bety. Spadla alebo skočila? Táto otázka zostáva nezodpovedaná. Hlavná hrdinka však odvážne čelí nenávisti dedinčanov až za hrob. Urban napísal drámu v čase, keď samovrahov pochovávali – v tom lepšom prípade – na kraj cintorína. Beta ani po smrti nenachádza pokoj a banda klebetníc si od farára navyše vynúti, aby Bete, napriek pochybnostiam o jej smrti, nedali ani zazvoniť.

Hlavná hrdinka čelí nenávisti dedinčanov až za hrob.

Urbanova hra prináša potrebnú katarziu vďaka pozitívnym postavám starostu, policajta či nakoniec aj farára (s ktorými sa divák rád identifikuje), avšak smutné je, že celá dedina, prostredie ako také, ostáva nezmenená a naďalej zotrváva na falošných pozíciách svojej morálnej nadradenosti.

A posledné slová, výkrik na kríži ľudskosti, Beta, kde si?, sa ozývajú aj v našich dušiach. Teba, Alžbetka, zničili rečami a pletkami. To nás samých v tebe zabili. Ale aj my sme vinní. Ohovárame a klebetíme. Prvým krokom k očiste je priznať si vlastné zlyhanie.

Beta kde si Zákamenné

Divadlo zo Zákamenného

A ešte niekoľko slov k Ochotníckemu divadlu Jána Vojtaššaka zo Zákamenného.

Sám som trochu privykol, že ochotníci by mali ponúkať jednoduchú ľudovú zábavu a že želaný smiech spôsobuje už len vystúpenie vášho suseda, syna či kamaráta na javisku. Zahrať drámu? Ľudia sa chcú baviť a život je aj tak ťažký, tak im to nesťažujme ešte aj v divadle..

Napokon u ochotníkov číha ešte iné riziko: buď zabudnú na kvalitu výkonu (veď umenie je vôbec zapamätať si text) alebo si začnú hovieť vo vlastnom malom úspechu (ak náhodou nejaký dosiahli).

Herci zo Zákamenného zatiaľ týmito neduhmi dedinských súborov netrpia. Na javisku podali fantastický výkon, ktorý sa nebojím prirovnať k profesionálom. Čistá scéna, vhodné kostýmy, podmanivá hudba spojená s napätím, ktoré Urban ako autor a Zákamenčania ako interpreti udržali až do úplného konca. To všetko prinieslo hodnotný umelecký a duchovný zážitok, na ktorý nezabudnete hneď na nasledujúci deň.

Prekvapilo ma, akú kvalitu vie zahrať mladé divadlo, ktoré existuje len od roku 2015.  Vo výsledku predčilo aj súbory s dlhšou tradíciou. Samozrejme, nie je to náhoda, pretože za výsledkom sa skrýva odhodlanie režisérky Zuzany Demkovej, ktorá do súboru angažovala mladých so skúsenosťami z detskej Prvosienky a ktorá tvrdým drilom a prísnosťou dokáže z hercov dostať to najlepšie a prebudiť v hĺbke ich duše samu Táliu.

Z hercov treba určite vyzdvihnúť hlavnú postavu Betu Brťáňovú, ktorú presvedčivo a súčasne veľmi prirodzene stvárnila Veronika Florková disponujúca nesmiernym divadelným nadaním. Na javisku ju vhodne dopĺňal autentickým prejavom jej divadelný otec Pavol Florek.

S divadlom nemal prvú skúsenosť ani miestny farár Cyril Hamrák, ktorý sa zhostil roly starostu. Na slovenské pomery je vcelku vzácne vidieť kňaza naozaj zžitého s komunitou, v ktorej slúži a v ktorej chce rozvíjať kultúru (bez ktorej nie je možné ani duchovno). Nevdojak mi to pripomenulo Andreja Hlinku, ktorý začínal ako kaplán práve v Zákamennom-Kline a sám založil divadlo v roku 1905 (v rodnej Černovej).

Po zážitku s Betou prajem Ochotníckemu divadlu Jána Vojtaššáka, aby oslovilo (nielen) s touto hrou čo najviac divákov. Aby ich úspech neviedol k hereckej pýche. A aby zas pri ďalšom projekte prekročili vysokú latku, ktorú si sami nastavili.