BIBIANA SEDLÁČKOVÁ: „Manželka velezradcu republiky nemôže v intenciách novej doby vyučovať a pripravovať deti do života“

Právnika a zamestnanca „povereníctva dopravy“ Štefana Uhrína odsúdil komunistický režim na osemnásť rokov a konfiškáciu tretiny majetku. Po odvolaní sa voči rozsudku mu Najvyšší súd v Prahe zvýšil trest na tridsať rokov a konfiškáciu celého majetku. Vo väzení si odsedel jedenásť rokov, ale tým sa Štefanovi Uhrínovi trest neskončil – do jeho bytu sa chceli nasťahovať cudzí ľudia, manželku prepustili z práce, deti nemohli študovať vybrané smery a po prepustení mal problém sa zamestnať. Na tohto odvážneho muža spomíname s jeho dcérou Bibianou Sedláčkovou.

Váš otec Štefan Uhrín bol odsúdený v monsterprocese Jaško, Kalinaj a spol. Akú rolu v tom zohrával váš otec?
Cieľom odsúdených bolo oboznámiť Cirkev a jej predstaviteľov nielen u nás, ale v zahraničí, t.j. vo Vatikáne, o chystaných perzekúciách proti veriacim. Dôležité informácie získané skupinou boli použité ako varovanie vysokým predstaviteľom Katolíckej cirkvi, hovorili o ich sledovaní a pripravovaných akciách voči duchovenstvu.
Náš otec podľa toho, ako si to pamätá najstaršia sestra, ktorá v tom čase mala osem rokov, získané materiály od Jaška, ale hlavne od Kalinaja, bezpečne odovzdal cirkevným hodnostárom. Pamätá si, že raz podvečer s ním navštívila kláštor spoločenstva redemptoristov v Bratislave na Puškinovej ulici, kde spoločnosť sídli dodnes. Dcéru vzal otec so sebou, aby jeho návšteva nevzbudzovala pozornosť, že ide sám. Takto to malo vyzerať, že si idú po radu pre dcéru.

Štefan Uhrín mal dvakrát navštíviť trnavského biskupa Michala Buzalku. Ako sa s ním poznal? Mal kontakty na cirkevných predstaviteľov?
Náš otec poznal viacerých cirkevných predstaviteľov, v rôznej postupnosti cirkevnej hierarchie. Mal s nimi priateľský vzťah. Stretával ich a zoznamoval sa s nimi v rodine od útleho detstva. Jeho otec, náš dedko, bol odchovancom Katolíckeho učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule. V rodisku nášho otca v Spišskom Hrušove bol riaditeľom cirkevnej školy a kantorom v kostole. Ako kantor chodil do kostolov aj v susedných dedinách a spoznal tak veľa kňazov, budúcich aj vysokých cirkevných hodnostárov, ktorí navštevovali potom ich domácnosť. Ale ako a kde sa spoznal s trnavským biskupom Michalom Buzalkom, to nevieme.

Bol vyštudovaný právnik. Zaujímal sa o veci verejné? Chcel sa venovať právu?
Áno, bol štátnym zamestnancom ma ministerstve dopravy vo funkcii štátneho radcu a šéfom sociálneho oddelenia. Mal silné sociálne cítenie a empatiu k ľuďom a ich problémom. Pomohol všade, kde a komu mohol. Títo ľudia potom našej mamke v ťažkých chvíľach, keď stratila zamestnanie, pomáhali hlavne potravinami v čase zabíjačiek a oberačiek poľnohospodárskych plodín a ovocia.

