Anton Lauček je spisovateľ a vysokoškolský pedagóg, ktorý napísal beletrizované diela o národnom buditeľovi, kňazovi, politikovi a publicistovi Andrejovi Hlinkovi, udalostiach 27. októbra 1907 v Černovej, ale aj o misionároch Vendelínovi Javorkovi, SJ, a Jánovi Hudecovi, SVD. Čitateľsky populárne sú aj jeho zbierky krátkych glos Iba tak. Pozorný čitateľ si všimne, že mu záleží na ľuďoch a na tom, ako komunikujú.
Som rád, keď ľudí rozosmejem
Aká je otázka od novinára, ktorú ste ešte nedostali, ale radi by ste zodpovedali?
Napríklad či si dokážem nakuť kosu, či viem kosiť, dojiť, vyrobiť syr, bryndzu, oštiepok. Viem to.
Veľa som čítal aj o vás, aj od vás, ale priznám sa, nie som si istý, či som sa dozvedel, ako ste sa dostali k písaniu. Niečo sa mi marí s prácou vychovávateľa na stredoškolskom internáte, ale to bola zrejme skôr studnica námetov. Ako, kedy a prečo ste začali literárne tvoriť?
Najprv to boli krátke útvary, ako napríklad komediálne ladená scénka na stužkovú. Mám rád humor a som rád, keď ľudí rozosmejem, aj preto som s tým začal. Ako sedemnásťročnému sa mi podarilo uspieť v literárnej súťaži o námet na televízny film alebo inscenáciu. V spolupráci s dramaturgiou bratislavského vysielania pre deti a mládež vznikla televízna inscenácia s názvom Benedikt. Televízia ju aj vysielala, dodnes je v archíve, ale už ju dlho nereprízovali, keďže ide o čiernobielu snímku. Bol som hodne mladý vtedy, povedali mi, že som najmladší autor, ktorý napísal televíznu inscenáciu.
Černová upozornila na existenciu národa, ktorý nemá základné práva
Autorsky i osobne-rodinne ste zviazaný s Černovou. Napísali ste novelu o tragédii z 27. októbra 1907 i prvý beletrizovaný životopis Andreja Hlinku. S odstupom rokov – kým je pre vás Černová dnes?
Napísal som o Andrejovi Hlinkovi historickú novelu poznačenú magickým realizmom. Ide o príbeh, ako Andrejova mama uvidela v zrkadle smrť a presne rok potom odišla na druhý svet. Andrej Hlinka sa v knihe objavuje až na devätnástej strane. Zaoberám sa jeho mladými rokmi, hlavne štúdiami na Spišskej Kapitule. Tesne pred vysviackou mu matka zomrela, a to bolo v čase týždeň trvajúcich prísnych exercícií. Počas nich kandidáti nesmeli opustiť seminár, takže Andrej nemohol ísť mame ani na pohreb. Vysviackou za kňaza novela končí.
Táto prvá beletria o Hlinkovi mala dosť zvláštny osud. Najprv som napísal o černovčanskom národovcovi román, ale keď som si nechal časový odstup kvôli kontrole a tomu, či nezmením názor, po mesiaci sa mi text nepozdával, bol najmä o politike, a tak skončil v peci. No blížil sa termín spomienkovej slávnosti na masakru, bolo treba sľúbený rukopis odovzdať a nebolo čo. Žiadalo si to zmeniť prostredie, nuž ma cestovka na poslednú chvíľu odviezla do Bulharska na Zlaté piesky, a tam som novelu za dvanásť dní napísal. More som prakticky nevidel. Písalo sa vždy do tretej rána, bolo to niečo ako nejaký ošiaľ. Text som mal hotový okrem poslednej strany, ktorá vznikla už doma po návrate. Šiel som na Spišskú Kapitulu, a tam na kameni pred kostolom prišiel nápad, čím novelu zakončiť.
