K svojmu remeslu pričuchol ešte ako dieťa, ktoré sa doma hrávalo s rekvizitami. Vyštudoval históriu, ale stal sa profesionálnym kúzelníkom. Ivan Lučanič.
Ako si sa stal kúzelníkom?
Kúzelníkom sa človek nestáva len tak zo dňa na deň, kúzelníkom sa človek učí byť. A nie každý človek, ktorý vie zopár kúziel, je automaticky kúzelníkom. Ja som však pri kúzlach bol už od narodenia. Bol to totiž veľký koníček môjho otca, a preto sme sa odmalička chodili pozerať na vstúpenia a otec mal doma veľké množstvo rekvizít. V mladosti som sa s nimi často hrával. Na karnevaloch v škôlke som bol často prezlečený za kúzelníka, no až do osemnástich rokov som sa nijako špeciálne kúzleniu nevenoval. Zlom nastal počas jedného týždňa, keď som bol doma chorý.
Čo sa stalo?
Musím sa priznať, že som sa nudil, a tak som z dlhej chvíle vytiahol otcove rekvizity, otvoril som si nejakú knižku s kartovými trikmi a začal som sa učiť. Samozrejme, chcelo to veľa skúšania, no už po mesiaci som trikom „oklamal“ aj svojho otca. A to ma nakoplo ďalej. Začal som skúšať rôzne triky nielen s kartami a po večeroch som ich predvádzal svojim kamarátom. Až po asi roku som sa rozhodol vyskúšať prvé oficiálne vystúpenie, aj to len pre deti v škôlke, do ktorej som kedysi chodil aj ja. A im sa to páčilo. Tak som vyskúšal ďalšie a ďalšie až napokon som každé ráno vstával a robil vystúpenie pre všetky možné škôlky v Bratislave a okolí. To, že sa moje vystúpenie páčilo nielen deťom, ale aj učiteľkám a iným dospelým, ma veľmi posúvalo ďalej a postupne začali prichádzať lepšie a lepšie ponuky na vystúpenia. Až tu som si asi začal uvedomovať, že chcem byť profesionálny kúzelník a že to je niečo, čo chcem v živote robiť.
Vyštudoval si históriu. Prečo sa udial taký dramatický posun?
História bola moja veľká láska. Mal som rád dejiny a rád som hľadal v minulosti také informácie, ktoré neboli až tak všeobecne známe. Dejiny treba poznať, iba tak sa dá veľmi ponaučiť a v budúcnosti správnejšie rozhodovať. No už v prvom ročníku na univerzite nám jeden pán docent povedal, že históriou sa človek neuživí. A ako tak človek postupoval ročníkmi vyššie a vyššie, ukazovalo sa, že má pravdu. Keďže som už počas vysokej školy pravidelne vystupoval, bolo pre mňa prirodzené, že po skončení vysokej školy som si nemusel hľadať prácu v odbore, ktorý som vyštudoval, ale pokračoval som v kúzlení.
Venuješ sa ešte histórii?
Priznám sa, že história mi ostala koníčkom, ale už len v rovine môjho vlastného obohatenia informáciami a vedomosťami. Nijak zvlášť sa jej už nevenujem. Kúzlenie je pre mňa takzvaný dream job. Na jednej strane je to práca ako každá iná, ktorú ale nadovšetko milujem. Nielenže ma živí, ale sa pri nej sám dobre zabavím. Vidieť usmiate tváre detí alebo zabávajúcich sa dospelých je skvelý pocit. Som rád, že môžem robiť to, čo spôsobuje ľuďom radosť.
Deti sú najnáročnejšie publikum, pretože sú spontánne a prirodzené. Povedia vám rovno čo cítia a čo si myslia.
Musí mať človek talent na kúzelníctvo alebo sa to dá naučiť aj bez nejakých osobných vlôh?
