Nečítam knihy o pekle. Prepáčte, ale nemyslím si, že by kvetnaté opisy pekelných múk mohli čímsi obohatiť môj duchovný život. Na odporúčanie priateľa som však siahol po bestselleri od amerického evanjelikálneho pastora Roba Bella Láska (z)víťazí: Kniha o nebi, pekle a osude každého človeka, ktorý kedy žil. Zaujala ma najmä jej základnou otázkou: ako je kresťanské učenie o milujúcom Otcovi kompatibilné s predstavou trestajúceho a prísneho Sudcu, ktorý posiela milióny duší do večného zatratenia?

Ako píše Bell:

„Naozaj sa spomedzi mnohých miliárd ľudí, ktorí kedy žili, len hŕstka vyvolených dostane na “lepšie miesto” a všetci ostatní budú trpieť v mukách, potrestaní naveky? Toto má byť Božia vôľa? Stálo Bohu za to tvoriť milióny ľudí po desaťtisíce rokov, aby strávili večnosť v agónii? Môže toto Boh urobiť, môže to čo i len dopustiť, a zároveň sa pritom nazývať milujúcim Bohom?“

Sú to znepokojivé otázky, ktoré by si mal položiť každý úprimný veriaci. Je Boh láska? Verím v takúto Lásku? A prečo? Čo mi Boh ponúka po smrti? Môžem jeho ponuku slobodne odmietnuť? Môžem Boha sklamať? A ak ho sklamem, skončím navždy zatratený?

Nebude už žiadna druhá šanca?

Podobné otázky si v celej knihe kladie aj Rob Bell a nie sú vôbec prvoplánové. Ako vlastne nebo vyzerá? A kde sa nachádza? Kto sa doň vôbec dostane? A aký je Boh, v ktorého veríme? „Milujúci, láskavý, milosrdný a milostivý – ale iba ak sa vyspovedáš, oľutuješ a dosiahneš spásu už v tomto živote, inak ťa Boh navždy potrestá – toto je príbeh, ako ho učia kresťania, ak sa nemýlim? Skutočne toto Ježiš učil?“

Skládka odpadov

Rob Bell nespochybňuje existenciu pekla. Pomáha si ale samotným biblickým textom, kde sa peklo spomína len občas, napríklad ako gehenna, čo bola mestská skládka južne od Jeruzalema: „Neustále tam horel oheň, ktorý ničil odpad. Na okrajoch hromady sa divoké zvieratá bili o zvyšky jedál, pričom o seba narážali zubami, čo spôsobovalo škrípanie. Gehenna je miesto, kde sa ozýva škrípanie zubov a oheň nikdy nevyhasne. Skutočné miesto, ktoré Ježišovi poslucháčovi dobre poznali. Takže ak sa vás nabudúce niekto opýta, či veríte, že existuje peklo, môžete pokojne odpovedať: “Áno, verím, že odpadky sa vyvážajú na skládku…”

Podľa Bella jadrom kresťanskej tradície od počiatku prvej cirkvi je presvedčenie, že dejiny tohto sveta nie sú tragédiou, že peklo nie je večné, a láska, nakoniec, zvíťazí. Znie to krásne, ale… Budeme všetci spasení – bez ohľadu na naše skutky či hriechy? Boh nikoho nepotrestá? Keď nezáleží na tom, čo robíme, máme sa o niečo snažiť? „Či chceme peklo, alebo nebo, Boh povie áno, môžeš mať, čo chceš. Taká je láska. Nemôže byť násilná, zmanipulovaná alebo vynútená. Ponecháva priestor na rozhodnutie.“

Napokon – podľa rímskokatolíckeho katechizmu sa peklom nazýva stav definitívneho vylúčenia seba zo spoločenstva s Bohom a s blaženými. Inými slovami to isté vraví aj Bell: „Boh je láska, a odmietnutie tejto lásky nás od neho vzďaľuje, a to, už podľa definície, bude pekelnou, nepríjemnou skúsenosťou. Boh je láska, a láska potrebuje vzťah. Boh je tým vzťahom, plným radosti a bez hraníc.“

(Bell by však pravdepodobne nesúhlasil s katolíckym učením o večnom trvaní pekla a o potrebe ľútosti pre spásu duše. Sám píše: „Ježiš visí na kríži medzi dvoma zločincami. Jeden z nich povie: “Pamätaj na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.” Všimnite si, že lotor sa nechce dostať do neba. Neprosí o odpustenie hriechov. Nepozýva Ježiša do svojho srdca. Neoznamuje, že uveril. Jednoducho prosí Ježiša, aby si naňho v budúcom veku spomenul. Chce byť jeho súčasťou.“)

Rob Bell, láska zvíťazí

V akého boha veríš?

Bellova zdravo provokatívna kniha vzbudila veľké kontroverzie ešte v roku 2011, keď prvýkrát vyšla. (Dokonca sa jej autor – zaradený magazínom Time medzi sto najvplyvnejších ľudí na Zemi – po nejakom čase rozhodol opustiť megacirkev Mars Hill, ktorú sám založil.) Bella nemusíme čítať „zákonnícky“, ale predovšetkým ako inšpiráciu pre osobné prežívanie a zmenu svojho vnútra. Na Slovensku vyšla kniha v novom vydavateľstve Heretic.sk – ktoré svoj názov odvodzuje od človeka schopného a ochotného vyberať si, po grécky je to heretik. „Hairetikos“.

Pre mňa osobne je jednou z najsilnejších výziev Bellovej knihy drobná poznámka: „Stávame sa takými, v akých bohov veríme.“ Na tom, komu veríš, jednoducho záleží. Je Boh ospalý dedko na bielom obláčiku? Či Veľký brat, ktorý so vztýčeným prstom kontroluje každý tvoj krok? Automat na splnenie všetkých ctižiadostí a túžob? Alebo číra a nekonečná Láska, ktorú si ani nemôžeme ničím zaslúžiť – ktorá jednoducho je?

Bell jemne naznačuje: „Jeho láska je oslavou, hostinou, udalosťou bez začiatku a bez konca. Pokračuje až do noci, aj na ďalší deň, a ďalší, a ďalší. Koniec je v nedohľadne.“

Preto som rád, že som si Bellovu knihu prečítal. Zase mi pripomenula to úžasné Božie pozvanie na parádny banket – ktorý možno už teraz „kdesi“ beží, len sa naň treba – práve na tomto mieste a práve v tejto chvíli – pripojiť. Bellom povedané, „nech sa v súčasnosti nachádzaš kdekoľvek, máš pred sebou rozľahlý nezmapovaný terén, miesta, kam sa so súčasným stavom vedomia nedostaneš. Dá sa tam dostať jedine skrze smrť, pokoru, zanechanie starých predstáv, nech by boli akokoľvek hrdé a sebavedomé. Bude to vyžadovať pokánie – zmenu myslenia, otvorenie, opustenie našich starých predstáv o Bohu, aby nám zostali otvorené dlane pre prijímanie nových vecí, objavovanie, hľadanie, počúvanie a nový pohľad.“

Nebojme sa. Láska zvíťazí.