Hovoril s vami otec doma o súdnom procese, v ktorom bol odsúdený na osemnásť rokov? Dal vám deťom vedieť, čo sa stalo? Povedal prípadne aj to, prečo bol odsúdený aj on?
V čase monsterprocesu v roku 1949, v ktorom bol súdený a odsúdený náš otec, sme boli malé deti. Najstaršia sestra mala osem rokov, brat bol päťročný, sestra 3,5-ročná, ja som bola 2-ročná a najmladšia sestra 8-mesačná. Po návrate z väzenia, keď sme už boli vo veku dospievania a aj už dospelosti, kedy sme už vedeli vysloviť a mať svoj názor na veci, čo sa udiali a kadečo by sme pochopili, sme ale spolu o väzení, príčinách odsúdenia, ani o procese nikdy nehovorili.  Otec sa aj viackrát pokúšal s nami o celej záležitosti hovoriť, vysvetliť nám skutočnosti a príčiny celého procesu a odsúdenia na veľa rokov väzenia, no naša mamka ho vždy zahriakla s tvrdením, že takto, keď o tom nič nevieme, je to pre nás najlepšie a nech to tak aj zostane. Bol to strach, ktorý jej diktoval sa takto chovať, mala strach z budúcnosti, aby sme nemali problémy. Keby aj nás vyšetrovali, aby z nás nikto nikdy nedostal, čo a ako sa stalo a bolo, a čo o tom celom vieme.  My sme sa o príčinách zatknutia, procesu a odsúdenia, teda celú holú pravdu a podrobnosti, dozvedeli až z doktorandskej práce Vladimíra Palka ml., ktorý pozháňal všetok archivovaný materiál a podrobne celý tajný monsterproces aj s jeho následkami vydal knižne v roku 2006. Ďalším dôvodom, aby sme o ničom nevedeli, bola skutočnosť, že rodičia nikdy nechceli v nás pestovať nenávisť ako aj myšlienky na odplatu.

Štefan Uhrín sa mal dobre poznať s Pavlom Kalinajom. Bolo tam silné puto?
Puto medzi naším otcom a Pavlom Kalinajom bolo silné. Verili si a poznali sa dokonale a dôvera medzi nimi bola veľká a silná, veď bez nej by sa nemohli dať na tak riskantnú vec, nehľadiac na dôsledky konania, aj keď si ich uvedomovali, čo všetko sa môže udiať! Ich presvedčenie, že robia správnu vec, bolo silnejšie ako trest za tú činnosť.
Obaja pochádzali zo Spiša. Mali silnú katolícku výchovu. Boli kmotrovcami. Poznali sa cez manželky, ktoré boli obe učiteľky v jednom pedagogickom zbore. V roku 1948 boli obe v požehnanom stave. Pani Kalinajová čakala prvé dieťa, naša mamka piate. Spolu prežívali radosti, ale aj starosti s tým spojené. V čase po druhej svetovej vojne bol problém s detskou výbavičkou, hlavne plienkami, ktoré si šili z gázy. Rodiny bývali blízko seba a často sa navštevovali a trávili spolu čas pri debatách a hrách s deťmi. Brat si spomína, ako sa s ním Pavol Kalinaj často hrával a vyvádzali spolu rôzne huncútstva.

Otec sa aj viackrát pokúšal s nami o celej záležitosti hovoriť, vysvetliť nám skutočnosti a príčiny celého procesu a odsúdenia na veľa rokov väzenia, no naša mamka ho vždy zahriakla s tvrdením, že takto, keď o tom nič nevieme, je to pre nás najlepšie a nech to tak aj zostane.