Čo sa týka Černovej, hodne sa zmenila. Pozorujem to aj na miestnych divadelných ochotníkoch. Predtým v Černovej hrávali aj drámy, teraz ostali iba pri komédiách. Aj to chápem, v súčasnosti si tragédie národ užíva hlavne v reálnom živote.
Dá sa nájsť v Černovej ešte živý príklad toho, že miestni nezabudli na svoju bohatú históriu a vedia aktualizovať posolstvo z októbra 1907 alebo zo života Andreja Hlinku?
Toto sa už akosi vytráca. Je tam ešte pár jedincov nadšených z genia loci, pred nimi treba sňať klobúk. Občas si občania pri okrúhlom výročí pripomenú masakru v rámci nejakej akadémie, ale to je všetko. Základná škola Andreja Hlinku v Černovej sa usiluje, aby aspoň deti poznali históriu spojenú s ich dedinou. Treba ale, aby vedeli nielen deti v Černovej, že „Krvavá vysviacka“ kostola upozornila celý svet na to, že existuje slovenský národ, ktorý je surovo maďarizovaný a odopierajú sa mu základné práva.
„Krvavá vysviacka“ černovského kostola upozornila celý svet na to, že existuje slovenský národ, ktorý je surovo maďarizovaný a odopierajú sa mu základné práva.
V Černovej sa v minulosti vystriedalo veľa národných či nacionalistických strán. Ako „Černovú 1907“ odpolitizovať? Dá sa to vôbec?
Vždy si nejakí politici prídu „prihriať“ svoju polievku, ale keď sa ich spýtate na históriu týkajúcu sa masakry, nevedia prakticky nič. Oni len potrebujú, aby sa dostali do parlamentu a tam prežili pár rokov dobre zaplateného ničnerobenia.
Hlinka hovoril nepríjemné pravdy do očí
Dnes sa zdá, že otázka národa, vlasti, nacionalizmu nie je taká exponovaná ako v nedávnej minulosti a aj „národniari“ sú skôr na hranici zvoliteľnosti. Je teda aj národ na okraji? Má zmysel vôbec rozvíjať ideu „národa“?
Slovenský národ je v súčasnosti valcovaný najmä masmédiami. Nedokáže sa vzoprieť pseudohodnotám, ktorými ho kŕmia. Hlúpne zo sledovania mediálnych zvratkov, čiže rôznych „realityšou“, vymieňania manželiek, susedských a rodinných prípadov, mám, z ktorých jedna varí a vrieska lepšie ako tá druhá, na obrazovke sleduje nejaké chudery naháňajúce sa za handrami.
Namiesto umenia, ktoré človeka zušľachťuje, sleduje ponúkaný prekysnutý válov.
Keďže je neustále okrádaný politikmi, ktorých nepoučiteľne volí, namiesto voľakedajšej pohostinnosti u neho prevláda sociálna závisť. Prijíma ponúkanú poklesnutú kultúru a chradne psychicky, fyzicky, sociálne, etnicky, ekonomicky, politicky.
Jeden z hlavných dokladov o existencii národa je v prvom rade jazyk. Ten náš sme ponížili a zdegradovali.
Jeden z hlavných dokladov o existencii národa je v prvom rade jazyk. Ten náš sme ponížili a zdegradovali, už ani maturanti nevedia poriadne čítať a písať v rodnom jazyku. Vedia anglicky – dosť na to, aby obstáli pri páse v nejakej fabrike. A takzvaní národniari spravili pamiatke Andreja Hlinku medvediu službu. Ukazovali sa vždy s jeho podobizňou v úzadí, no pritom nehorázne kradli. Divák, ktorý nepozná dobre históriu, a takých je dosť, potom Hlinku vníma ako ďalšieho zlodeja. No Hlinka bol známy tým, že hovoril aj nepríjemné pravdy priamo do očí. On by takým, ktorí vykrikujú, akí sú národne cítiaci, a potom rabujú, napľul do tváre.
Vendelín Javorka: Jeho najväčšie misie boli gulag
Poďme k inej významnej postave. V Černovej sa narodil aj Vendelín Javorka, zakladateľ Russica a významný misionár, dnes pravdepodobný kandidát na blahorečenie. Ako ste sa s ním zblížili – možno aj počas písania Päť dní Vendelína Michajloviča?
