Jeho víziou je dynamická diecéza, v ktorej kňazi zodpovedajú za svoje farnosti a dekani za dekanáty. Nechce obnoviť zašlú slávu veľkej Trnavy a stať sa kustódom cirkevných budov. No uvedomuje si, že sa treba starať aj o hmotné statky. Tie však chce využiť najmä v prospech veriacich. Trnavský arcibiskup Róbert Bezák.
Aké je to byť biskupom?
Je to výzva pre muža, skúška o sebe samom. Post biskupa je náročný, vysoko vyzdvihnutý nielen povinnosťou viesť, pomáhať, určovať, ale aj v zmysle vlastného života. Je to Božia ponuka, niečo na spôsob toho biblického, keď Boh vztiahol ruku cez svojho proroka na jednoduchého človeka – napríklad na Saula, Dávida, Samsona a ďalších – a nejakým spôsobom ich vyňal z priestoru ich života a určil im isté posolstvo, misiu. Žiť vedľa Krista nie je ľahké, nie je to „easy“ život. Je to život daný náročnosťou Kristovho života.
V čom konkrétne?
V mojom živote sa udial veľmi zásadný posun, aj duchovne. Na prvom mieste je veľká blízkosť pri Kristovi. Byť biskupom je autentické svojou náročnosťou, na druhej strane osobnou výzvou k autenticite. Ježišovo “áno” bolo “áno” a jeho “nie” bolo “nie”. To niekedy v našom ľudskom živote nie je až tak jednoduché. V našom živote je často aj „možno“, ale pravdou je, že to „možno“ nie je to, čo chcem žiť. Chcem v sebe objavovať Kristovu jednoznačnosť, transparentnosť. V mnohých veciach života treba, aby som mal sám pre seba jasnú odpoveď „áno“ pre Krista, „áno“ s Kristom.
Spomenuli ste Dávida. Zaslúžili ste si to vymedzenie z priestoru, toto vyvolenie?
Na prvom mieste je to Božia milosť, ale to neznamená, že by Pán Boh náhodne siahal hore-dole. Nemôžeme si myslieť, že Panna Mária je jednou z náhodných izraelských dievčat. Ona je Nepoškvrnené Počatie, Pán Boh si nepripravoval ďalších desať dievčat, keby Panna Mária povedala nie. To výnimočné Božie pozvanie vyžaduje aj od nás, aby sme sa aj výnimočne pripravovali.
Bol som veriaci aj cez komunizmus, miništroval som, šiel som študovať teológiu za komunizmu, bolo to spojené s perzekúciami, otcovi znížili plat, sestra sa nemohla dostať na školu v meste, odkiaľ pochádzala a musela ísť inde. To Božie som sa snažil realizovať v priestore spojenom s ťažkosťami. Aj svoje kňazstvo som sa snažil žiť pekne, mal som záujem o štúdium, nakoniec sa mi to podarilo – bol som v Ríme na postgraduálnom štúdiu morálnej teológie.
Čo vás za ten čas, čo ste arcibiskupom, prekvapilo?
Nemal som pred 6. júnom 2009 žiadnu predstavu, čo ma malo čakať. Samotný vstup do biskupského úradu je náročný, má presah do oblasti náboženskej, ale aj svetskej. Biskup reprezentuje cirkev.
Moje menovanie pripadlo na obdobie Veľkej noci. Fakt, že budem biskupom v Trnave, som prežíval ako veľkonočnú udalosť, keď o tom ešte okolie nevedelo a ja už áno a mohol som si uvedomiť, ako blízko som sa dostal ku Kristovi. Zobral ma za ruku a povedal: „Sadni si ku mne bližšie.“ Cítim ten zmysel: byť čím bližšie ku Kristovi.
Keď ste sa stali arcibiskupom Trnavy, v akom stave ste našli arcidiecézu?
Naša diecéza existuje už dlho, ale nepatrí medzi dávne, historické. Bola zriadená v roku 1922, po tom ako Ostrihom navždy ostal maďarský a už aj v Ríme videli, že Rakúsko-Uhorsko sa viac neobnoví. Vzniklo Československo a vytvorila sa nová provincia a diecéza. Postupne sa posilňovala, z apoštolskej administratúry vznikla Bratislavsko-trnavská arcidiecéza a napokon Trnavská arcidiecéza. Predo mnou niet veľa predchodcov. Najprv musím pripomenúť pána biskupa Pavla Jantauscha, ktorý tu začal budovať v roku 1922. Mojím predchodcom bol pán biskup Ján Sokol. Je zrejmé, že každý z biskupov má svoj spôsob života, správania, charakteristiky. Pán biskup Sokol bol biskupom 21 rokov. Dvadsaťjeden rokov, to už je jedna generácia. Ja už som inej cirkevnej mentality, takej rozšírenej o demokraciu.
Ako to myslíte?
Musíme prebudovávať mentalitu diecézy, ktorá bola postavená na jednom človeku, ktorého sa prvého treba pýtať, ktorý všetko schvaľuje, rozhoduje. Bol by som rád, keby aj moji spolupracovníci prijali svoju časť zodpovednosti. Táto mentalita spoločnej zodpovednosti je náročná. Chcem väčšiu kompetenciu pre dekanov, nech oni rozhodujú vo svojom priestore, dekanáte. Aj pre kňazov, aby boli zodpovední za svoju farnosť. Nech neplatí, že všetko musí biskup schvaľovať osobne.
| “Musíme prebudovávať mentalitu diecézy, ktorá bola postavená na jednom človeku, ktorého sa prvého treba pýtať, ktorý všetko schvaľuje, rozhoduje.” |
Viete, že o Trnave sa hovorí, že je „malý Rím“ – je tu veľa kostolov a cirkevných budov. Nie som zástancom myšlienky, že treba obnoviť starú slávu Trnavy, všetkých budov a cirkevných ustanovizní, skôr treba vedieť, čo z nich potrebujeme pre dnešok. Arcibiskupstvo potrebuje taký priestor, ktorý mu pomáha, nepotrebuje všetky barokové priestory, vysoké a dlhé chodby, stredovekú veľkosť.