Ako váš otec prežíval fakt, že Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja komunisti 17. februára 1951 v Bratislave popravili?
Otec mal veľmi citlivú povahu, čo sme zistili a cítili až po návrate z väzenia. Snažil sa každú krivdu naprávať a hneď riešiť. Hrdelné tresty oboch spolubojovníkov preto prežíval veľmi intenzívne, uvedomujúc si, že on tomuto trestu unikol len o vlások. S veľkou určitosťou sa hovorilo, že hrdelnému trestu unikol len preto, že doma zanechal manželku a päť malých detí.  Je nutné dodať, že celý vykonštruovaný a utajený proces, je svedectvom o dvoch justičných vraždách a mnohoročných trestoch, ktoré mali slúžiť ako odstrašujúci prípad pre ostatných. Proces poslúžil komunistom ako prostriedok vytvárania atmosféry strachu a ukázal ich odhodlanie upevniť a udržať si moc aj cez mŕtvoly.
Zároveň ale treba dodať, že komunistickým špičkám sa nepodarilo urobiť z odsúdených bábky, pretože sa stali symbolom odporu a tiež morálnym príkladom pre mnohých, ktorí tiež bojovali proti komunizmu vlastnými prostriedkami. A možno práve preto, že poznali ich príbeh, nestratili v tomto zápase svedomie. Uvedené vieme tiež len z knižky Vladimíra Palka ml., pre náš nízky vek sme o tom nič nevedeli a mamke o tom písať z väzby nemohol.

Hrdelné tresty oboch spolubojovníkov preto prežíval veľmi intenzívne, uvedomujúc si, že on tomuto trestu unikol len o vlások

Vášho otca odsúdili na osemnásť rokov, odsedel si jedenásť – ak si dobre spomínam. Akú stopu to zanechalo na ňom, ale i na vašej rodine? Muselo to byť ťažké, popravde si to ani neviem predstaviť…
Otec bol prvostupňovým súdom v Bratislave odsúdený na osemnásť rokov straty slobody. No po odvolaní sa na Najvyšší súd v Prahe mu bol trest zvýšený na tridsať rokov (!), z ktorých v ťažkých podmienkach žalára odsedel 11 rokov. Jaškovi a Kalinajovi bol potvrdený hrdelný trest.
Naša rodina žila príkladným, usporiadaným životom, kde starosti o jej dobrý chod ležal na pleciach oboch rodičov rovnakou mierou. Venovali sa nám deťom a vytvárali nám ohromné rodinné zázemie. Pozorne si ale všímali aj dianie okolo nás, jeho vývoj a smerovanie, hlavne v období po „červenom prevrate“ v roku 1948, kedy sa komunisti netajili jasným zámerom ateizácie celého Slovenska, čo ich nenechalo ľahostajne sa prizerať tomuto dianiu.
Zatknutím otca, jeho odsúdením a zbavením slobody bol jeho život od rodiny násilne prerušený a jeho profesionálny život na patričnej právnickej úrovni zničený.
Zvlášť obludné boli metódy, praktiky a represálie, ktoré nastali voči najbližšej rodine, našej mamke a nás deťoch. Najťažším trestom bola strata zamestnania jedinej našej živiteľky, mamky. Zo školstva dostala prepúšťací dekrét, kde stálo, že manželka velezradcu republiky nemôže v intenciách novej doby vyučovať a pripravovať deti do života. To, ako a z čoho má chovať svoje deti, súdruhov nezaujímalo! Až po určitom čase stretla svojho spolužiaka z učiteľského ústavu, ktorý bol riaditeľom ústavu pre hluchonemých a ten na „ vlastné tričko“ jej ponúkol miesto učiteľky v najťažšom prípravnom ročníku, kde päťročné hluchonemé deti učila hovoriť. Musela samozrejme získať aprobáciu k tejto činnosti. Tu sa tejto ťažkej úlohe venovala celých 25 rokov.

Ich presvedčenie, že robia správnu vec, bolo silnejšie ako trest za tú činnosť

Aby to mala ešte ťažšie a zložitejšie, tak my , už všetci v tej dobe školopovinní, sme sa nemohli stravovať v školskej jedálni, o čom rozhodli riaditeľ školy aj jeho zástupkyňa, oddaní obdivovatelia Stalina a jeho metód.

