Bude po Jozefovi Tisovi aj ďalší katolícky kňaz slovenským prezidentom?
Nedávno zaujal teológ Juraj Brecko svojím názorom, že Róbert Bezák by mal vlastne napraviť chyby, ktoré tu zanechal Jozef Tiso ako katolícky kňaz na čele prvej Slovenskej republiky. “Slovensko potrebuje protiváhu Tisovho prezidentského zlyhania. Keď cirkev dala Slovensku prezidenta zo svojich radov, ktorý vážne zlyhal a posunul morálne hodnoty spoločnosti zlým smerom na desaťročia, cirkev by tiež mohla dať Slovensku prezidenta, ktorý posunie Slovensko po morálnej stránke dobrým smerom. Tisovo prezidentské zlyhanie je akýsi dlh, ktorý má cirkev voči Slovensku. Morálny dlh. Tento dlh by sa mohol splatiť tým, že by sa Róbert Bezák stal prezidentom.” Potom sa Brecko pýta: “Jeden kňaz tu už prezidentom bol a dosť to pokazil, nemal by iný kňaz to napraviť?”
Ktovie, kde majú pôvod úvahy o odvolanom trnavskom arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi ako o novom slovenskom prezidentovi. Sám Bezák to odmieta, avšak prakticky viac ako tretina voličov si ho vie predstaviť ako ďalšiu hlavu štátu. Mal by sa teda “arcibiskup s ľudskou tvárou” stať aj “prezidentom s ľudskou tvárou”? A v súlade s Breckom – splatiť morálny dlh po Jozefovi Tisovi?
Z istého pohľadu je možné rozumieť Breckovej úvahe. Skutočná, nestranícka osobnosť s čistým štítom a šancou viesť štát by mohla byť prijateľnou alternatívou – azda aj pre viac ako 35 % voličov.
Na druhej strane ale spojenie politiky a vykonávania takejto vysokej funkcie s “duchovnou sférou” je vždy riskantné, čo si iste uvedomuje aj samotný bývalý arcibiskup Trnavy. Ani Bezák by sa ako prezident nevyhol nepríjemným rozhodnutiam. Napriek snahe by možno tiež nestmelil všetkých občanov. Svojimi krokmi by si získal priaznivcov, ale i odporcov.
irkev zakazuje kňazom zastávať politické, štátne či verejné funkcie (kánon č. 285 § 3 a č. 287 § 2). Spomeňme si napríklad na emeritného arcibiskupa z Westminsteru, kardinála Cormaca Murphy-O’Connora, ktorý mal byť na návrh premiéra vymenovaný kráľovnou ako doživotný člen Snemovne lordov. Hoci on sám túto funkciu chcel prijať, mal proti sebe veľkú opozíciu anglických a waleských biskupov a pravdepodobne ho sám pápež osobne požiadal, aby tento honor neprijal.
Ešte flagrantnejší prípad je biskup Fernando Lugo z Paraguaja, ktorému sa v roku 2008 podarilo vyhrať prezidentské voľby, no jeho kariéra skončila vlani, keď bol odvolaný. (Mimochodom, Lugo je rehoľník – člen Kongregácie Božieho slova alebo “verbistov”.) A aký bol postoj Svätej stolice? Na jeho predvolebnú žiadosť o laicizáciu odpovedali záporne a napokon mu za neposlušnosť udelili suspenzáciu, čo zjednodušene znamená zákaz slúžiť sväté omše alebo spovedať.
Vzhľadom na to, že arcibiskup Bezák doteraz svoju kandidatúru odmietol, je zbytočné špekulovať nad jeho potenciálnym zvolením za prezidenta. Sám Bezák sa pýta, čo prezident vôbec môže zmeniť – úlohu vidí práve na každom z nás. Tam je priestor na zmenu.
Netreba si však myslieť, že je jedno, kto a aké vysoké posty zastáva. Predsa aj hlava štátu ide – chceme či nechceme – príkladom nám alebo naším spoluobčanom. A o čo iný príklad by to bol, keby prezident bol nebojácny, odvážny, pravdivý, priateľský, rozumný …
V tomto ohľade sa rysuje arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi jedinečný priestor. Ak je Slovensko chudobné na morálne autority – či presnejšie povedané, na “verejne pôsobiace” a “verejne známe” morálne autority – možno je to šanca práve pre neho. Ak ľudia chcú počúvať, sú citliví, chcú sa v tomto svete usilovať o spravodlivosť, transparentnosť, pravdivosť, autentickosť (hodnoty, ktoré otvorene hlásal aj Mons. Bezák a pod jeho vedením i arcidiecéza) – to by mohla byť parketa pre Bezáka, aby dobrým slovom a svojím životným príkladom ukázal cestu. Kdekoľvek a akokoľvek bude pôsobiť, ako duchovný, v akademickej sfére, ako publicista, či na iných miestach. Tu by mohol mať aj slobodnejšie ruky ako v politike.
Slovensko potrebuje naozajstných lídrov. Róbert Bezák môže byť jedným z nich. Ale radšej nie v prezidentskom paláci.
Publikované na Postoy.sk 5. februára 2013.