O misionárovi Vendelínovi Javorkovi som počul prvý raz, keď ma oslovil pán profesor Ladislav Csontos, či by som nenapísal o tomto Černovčanovi román alebo novelu. V Černovej sa o Javorkovi nevedelo, v období totality boli informácie o ňom nedostupné. Až po dvoch rokoch prehovárania som sa odhodlal napísať najprv divadelnú hru a následne románovú novelu na základe publikácie, ktorá mapovala jednotlivé úseky pátrovho života – spomínali sa v nej mená, štúdiá, miesta, kde pôsobil atď. Bolo treba fabulovať – dianie, dialógy, myslenie postáv, z ktorých každú musí autor aj psychologicky prehĺbiť a zdôvodniť. Názov knihy je alúziou na Solženicynovu prózu Jeden deň Ivana Denisoviča. Javorkov otec sa volal Michal, preto pátra viedli v sovietskom koncentráku pod menom Vendelín Michajlovič Javorka.
Pri písaní kapitoly o gulagu som využil informácie, ktoré sa mi dostali o uší, keď nás vysoká škola v roku 1973 poslala na trojtýždňovú brigádu do Sovietskeho zväzu. Pracovali sme v dedine Santalovo, a tam sme stretli aj hodne starých ľudí, ktorí pamätali ešte takzvanú Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu z roku 1917, ktorá, ako sa časom ukázalo, bola obyčajným vraždením. Ak ste nemali ruky stvrdnuté od manuálnej roboty, opité tlupy boľševikov vás zabili. Totálne rozvrátené hospodárstvo, teror, hladomor, bežný bol kanibalizmus, niektorí rodičia jedli aj svoje deti. A práve dvojročné dieťa prepichnuté vidlami a vyhodené na hnojisku som si v kapitole nevymyslel. Hovoril som aj s takými, ktorí sa z gulagu vrátili a potichu mi o hrôzach rozprávali.
Ináč zakladateľom koncentrákov bol Vladimír Iľjič Lenin a v období, keď Stalin s Hitlerom mali pred vojnou uzatvorenú zmluvu, sa nemeckí odborníci chodili školiť do Sovietskeho zväzu, ako ľudí vo veľkých počtoch vraždiť. Javorka sa dostal do gulagu 63-ročný, ale ho prežil, lebo väzni si ho vážili, plnili plán, keď nevládal, miesto neho, ináč by bol na konci „šichty“ zastrelený. Ovládal šesť jazykov, stovky väzňov pokrstil, stovky mu zomreli na rukách. Zažíhal im svetielko v duši na konci života, dával nádej. Gulagy, to boli jeho najväčšie misie.
Iba tak: Vďačný žáner
Širšiemu publiku ste známy početnými vydaniami Iba tak. Sú to krátke poznámky, postrehy, glosy, vtipné príbehy, anekdoty…
Ide o beletrizované žánre publicistického štýlu. Začal som ich písať kvôli tomu, aby som presvedčil najmä mládež, že čítať treba. Chodím často na besedy, a tam sa mi veľmi osvedčili. Krátke literárne útvary sú pre poslucháčov vďačné. Teraz je módou nečítať, lenže kto veľa číta, veľa vie. A kto nečíta, nevie nič. S takým človekom sa nemáte o čom baviť. Jednoducho somár. A pritom je známe, že ak prečítate dobrú knihu, akoby ste absolvovali dobrú univerzitu. Vzdelaný je len ten, kto je sčítaný, nie ten čo kliká na internete a ešte si stadiaľ stiahne aj vlastný názor. Primárna a sekundárna negramotnosť je u takého hrozná. Doteraz som napísal dvanásť dielov IBA TAK a vydal som viaceré výbery z nich.
Vzdelaný je len ten, kto je sčítaný, nie ten čo kliká na internete a ešte si stadiaľ stiahne aj vlastný názor
Musí byť v literatúre aj humor?
