Do 31. januára 2021 trvá v Oravskej galérii výstava pri príležitosti stého výročia narodenia jej spoluzakladateľa, maliara, organizátora a manžela Márie Medveckej Ctibora Belana. Vedeli ste, že sa poznal aj so spisovateľom, prekladateľom a básnikom Ľubomírom Feldekom, ba dokonca, že Medveckej a Belanov syn Peter je doteraz aj najlepším priateľom Feldekovcov? Novinám Kubín poskytol Ľubomír Feldek exkluzívny rozhovor.
Je o vás všeobecne známe, že svoju manželku Oľgu ste našli v Tvrdošíne. Našli ste tam aj Máriu Medveckú a Ctibora Belana?
Áno. A to priateľstvo s nimi sa predĺžilo v podobe priateľstva s ich synom, MUDr Petrom Belanom, ktorý je dodnes naším najlepším priateľom, nehovoriac o tom, že aj najlepším lekárom. Nebyť jeho, už by som možno ani nežil. K päťdesiatke som mu v roku 1996 napísal báseň, ktorú možno oravskí čitatelia nepoznajú, a tak využijem túto príležitosť, aby som ich s ňou zoznámil.
GIGANTICKÁ ŠŤUKA
(k päťdedsiatke MUDr. Petra Belana)
Sme s Petrom starí kamaráti.
A stali sme sa nimi už,
keď býval Peter ešte chlapec,
keď som bol ešte mladý muž.
Bolo to na Orave, v lete.
A dvaja chlapci – druhý z nich
brat mojej ženy, švagor Ičo –
ma zasvätili do veľkých
plánov, čo práve spolu kuli.
Vraj na Oravskej priehrade
je jedna gigantická šťuka.
„A čo rybárske náradie?“
Náradie mali. „Povolenie?“
To nemali. No mali chuť.
Ich plán bol prostý: chytiť šťuku
a porybnému uniknúť.
Plán sa mi páčil. Bez váhania,
verte to a či neverte,
hoci o desať rokov starší,
no v zachladenej puberte,
dal som sa s nimi na pytliactvo.
Napokon – črtal sa tu dej.
Chytiť šťuku – a opísať to.
Môže sa schovať Hemingway!
O tretej ráno, keď sa vtáci
ešte len ladia na koncert
a v hmle svoj koreň znova hľadá
každý strom – zatúlaný čert,
o tretej ráno, keď je slnko
ešte len dyňou v záhrade,
z Tvrdošína tri bicykle už
vŕzgali smerom k Priehrade.
Tam v hĺbke gigantická šťuka
snívala ešte rybie sny
a druhú čižmu hľadal kdesi
poloobutý porybný
a my už vo vrbinách s prútom
a v nás dva silné pocity:
nádej a strach. Že chytíme ju –
ak len nás niekto nechytí.
Návnadou sme sa pokúšali
zablýskať do tmy jazera
a čakali, že rozčerí ho
tá gigantická nádhera.
„Tu ju vraj Kantafuľa zazrel!“
pendlovali sme po brehu.
V húštine vietor zašuchotal
a dali sme sa do behu.
Nechytili sme žiadnu šťuku.
Nechytil nikto ani nás.
Hemingway nemusel sa schovať.
Akurát, že nám prešiel čas.
Zasmiali sme sa. Zasmútili.
Nič k tomu dodať netreba.
Ale hmla toho rána stále
stúpa v nás ešte do neba.
A to je všetko. To je život.
Hmla, s ktorou oženil sa dym.
Veselo premrhaná chvíľa
medzi šťukou a porybným.
Nech iba uprostred tej chvíle
je päťdesiatka Petrova!
Nech šťuka spí! Nech čižmu hľadá
porybný! Nech to potrvá!
Ako si spomínate na manželský pár Medvecká+Belan? Čo ich inšpirovalo k tvorbe? Mali ste možnosť niekedy vidieť obrazy Ctibora Belana? Maľovanie ho postupne prestalo baviť, zrejme časť svojich obrazov aj zlikvidoval a neskôr sa viac venoval organizačnej činnosti. Na jednej z malieb môžeme vidieť potulného bábkara. Bavil Belana viac život za kulisami?
Začnem odpoveď na vašu otázku úvahou o prísloviach. O prísloviach si myslíme, že sú to anonymné diela, starobylé perly slovenčiny, ktoré sa zachovali nielen preto, že ich Záturecký zozbieral, ale i vďaka tomu, že ich s láskou používame a odovzdávame svojim potomkom… No nie je to celkom tak.
Sú príslovia, ktoré nevznikli tak dávno, a dokonca sú známi aj ich autori. Jedno z nich – čo Slovák, to architekt – som kedysi použil ako názov básne, uverejnenej v zbierke Slovák na Mesiaci. Hovorí sa v nej napríklad:
„Aj taký blud sa šíri, vážení:
architektúra – matka umení.
Nie ja, lež bol by blázon niekto,
kto napchával by vrecká architektov!
Čo sa to vari inak spraviť nedá?
Vylepšiť môžeš plánik od suseda,
sám navrhneš si dom…“
Báseň si obľúbili najmä architekti, jej názov medzi nimi zľudovel, ale patrí sa, aby som pripomenul, kde som po prvý raz počul to príslovie.
