Po odchode z funkcie prvého rektora Russica v roku 1934 sa dostáva na vytúžené misie, začína pôsobiť v Mandžusku, odtiaľ prichádza do Šanghaja. Neskôr uvažuje o zblížení sa Ruska s katolíckou cirkvou. „Javorka chcel ísť na misie, už keď sa rozhodoval o svojom povolaní. Jeho príbuzný, kňaz Andrej Hlinka ho vyzýval, aby sa rozhodol pre dráhu diecézneho kňaza, kde môže tiež misijne pôsobiť medzi ľudom. Javorku to však ťahalo k jezuitom, kde videl naplnené svoje povolanie a tomu ostal verný po celý život,“ spomína Letz.
Jezuita Milan Hudaček hovorí o Javorkovi ako o človeku, ktorý sa dal do služieb pápežovi na celý život. „V jeho dobe to znamenalo slúžiť ruským emigrantom všade, kam ich nepriazeň doby rozohnala po svete. Emigranti po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii (1917) utekali pred prenasledovaním doma na všetky strany. Javorka ruským utečencom slúžil najprv v Ríme (1924-32, 1939-45) potom v Číne (1932-39), neskôr v severozápadnom Rumunsku (1945) a ako väzeň v Rusku (1945-55),“ vysvetľuje Hudaček.
Zajatie Javorku na Bukovine
V roku 1942 začal Javorka pôsobiť v rumunskej Bukovine, kde si ho mali vyžiadať tamojší veriaci po prechode Červenej armády, ktorá sa tadiaľ prehnala po severovýchode. „Boli tu desiatky gréckokatolíckych farností. Počas oslobodzovania Rumunska zutekalo pred Červenou armádou a skrývalo sa zo strachu z nového majiteľa územia mnoho gréckokatolíckych kňazov,“ vraví Hudaček.
Javorka pôsobil na území, ktorého centrom sú Černovice a ktoré sa dnes nachádza na Ukrajine. Domnieval sa, že Černovice sú rumunské (takými aj boli do roku 1941). ZSSR túto časť anektovalo v roku 1944 a podľa Jaltskej dohody z roku 1945 ju malo Rumunsko odstúpiť Sovietskemu zväzu. „Javorka to pravdepodobne ešte nevedel, až kým ho NKVD jedného dňa v roku 1945 z vlaku vyviedla ako nežiaduceho duchovného na ich území a odtransportovala do Kyjeva. Administratívnym výnosom v Moskve vládny zmocnenec rozhodol o jeho 11-ročnom pracovnom zaradení do pracovných táborov na severozápadnom Urale,“ hovorí Hudaček.
Tu mi plač nič nepomôže a nebude ani na Božiu chválu.
Medzi sibírskymi mestami Abez a Inta v Kómskej republike bolo v tých časoch až 16 takýchto „táborov“, takže podľa Hudačeka nie je jednoduché určiť, v ktorom presne sa Javorka nachádzal. Podľa Letza išlo práve o Intu za polárnym kruhom. Počas strastiplného pochodu do tohto tábora ho museli spoluväzni podopierať, inak by ju nezvládol a zahynul od vyčerpania. Po príchode do tábora sa páter Javorka pustil do plaču, no vzápätí sa vzchopil a povedal si: „Tu mi plač nič nepomôže a nebude ani na Božiu chválu.“
„Tu sa ukázala naplno Javorkova slabosť, ale zároveň aj sila,“ vraví Letz. „Drsný život v zime v drevených táborových barakoch ho vyčerpával, no nádej mu vlievala modlitba a eucharistia. Krížik s korpusom mal vyrezaný z rukoväte zubnej kefky.“
Javorka prešiel celkovo dvanástimi tábormi, väčšinou na Sibíri. Videl tam veľa utrpenia a smrti. Väzni na ňom obdivovali jeho pokoru, všímali si starca s dlhou bielou bradou, ktorý sa nevzdal kňazskej služby ani v tých najťažších podmienkach. „Páter Javorka dostal v tábore šedý zákal. Úplne oslepol na jedno oko, na druhé videl slabo. Skúsenosť gulagov Javorku akoby očistila a viac preduchovnila,“ hovorí Letz.
Letzove slová potvrdzuje aj profesor Ladislav Csontos, odborník na filozofickú antropológiu a filozofiu kultúry. „Podľa svedectiev tých, čo sa s ním stretli po jeho návrate z gulagu, išlo o človeka hlboko duchovného, o ktorom sa viacerí vyjadrili ako o svätom človeku.“