Prebudovanie diecézy je tiež mojou víziou, vytvoriť dynamickú kúriu, menšiu, takú, ktorá by zodpovedala aj pastoračným aj ekonomickým možnostiam. Je to vážna otázka, aby časť nákladov na udržiavanie budov mohla byť využitá v diecéze skôr pre duchovné, ľudské a sociálne aktivity.
Aké boli vaše prvé opatrenia, ktoré ste začali realizovať v arcidiecéze?
Na Slovensku došlo k vytvoreniu novej cirkevnej štruktúry. Bratislavsko-trnavská arcidiecéza sa rozdelila na dve: bratislavskú a trnavskú. Na severnom Slovensku sa vytvorila Žilinská diecéza. Tým, že vzniklo viac diecéz, musel sa zmenšiť počet zamestnancov v tej trnavskej. Mnohé činnosti sa totiž popresúvali do iných diecéz.
Naša pôvodná diecéza mala 750 kňazov, dnes má 240. Je menšia o dve tretiny, a teda aj jej réžia musí byť o dve tretiny menšia. Bolo to samozrejme nepopulárne, keď som po nástupe do úradu zmenšoval počet zamestnancov. To sa vždy prijme s nevôľou. O dve tretiny menej práce nemôže vykonávať nezmenšený počet ľudí. No zmenšili sa aj zdroje, boli presunuté do Bratislavy, Nitry, Banskej Bystrice. Bol to ťažký vstup, lenže to už mohlo byť doriešené. Môj predchodca a jeho spolupracovníci sa tomu vyhli.
Čo nasledovalo?
Druhý krok, ktorý súvisel s týmto prvým, sa týkal môjho vstupu do diecézy. Tým, že som bol vybratý zo širšieho priestoru a že som nebol vysvätený za kňaza pre trnavskú diecézu, nemal som v Trnave pastoračné väzby, teda aj kňazi ma nemohli poznať. Mnohí ma povzbudzovali, aby som si vytvoril okruh svojich spolupracovníkov, keď prídem na nové miesto. To sa nemusí prijať s radosťou, keď som na tých najvyšších, dekanských miestach urobil zmenu. Z jedenástich dekanov som premenil desať. Nie preto, aby som predošlých odstavil. Bola to skúška, či diecéza prijme zmenu. Je to vážna vec aj v našom kňazskom živote, lebo my musíme byť ochotní meniť svoj život. Keď sa niekto „zabetónuje“, už nespĺňa to biblické „Majte bedrá opásané”.
Ako to dopadlo?
Pre niektorých to asi bolo akoby zneváženie ich práce. Každá zmena je náročná, ale po určitom čase už nie je zmenou. Chcel som vidieť spirituálnu kondíciu diecézy. V mojom záujme je, aby kňazi cítili, že ich mám rád, že s nimi počítam, veď sú to moji spolupracovníci, bez nich by som nič neurobil. Chcem, aby aj oni vedeli že je to na nich, do akej miery sú schopní ísť ďalej Snažím sa, aby sa postupne vytvorila dobrá atmosféra, chcem dať väčší dôraz na jednotlivé dekanáty, aby sa cítili byť samostatnejšie, rozmýšľajúce o svojich možnostiach, svojom živote. O mnohých veciach chceme spolu debatovať, kňazi rozumejú svojim farnostiam, vedia, kde pomôcť.
Aká je vaša najvýznamnejšia duchovná skúsenosť?
Vo svojom živote nevidím mocnú kritickú chvíľu, osvietenie, impulz, čo by ma presunul z jednej cesty na druhú. Nezažil som krízu viery v zmysle, že by sa zo mňa stal na čas agnostik či ateista. Ak aj nejaký problém bol, zistil som, že problémom som si ja sám, že robím niečo, čo nie je vhodné. Vždy som bral Božie pravidlá ako nosné, základný itinerár, atlas života.
| “Dostal som dar istej nekonfliktnosti.” |
Skúmam sám seba: dostal som dar istej nekonfliktnosti, akoby som dostal šancu rozvíjať v sebe rozmer viery a posúvať ho vyššie bez toho, aby som sa musel trápiť či všetko analyzovať. Žijem v cirkvi dlho, videl som veľa chýb, ktoré sa stali a ďalej stávajú – ako biskup ich vidím ešte viacej – a nikdy to nebolo pre mňa sklamaním, znechutením, nepovedal som, že už to nemá zmysel, skôr, že ja to skúsim urobiť ináč. Vždy som bol vťahovaný duchovnou cestou, vývojom sveta, pohľadom na vesmír, kde v pozadí úžasný Boh v stvoriteľskej kráse ukazuje svoju lásku. Vo svojom vývoji cítim pozvanie ku väčšej dynamike vzťahu.
Boli veci, ktoré som nespravil, a bola to moja chyba. Študovať teológiu bolo vždy mojou radosťou. Potešilo ma, keď som objavil novú myšlienku. Keď som čítal vyjadrenia Kataríny Sienskej o Kristovej smrti na kríži, bol som uchvátený, ako len na to mohla prísť. Moja cesta za Kristom je takou unášajúcou myšlienkou o tom, čo raz objavíme za viditeľným svetom.