Dokonca sa k vám do bytu chceli nasťahovať ľudia, ktorým súdruhovia pridelili byt.
On trpel vo väzení a my doma, hlavne naša mamička, lebo my deti sme si to neuvedomovali, že vyrastáme bez otca. Nepoznali sme inú situáciu, nevedeli sme posúdiť rozdiel medzi úplnou a neúplnou rodinou, tak nám ani nechýbal. Naša mamka bola naším otcom aj matkou a plne zastupovala obe funkcie. Všetka ťarcha a každé rozhodnutie boli na jej pleciach.  Ako prvé musela riešiť, len pár týždňov po nadobudnutí platnosti rozsudku, existenciu nášho bývania. Odrazu sa zjavili v našej domácnosti cudzí ľudia, ktorí jej oznámili, že si prišli prezrieť byt, ktorý im súdruhovia pridelili k nasťahovaniu sa. Len nebojácnosť, duchaprítomnosť a rozhodnosť našej mamky spôsobili, že sa v prichádzajúcich ozvalo svedomie a so skolenými hlavami odišli. Zrejme sa na patričných miestach nesťažovali, lebo v byte sme zostali bývať aj naďalej. Veď kam sa aj podieť s piatimi malými deťmi, na ktoré musel byť skrušujúci pohľad.

Vaša mamka musela byť obdivuhodná žena.
Odmala si pamätám slová, ktoré nám mamička neustále zdôrazňovala a prízvukovala : „Učte sa, buďte dôslední, lebo to, čo máte v hlave, vám nemôže nikto vziať a len týmto môžete v živote preraziť a uplatniť sa, pretože ste poznačené deti, a to sa s vami potiahne celým životom.“ Ťažko bolo jej slovám rozumieť v nízkom veku, ale boli sme poslušné deti a jej slová sme brali vážne, aj keď nie vždy nám bolo po chuti vysedávať nad knihami a učiť sa, hltať a memorovať učivo, hlavne v čase, keď v kinách išli zaujímavé filmy, ktoré sme chceli vidieť. (Pravdou bolo, že veľakrát nemala na chlieb, nie to na naše kino, aj keď stálo vstupné len 1Kčs). Až čas ukázal a preveril pravdivosť mamkiných slov. Patrili sme k dobrým, ba až výnimočným žiakom. Ale jednotky nestačili k tomu, aby sme išli študovať vytúžený smer štúdia. Pamätám si na rozčarovanie najstaršej sestry, ktorej vytúženým snom bolo študovať medicínu a na pohovor išla až do Košíc, mysliac si, že tam nebudú poznať jej rodinné pomery. Bol to omyl, lebo súdruhovia mali všetko veľmi dobre zmapované, držali to pevne v rukách a o „poznačených“ deťoch sa vedelo všetko do detailu.

Zo školstva dostala mama prepúšťací dekrét, kde stálo, že manželka velezradcu republiky nemôže v intenciách novej doby vyučovať a pripravovať deti do života. To, ako a z čoho má chovať svoje deti, súdruhov nezaujímalo.

V našom prípade bolo paradoxom, že v maturitnej komisii sediaci oddaný súdruh z ÚV, žasol nad vedomosťami sestry, podobne ako ostatní členovia komisie. Okrem samých jednotiek dostala z troch predmetov riaditeľskú pochvalu. Tento človek sa potom zasadil o to, že bola potom prijatá na štúdium chémie na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT, terajšia Slovenská technická univerzita). To sa odohralo ešte v čase otcovej väzby.