Treba si uvedomiť, že kúzlenie nie je len o mechanickom predvedení nejakého triku, ktorý sa naučíte z internetu alebo z knihy. Kúzlenie je o umení zabaviť, očariť či priviesť človeka do úžasu. Jednotlivé ťahy, trebárs pri trikoch s kartami, sa vie naučiť asi každý, ale podať ten trik tak, aby o ňom ľudia rozmýšľali aj doma, na to už treba mať určite aj talent a osobitné vlohy. Veľakrát sa napríklad počas vystúpenia stanú veci, ktoré neočakávate, hlavne pri deťoch, ktoré sú často nepredvídateľné, a preto potrebujete byť spontánny, ale zároveň prirodzený. Chce to veľa skúseností, ale určite aj talentu.
Kedy máš najviac pozvánok na vystúpenia? Býva toho najviac na Deň detí?
Tých období počas roka je viac. Sezóna sa začína rozbiehať už v polovici septembra, pokračuje Halloweenom, veľmi veľa vystúpení je okolo dňa svätého Mikuláša a všeobecne v decembri, keď majú rôzne spoločnosti vianočné večierky. Nasledujú plesy a karnevaly v januári a februári. Počas pôstu je toho menej, no a všetko vrcholí v máji a júni, keď tých vystúpení okolo Dňa detí je naozaj veľa. V lete je tých vystúpení prirodzene menej, ale posledné roky pravidelne vystupujem pre viaceré hotely na Slovensku, takže ani v lete sa nenudím.
Sú deti náročné?
Deti sú najnáročnejšie publikum, pretože sú spontánne a prirodzené. Povedia vám rovno čo cítia a čo si myslia. Ak sa im niečo nepáči, dajú vám to najavo. Dospelí zatlieskajú aspoň zo slušnosti. A preto vystupovať pred deťmi je náročnejšie ako pred dospelými. Veľakrát sú totiž nepredvídateľné a preto musíte mať viac skúseností ako správne zareagovať, aby sa nakoniec kúzlo podarilo.
Ako často trénuješ?
Kedysi to bolo veľmi často. Ráno som sa budil s kartami v rukách, aby som mohol ísť rovno pred zrkadlo trénovať. Boli to desiatky hodín kvôli jednému triku. Časom však človek nadobudne isté zručnosti, a preto teraz to už nie je až také náročné. Vymyslieť však úplne nový program na vystúpenie, to mi dáva zabrať aj v týchto dňoch. A keď aj ten program vymyslíte, ešte stále nemáte vyhraté, dôležité je si ho nachodiť, aby pred publikom vyzeral prirodzene. A aj tak sa vám stane, že drobné muchy vylepšujete ešte aj rok, čo daný program predvádzate.
Vymýšľal si svoje kúzla alebo čerpáš z nejakých „tajných“ kúzelníckych kníh?
Samozrejme, na začiatku sa snažíte naučiť niečo, čo odkukáte. Jednotlivé ťahy, alebo techniky, bez toho to nejde. My kúzelníci, sa však snažíme dať do každého triku niečo svoje, aby to dané číslo bolo originálne.
Stávajú sa ti počas vystúpení aj trapasy? Ako sa s nimi vysporiadaš? Čo na to publikum?
Nepovedal by som, že sa stávajú trapasy. Stávajú sa veci, ktoré neočakávate, to áno, alebo že sa niečo nepodarí ako sa má. Kúzelník musí však byť veľmi dobrý herec a má oproti divákom jednu veľkú výhodu. Divák na rozdiel od kúzelníka nevie ako má čo dopadnúť, aký má byť efekt. Preto ak sa aj niečo nepodarí, ako sa má, je mojou úlohou to zahrať tak, aby si divák nič nevšimol. A zatiaľ sa mi to celkom darí.
Máš ako kúzelník sen, čo by si chcel ešte dosiahnuť?