Odcitujem biblický výrok: Kto nemá zmysel pre humor, je ďaleko od Hory blahoslavenstiev. (pozn. MD: nejde o presný výrok, ale parafrázu)
Myslím, že aj tento text vyšiel v Iba tak: Debilizácia národa priam zľudovela, svojho času sa šírila rovnakým tempom ako poplašná správa. Sám som ju niekoľkokrát dostal mailom aj od cudzích ľudí, videl som ju vytlačenú a odovzdávanú z rúk do rúk. Pre časť čitateľov musela triafať do čierneho. Aká bola cesta k Debilizácii?
Nenosím káble v ušiach, kvôli ktorým sa nám smeje kultúrny svet, ale počúvam a registrujem. Napríklad aj vo vlaku. Hodne sa bavím s ľuďmi. Veľa sa pri tom dozviete a môžete o svojich postrehoch písať. Pôvodne išlo o jeden z textov v IBA TAK X. Niekto to prepísal a „zavesil“ na internet, dokonca ho uverejnili aj viaceré časopisy, no aj také, s ktorými by som sa hanbil spolupracovať. Jednoducho sa ma nespýtali, či môžu a potom sa mi stalo, že niektorí ľudia prestali so mnou komunikovať.
Jazyk sa dá ohýbať, upravovať podľa aktuálnej politickej situácie a ideologickej prevahy. Aj dodatočne vieme autora preškrtať, vymazať, upraviť, „dotvoriť“. Dá sa voči tomu nejako brániť?
Invázia anglicizmov našu materčinu pohŕdavo zhadzuje. Aj výrazy, ktoré v slovenčine máme a sú krásne a zvučné, nahradzujú mnohí anglickými, len aby ukázali, akí sú „svetoví“. Ale svetoví nikdy nebudú, ak nepoznajú vlastný jazyk. Budú len ako strom vyvrátený z koreňov, len ako niekto, kto vie anglicky, no domov ako „ruky, na ktorých smieš plakať“ nebude mať.
Je niečo po rokoch, čo by ste na Debilizácii zmenili?
„Debilizáciu“ som ešte doplnil, vydal som ju aj tento rok v „IBA TAK (aj pre tých, ktorí hľadajú)“. Ináč, čo sa týka ohlasov, doteraz prichádzajú, ešte aj od Slovákov v zahraničí. Pred pár dňami sa mi ozvali z Francúzska.
A je niečo nové, čo sa v súčasnosti podľa vás podieľa na našom hlúpnutí?
Každý deň je niečo nové. Stačí sledovať masmédiá, najmä tie privátne. Úmerne so zvyšovaním sledovanosti ich programov sa divákovi znižuje IQ. To je už aj vedecky dokázané.
Môže byť aj sprostosť darom Božím?
Nie je to mnou vymyslený citát. Ide o ľudovú múdrosť. Čiže hlas ľudu…
Čitateľovi sa môže zdať, že písať je ľahké. Kto to skúsil, vie, že cit pre slovo tiež nestačí, doslova sa treba „vypísať“ a knihy si vysedieť. Aké „ľahké“ je pre vás písať?
Každý rok napíšem jednu knihu. Zvyčajne nemá veľa strán a priznám sa, že všetky texty prepisujem najmenej desaťkrát. Strávim pritom nekonečné hodiny.
Existuje nejaká vaša rada či odporúčanie pre začínajúcich literátov? Alebo hľadať rady a vychodené chodníčky je hlúpe?
Keď ide o talentovaného literáta, cestu k sebavyjadreniu nájde sám. A somárovi budete darmo radiť.
Je ešte nejaký námet alebo téma, ktorú by ste chceli spracovať?
Katastrofálny stav vzdelávania, do ktorého sme sa v republike dostali a nekonečné znečisťovanie mesta a Dolného Liptova. Treba o tom napísať román. Mohol by sa volať Smrad.
foto: archív A. Laučeka, Marek Hasák
