V máji 1978 stál na Námestí svätého Petra mladý poľský kňaz bez peňazí, jedol bagetu, ktorú zapíjal vodou z fontány, a čakal, kým z komína vyletí biely dym.
Keď zaznelo meno Karol Wojtyła, dve Talianky vedľa neho začuli len koncové „ła“ a kričali „Papa nero, papa nero!“ – mysleli si, že bol zvolený čierny pápež a nastáva koniec sveta. Mladý kňaz, ktorý ich upokojoval, že ide o „papa bianco“ a o jeho vlastného univerzitného profesora, sa volal Tadeusz Zasępa. O tridsať rokov neskôr sa stal rektorom Katolíckej univerzity v Ružomberku. Aká k tomu viedla cesta?
Dieťa nádeje
Narodil sa 23. apríla 1946 v poľských Radziechowiciach, kam sa jeho rodičia uchýlili počas vojny. Keď mal iba tri mesiace, presťahovali sa do Čenstochovej – mesta, ktoré celý život považoval za svoje skutočné rodisko, mesta Matky Božej z Jasnej Hory. Ako sedemročný si všimol, že sa naň obraz Panny Márie díva z každého uhla miestnosti. Hanbil sa o tom povedať rodičom, zdôveril sa iba tete: „Teta, Matka Božia sa na mňa stále pozerá!“ Odpoveď, ktorú dostal, nazval „kopernikovským objavom“: „A ty si myslíš, že ona sa díva iba na teba? Kdeže, díva sa na každého, lebo je taká dobrá.“ Túto vetu si vzal do srdca a niesol si ju celý život.
Detstvo mu poznačil aj strach. V roku 1952 zatkli jeho otca – rozdával letáky proti komunistickým „voľbám“ – a odsúdili ho na pätnásť rokov žalára. Matka zostala sama so štyrmi deťmi, najmladší mal šesť týždňov. Do väznice smela za manželom len dvakrát za štyri roky. Otec sa po amnestii vrátil s podlomeným zdravím a zomrel ako päťdesiatšesťročný, rok pred Tadeuszovou kňazskou vysviackou. Napriek strachu z prenasledovania mu pred vstupom do seminára povedal slová, ktoré ho sprevádzali celý život: „Vieš, za koho ideš? Keby si mal byť slabý, zlý kňaz, tak radšej zostaň doma… Ale ak chceš byť kňazom, buď dobrý, odvážny, ktorý bude ľuďom pomáhať.“
Z tých ťažkých rokov si Zasępa odniesol jednu vetu, ktorá sa stala jeho životným krédom: „V živote môžeme stratiť čokoľvek, nesmieme však stratiť vlastnú tvár.“
Učiteľ menom Wojtyła
Zasępu formoval kardinál Karol Wojtyła, ktorého poznal ako prísneho, no nesmierne štedrého učiteľa: „Mal čas pre študentov… Neviem, ako to robil, ale všetci obdivovali to, že on má čas, že sa nikde neponáhľal.“ Práve od neho prevzal Zasępa myšlienku, ktorú neskôr sám učil svojich žiakov – že osoba je vždy zodpovedná za svoj čin, aj v tých najmenších rozhodnutiach: „Usmej sa!“ verzus „Nebudem sa usmievať!“ – a napokon sa predsa usmejem.
Ako kňaz v komunistickom Poľsku pochopil, že sloboda a pravda sú neoddeliteľné. Jeho slová o tom znejú dodnes naliehavo: „Otroctvo začína popieraním pravdy.“ Alebo inde: „Totalitný systém je vždy príčinou otroctva… Každé konanie proti pravde je začiatkom otroctva.“ Pripomínal, že aj utrpenie môže byť cestou k slobode – odvolával sa na Sokrata, ktorý vo väzení nikdy necítil takú slobodu ako tam.