Ajáj, tých by bolo. Vyhrať majstrovstvá sveta, kúzliť v Las Vegas po boku najlepších svetových kúzelníkov, či precestovať kúzlením celý svet. Jedným z mojich pôvodných kúzelníckych snov je však obrátiť Bratislavský hrad naopak. To by bola show, nie?
Kto teba dokáže okúzliť?
Mňa už okúzlila moja priateľka.
Čo je na živote najkúzelnejšie?
Jeho rozmanitosť a nepredvídateľnosť. Život nám prináša krásne tajomstvá a mnohé prekvapenia a to takpovediac každý deň. Nikdy nevieme presne povedať, čo nás čaká. Dokonca ani ráno, keď vstaneme z postele, nevieme o všetkom, čo nám ten deň prinesie. Iste, nie vždy sa nám to musí páčiť, ale pozitívne prekvapenia sú na živote úžasné.
Život nám prináša krásne tajomstvá a mnohé prekvapenia každý deň.
Pohybuješ sa v okruhu kresťanskej a konzervatívnej demokracie. Čo ťa ťahá k tomuto politickému prúdu?
Vyrastal som v kresťanskom prostredí, takže je to pre mňa prirodzené. Vždy som rozmýšľal skôr konzervatívne a aj pri štúdiách histórie som si uvedomil, že tento prúd mi dáva v živote väčší zmysel. Po skončení vysokej školy som sa spoznal s Vladimírom Palkom, Františkom Mikloškom a ďalšími konzervatívnymi politikmi a začali sme spolupracovať. Ich názory a myšlienky boli pre mňa inšpirujúce.
Prečo si sa sám viackrát usiloval vstúpiť do politiky?
Politika ma bavila už odmalička. Ako teenager som pravidelne sledoval politické diskusie, aj v rodine sme mali jedného komunálneho politika, a preto mi bola veľmi blízka. Som trochu idealista a vždy som bral politiku ako spravovanie vecí smerom k lepšiemu. Túžil som pomôcť Petržalke, v ktorej žijem od detstva, aby sa tu žilo ešte lepšie. Tak, ako robím radosť ľuďom svojimi kúzlami, chcel som sa pokúsiť o to, aby mali ľudia radosť, z toho, ako niekto spravuje veci verejné. Pretože mám už dlho pocit, že ľudia z našich politikov nadšení nie sú. Žiaľ, aj keď to bolo veľmi tesné, nepodarilo sa mi stať sa poslancom.
Platia v politike kúzla?
Nuž o našich politikoch sa už veľakrát narozprávalo, že nechali to či ono ľahko zmiznúť, ale len málokedy voľačo pozitívne vyčarujú. Ale toto sa asi nedá nazvať kúzlami. Politika je umenie možného, niektoré dohody a kompromisy sa dohadujú po veľmi dlhých a zložitých rokovaniach. Musíte v nich byť dobrý stratég a pokúsiť sa politického oponenta dostať tam, kam potrebujete vy. To je asi jediná paralela s kúzlením. Je to ako s divákom.
Majú byť kresťania vôbec v politike?
Určite majú a mám pocit, že si to pomaly začínajú uvedomovať. Aj pápež František na nedávnych Svetových dňoch mládeže v Krakove vyzval mladých kresťanov, aby sa viac spoločensky zapájali. Nielen do sociálnej výpomoci, ale priamo do politiky. Viete, žijeme vo svete, že keď chcete niečo zmeniť, bez politiky sa to bohužiaľ nedá. A čím viac poctivejších, oddanejších ľudí bude sedieť v parlamente alebo len v obecných zastupiteľstvách a na úradoch, tým určite lepšie.
A majú byť v politike kúzelníci?
Kúzlenie je umenie ako každé iné, takže nevidím v tom problém. Nesmú to byť ale amatéri, tak ako doteraz, ktorí len nechávajú veci miznúť. Ja dúfam, že aspoň jednému profesionálnemu kúzelníkovi sa to raz podarí. (Smiech.)
foto: archív Ivana Lučaniča
