Asi najerotickejšie dielo, ktoré som kedy čítal, je biblická Pieseň piesní. Poznáme to: Tvoje prsia sú ako dve sŕňatá, tvoje vlasy ako stádo kôz valiace sa z galaádskych hôr, tvoje zuby ako stádo strižných oviec. Obľúbil som si aj Rozprávaj mi o láske od Michaela Quoista. Do trojice obľúbených ľúbostných kníh najnovšie pridávam zbierku básní Ladislava Lajčiaka Milujem ťa láskou večnou.
Neviem, či je to globálny jav alebo len slovenské špecifikum, ale mnohí vynikajúci spisovatelia nepatria medzi bestsellerov knižných pultov. Títo „nepredajní a nepoddajní“ žijú akosi v ústraní a v istej miere sa stretajú aj s nezáujmom verejnosti. A ani ich najvýznamnejšie počiny nerobia dieru do sveta, hoci na to majú najlepšie predpoklady.
Podobne je to aj s Ladislavom Lajčiakom, ktorého poézia je hlboko ľudská, pravdivá, čistá, priezračná. A prístupná: môže ju čítať každý. No kto na Slovensku číta Lajčiaka? Kto vôbec o ňom vie?
Kto to vtedy mohol tušiť, že keď v roku 2003 Svätý Otec Ján Pavol II. navštívil Slovensko, odniesol si od nás darček v podobe bibliofílie, ktorým bola zbierka básní Milujem ťa láskou večnou – podpísaná pseudonymom Peter Tichý. Keď mu v roku 2009 bratislavské vydavateľstvo vydalo jeho zbierku Milujem ťa láskou večnou, Peter Tichý prehovoril, identifikoval sa, zahodil pseudonym a hlasno sa ozval ako Ladislav Lajčiak.
Milujem ťa láskou večnou by som najradšej čítal dookola: dielo prekypuje láskou, nehou, citom. Boh, viera, láska, hľadanie pravdy, túžba po nebi, konflikty medzi duchovným a svetským sú náročné témy, no Lajčiak sa ich nezhosťuje ako mentor či kazateľ, ale ako láskavý sprievodca. Uvažuje, ale nie autonómne, nie sám pre seba, nie bez zapojenia čitateľa. Naopak, uvažuje spolu s ním. Napríklad: „Lebo ak by nebola viera / ustavične skúšaná, / nebolo by možné o nej / ani hovoriť. / Je to jej základná vlastnosť / a základná danosť / viesť o ňu zápas. / Stále ju nachádzať, / stále sa v nej utvrdzovať, / nemôcť bez nej žiť.“ Alebo: „Povrchná, / či zdanlivá religiozita / duchovný život nerozvíja, / ale skôr pribrzďuje.“
Takéto spoločné uvažovanie na rovine pisateľ –čitateľ (odosielateľ—prijímateľ) sa znásobuje Lajčiakovými osobnými výpoveďami: „Vnímam kríž / ako otvorenú náruč / Božej lásky.“ Alebo: „Čaká nás tu zopár / na autobus / a dovolím si spraviť / len malý krížik / pred vznešenosťou kríža opodiaľ, / aby som nepohoršil / prejavmi zbožnosti, / hoci veľmi túžim / na kolenách prosiť.“ Lajčiak chce piť z Božej dlane a prosí – ako nehodný vojak –, aby každý deň žil s Bohom: „Vojak / čo zaspal / v mnohej stráži / čo v Tvojej službe / pramálo / sa snažil / Vždy / výhovoriek plný/ čo tak rád / v pohodlí sa slnil.“
Napokon treba zvýrazniť Lajčiakovo volanie po hodnotách. Je to výzva, aby sa tento svet, v ktorom žijeme, vrátil do Božej náruče, ktorá je stále otvorená. Lajčiak konštatuje zjavný antikristovský charakter dneška: vojny, hlad, pragmatizmus, krach civilizácie. „Ako ja osobne / tomuto trendu napomáham / alebo zabraňujem? / (I pohár vody sa ráta.)“
Je zaujímavé, že vo svojej knihe nemá posledné slovo autor, ale prenecháva ho Bohu. Na konci sa nachádza úryvok z prvého žalmu. Znamená ten prvý žalm len nový začiatok – že v skutočnosti nie sme na žiadnom konci, ani konci knihy? Že všetko znamená len nový začiatok – pád starého a zrod nového?
Aj Lajčiakova kniha je večne iná. Nové čítanie privádza nové, iné myšlienky. Sám sa vždy rád „nanovo“ vraciam k prvej básni, ktorá ma tak dostala, až som zhltol celú knihu:
„V najutíchnutejšom
tichu
učíš sa gilotínovať
vlastnú pýchu.
V tom to je
a na tom všetko spočíva
či smerom k sebe
vypustí šíp
tetiva.“
Ktovie, či si túto zbierku básní naozaj Ján Pavol II. aj prečítal. Tajne však dúfam, že áno, povedzme počas letu zo Slovenska naspäť do Vatikánu. Ak sa tak stalo, stavím sa, že to dočítal celé. Je to poézia hodna najlepšieho čitateľa.
Matúš Demko
Vyšlo na portáli Postoy.sk 21. apríla 2010. Publikované so súhlasom redakcie.