Zvláštnu kapitolu jeho života tvorí služba nepočujúcim, ktorej sa venoval od čias seminára. Naučil sa posunkovú reč a slúžil pre nepočujúcich omše, spovedal ich, pripravoval kázne prispôsobené ich svetu. Hovoril o tom s dojatím: „Stretol som matky, ktoré sa pýtali: Povedzte, ako rozpráva naše dieťa? Aký má hlas? Odpovedal som: Krásny… Na to sa nedá spomínať bez sĺz v očiach.“
Počul iba vieru a dobro
V päťdesiatich rokoch prekonal infarkt a podstúpil trinásťhodinovú operáciu srdca so štyrmi bypassmi. Tridsaťšesť hodín zostal v kóme – a z tejto skúsenosti si priniesol jedno z najsilnejších svedectiev celej knihy Sám, aby iní neboli sami. Opisuje, ako v tú chvíľu vedel, že zomiera, a že jediné, čo v tom okamihu vnímal, boli dve slová: „viera“ a „dobro“.
Uzatvára to takto: „Na druhom svete nič neznamená vaše meno, ani to, čo ste predstavovali na tejto zemi… Podstatné sú len dve veci: viera a dobro. To si odnášame na druhý svet… Viera a láska znesú všetko. Idú až do večnosti.“
Zasępa neveril, že múdrosť a dobro treba oddeľovať: „Keď je človek len múdry, je to tragédia. Ak je dobrý, no nie je múdry, je to tiež tragédia.“ Vzdelanie bez srdca nazýval nešťastím a pripomínal, že aj strojcovia koncentračných táborov boli veľmi vzdelaní ľudia.
Slovensko ako druhá otčina
Tadeusz Zasępa prijal slovenské občianstvo a piesni Slovensko moje, otčina moja venoval jedno z najkrajších zamyslení v knižnom rozhovore s Karlom Iljom Dvořákom. Vysvetľuje, prečo si Slováci, ktorí dlho nemali vlastný štát, uložili svoju vlasť „ešte vyššie, na nebesia, k Bohu“: „Slovensko je národ nádeje.“
A dodáva osobné vyznanie: „Nenašiel som však ani jediný moment, kde by Slováci ako národ hromadne niekomu páchali krivdu… Keď sa ma ľudia pýtajú, prečo milujem Slovensko, s humorom odpovedám – pretože láska je slepá.“
Sám, aby iní neboli sami
Titul knihy pochádza z jeho vlastnej reflexie po dvadsiatich piatich rokoch kňazstva: „Uvedomil som si, že som sám, aby druhí neboli sami.“ V tejto jednej vete je zhrnutý celý zmysel jeho života – akademika svetového renomé (rektora Katolíckej univerzity v Ružomberku v rokoch 2008 – 2014, staviteľa Univerzitnej knižnice KU, člena Európskej akadémie vied a umení), ktorý napriek množstvu titulov a ocenení tvrdil: „Všetky tituly by som hneď odovzdal, no nikdy by som sa nezriekol kňazstva.“
Tadeusz Zasępa zomrel 18. septembra 2016 v Ružomberku, meste, ktoré si zamiloval a ktorému zasvätil poslednú, najplodnejšiu etapu svojho života. Pochovali ho tam, kde slúžil.
Ako uvádza Historický schematizmus Spišskej diecézy, „náhrobný kameň, ktorý vznikol podľa návrhu doc. Rastislava Biarinca a akademického maliara doc. Pavla Ruska, je označený krížom Ježiša Krista a poukazuje na nádej, v ktorej Tadeusz Zasępa žil. Na hrobe je umiestnené umelecké dielo sochára doc. Rastislava Biarinca s názvom Poľský Kriváň, ktoré vzniklo v roku 2008, kedy sa profesor Zasępa stal rektorom Katolíckej univerzity v Ružomberku. Dielo vzniklo v Czestochowej, kde profesor Zasępa vyrástol a kde ako kňaz patril do Czestochowskej arcidiecézy, aj travertín v diele pochádza práve odtiaľ. Vrch je vo farbách poľskej zástavy. Niektorí v ňom vidia aj farbu mučeníka. Kriváň spája Slovensko a Poľsko presne tak, ako profesor Zasępa spojil Slovákov a Poliakov, oba naše národy.“
V pondelok 28. septembra 2026 sa konalo sympózium Vita et doctrina insignis na pôde Slovenskej akadémie vied v Bratislave venované spomienke na prof. Tadeusza Zasepu pri príležitosti nedožitých osemdesiatych narodenín a desiatich rokov od jeho odchodu na večnosť.