Bolo to na Orave, odkiaľ pochádza moja žena, rok čo rok sme tam prázdninovali, a vždy som tam vtedy celé hodiny predebatoval s Ctiborom Belanom, manželom Márie Medveckej. Aj Ctibor bol maliar – videl som jeho obrazy z mladších rokov života, bol to určite veľmi talentovaný maliar – ale v tom čase už nechal maľovanie na ženu a viac ho zaujímali iné veci, najmä záchrana tradičných hodnôt, medzi nimi aj architektonických. To jemu sa v 60. rokoch minulého storočia podarilo zvrátiť projekt okresného výboru komunistickej strany a dosiahnuť, že z kostolíka na Slanickom ostrove sa namiesto múzea úderníkov stala galéria sakrálnej plastiky. To on zachránil kúriu v Dolnom Kubíne a dosiahol, aby sa z nej stala Oravská galéria. Zaslúžil sa o vznik skanzenu v Podbieli, o záchranu zanikajúcej oravskej sklomaľby a neviem, o čo všetko ešte, jedno sa mu však nepodarilo – donútiť národ, aby uveril, že aj architektúra je umenie. Bolo práve obdobie stavebnej horúčky – a každý stavebník staval nejakú „kocku“ podľa vlastného projektu. A tak som Ctibora iba počúval znova a znova vzdychať: „Čo Slovák, to architekt.“
Zásluhy sú na to, aby nám ich niekto ukradol – aj Ctiborovi Belanovi po jeho smrti všetky zásluhy ukradol iný človek, dnes už takisto nebohý, netreba ho menovať. Nech však Ctiborovi ostane aspoň autorstvo príslovia, ktoré som ja zachoval v názve svojej básne.
Pri Márii Medveckej napadne každému úspešne ukončenému gymnazistovi termín „socialistický realizmus“. Priznám sa, že s takýmto „predsudkom“ som i ja sám pristupoval k jej dielu. Dnes, keď sa na jej maľby pozerám, áno, vidím tam dobu, ktorú znázornila – „Deti mieru“, fabriky, industrializáciu – ale umeleckú latku nepodliezla. Viac ako „socialistická“ maliarka bola určite maliarkou Oravy a oravských ľudí, oravských duší v dobe, ktorú si dobrovoľne nevybrala. Ako jej tvorbu vnímate vy?
Nedá sa zazlievať mladším ľuďom, ktorí tú dobu nezažili, ak si možno myslia, že socialistický realizmus v päťdesiatych rokoch nejako hlbšie zasiahol duše slovenských umelcov. No bolo to celkom inak. Päťdesiate roky, to bola predovšetkým doba, keď Stalin dostal príležitosť rozšíriť svoje impérium aj na územie strednej Európy – a on poznal iba jedinú metódu, ako sa to dá urobiť. Naháňanie strachu. A teror. Boli to roky justičných vrážd a monsterprocesov s nevinnými ľuďmi. Áno, aj umelci sa vtedy báli a občas napísali alebo nakreslili niečo, čo im poslúžilo ako mimikry. No komu by taká odporná doba vrastala hlboko do duše? Okrem niekoľkých stalinistov v mocenskom aparáte si nespomínam, že by na Slovensku bol niekto taký, a tobôž nie, keď to bol umelec s takou citlivou dušou, akú mala Mária Medvecká. Moja žena v jednej spomienke na Máriu Medveckú napísala:
„Keď som bola školáčka a Mária bola vtedy pre mňa ešte teta Mária, sa mi postarala o deň slávy. Prišla po mňa do školy autom. Áut bolo málo a žena za volantom čosi neslýchané. Keď som nasadala vedľa šoférky, moja pýcha nemala hraníc. Viezli sme sa do Kraľovian, kde z bratislavského rýchlika mali vystúpiť dvaja chlapci. Máriin syn Peterko a môj brat Ičko v sprievode tety Marišky, Máriinej mamy. Boli v Bratislave na birmovke. V tých časoch bola birmovka pololegálna a birmovalo sa len v Bratislave. Máriina mama potom v aute referovala Márii aj o tom, ako navštívila svojho brata, Máriinho uja, prenasledovaného farára, ktorý bol už dlhé roky vo väzení. Nastavovala som uši, pamätám si iba, že obidve, Mária i jej mama sa tešili, že toho pána farára preložili z Jáchymova do bratislavskej väznice, kde vraj väzňov už tak nebijú. (Aj takéto radosti mávali ľudia v časoch, keď vystrájali stalinisti – a dnes zase potomkovia tých stalinistov robia retrospektívne výstavy a skúmajú, či sa vtedy niektorí ľudia netešili až príliš, a vyčítajú Márii aj ten nevinný obraz, na ktorom oravské deti hrajú bábkové divadlo.)“
Pre umelcov, zdá sa, ostala doposiaľ Orava ako zdroj inšpirácie, často tu nachádzajú krajinu, aká už možno nikde inde na Slovensku nie je. Má vo vašej literatúre Orava tiež svoje miesto?
Prirodzene, že áno. A jednou z mojich najlepších oravských básní je práve báseň o Márii Medveckej. Herečka Eva Kristinová ju recitovala aj na jej pohrebe.
MAĽÁRKA
Mária Medvecká, tá maľárka,
po kopcoch chodí, vlastnú dušu hľadá,
súmrakom zamyslí sa, srnou naľaká,
z kôry si ako z dlane povykladá.
Krajina na plátno jej sadá ako vták
a z palety jej mútnu farbu zobe
a ona si ju potom v krošni nesie tak
jak drevo z hory, keď je zima v dome.
Ženy, čo menili sa v poli mlčky na veci,
zatiaľ čo sa jej pohľad vracal od nich nazad,
v ateliéri nájde sedieť na vreci
a cez ich prsty uzrie vlastný život padať.
Orava, akoby ju ťahal párom koní,
pod oknom hrkoce jej, spomaľuje, čaká,
no ona nevyjde už von a na priedomí
jej rosa plače rovno do krčaha.
Kedy najbližšie prídete na návštevu do Dolného Kubína a/alebo do Oravskej galérie?
To sa spýtajte pandémie.
Vyšlo v Novinách Kubín (november 2020). Publikované s láskavým dovolením redakcie.
obrázky: Webumenia.sk