Nešlo však len o vašu najstaršiu sestru. 
Situácia sa zopakovala, keď ďalšia sestra robila prijímací pohovor na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského, kde chcela študovať biochémiu. To už bolo v čase, keď ocko bol už doma, naivne sme si mysleli, že platí to, čo podpísal pri prepúšťaní, a že prenasledovaniu už bude koniec. Ale naopak, hanebné prenasledovanie pokračovalo ďalej. Rozčarovanie bolo o to väčšie, že namiesto vedomostnej otázky sa jej súdruhovia ako prvé a jediné spýtali, kde bol váš otec zamestnaný v rokoch 1949-1960, lebo to nemáte uvedené v dotazníku. A bolo po pohovore, štúdium samozrejme zamietnuté – nikoho z komisie nezaujímali jej vedomosti!
Brat, aby sa vyhol rozčarovaniu z neprijatia na vysokú školu, tak po maturite išiel na nadstavbovú školu, a tak sa prihlásil už hneď na Stavebnú fakultu SVŠT. Bol výborným gymnastom, tak túžil študovať telovýchovu a prírodopis či zemepis. Nadstavbové štúdium volila po maturite aj najmladšia sestra, ktorej sa podarilo vyštudovať sociológiu a knihovníctvo na Univerzite Komenského.

A čo vy? 
Ja som po maturite na chemickej priemyslovke volila zamestnať sa vo Figare, kde som ako robotníčka robila pol roka, a až tak som sa ako „robotnícky káder“ zaujímala o štúdium na chemickej fakulte SVŠT, kam som sa aj dostala a vyštudovala daný smer. Z uvedeného je jasné, že sme vo väčšine mohli dosiahnuť vzdelanie len na technike, v jej najťažších smeroch.

Navštívili ste otca vo väzení?
Návštevy vo väzení zostanú natrvalo zapísané v mojej pamäti. Bolo to pre nás vždy stresujúce, pretože po peripetiách s cestovaním sa neraz stalo, že nám ho zapreli, tvrdiac, že väzeň takého mena nie je v Leopoldove. Návštevy neboli časté a nám sa za ten čas vytrácal z pamäti jeho obraz, čo sme tiež ťažko prežívali. Z tejto traumy sme večer nevedeli zaspať a ráno už o štvrtej ráno sa muselo vstávať, lebo vlak odchádzal do Leopoldova o 5.20 hod.  V prvých rokoch prebiehali návštevy za vysokou plechovou ohradou, neskôr od polovice presklenou. Na rozhovor bola určená sieťka v mieste úst dospelého človeka. Ocka sme videli len od polovice tela. Všetci sme stáli. Časom sa prekážka medzi nami znižovala, až nakoniec sme sedeli oproti sebe, dokonca my deti sme sa ho mohli držať. Až toto bol moment, ktorý sme si všetci razom uvedomili, ten pocit kompletnej rodiny a vo vzduchu visela otázka, prečo nemôžeme byť natrvalo spolu? Pravdou sa to stalo až 11. mája 1960, keď bol v rámci všeobecnej amnestie podmienečne prepustený.
Obzvlášť ohavným činom bola skutočnosť, že pri prepúšťaní musel podpísať vyhlásenie, že o rokoch väzby nebude nikomu hovoriť, bude o všetkom prežitom mlčať. Súdruhovia mu odpísali jedenásť rokov zo života a čas väzby mal byť pre neho premlčaným obdobím? Vraj jedenásť rokov pre neho neexistuje, že sa nič nestalo a život ide ďalej. V žiadnych dokumentoch sa nemá o väzbe zmieňovať, ani on, ani nikto z rodiny! Žiaľ pravdivosť týchto slov sa ukázala v dobe, kedy mal už fyzický vek odchodu do dôchodku, kedy chýbajúce roky musel vo výške polovice trestu odrobiť . Ale neboli pravdivé a neplatili v čase prijímacích skúšok sestier na vysoké školy…

Chápali ste ako dieťa, prečo je váš otec „zabásnutý“?
Nie. Nepoznali sme úplnú rodinu, ale láska našej maminky, jej starostlivosť a príkladný život nám vynahrádzali absenciu otca. Zhostila sa v plnej miere aj funkcie otca. Bola našou radkyňou, najbližším človekom, ktorého sme mali v úcte. Vtedy sme si neuvedomovali a nevedeli, o čo v nekompletnej rodine prichádzame. Utrpenia a príkoria, ktoré sme museli znášať, nás súrodencov zomklo tak, že si pomáhame aj naďalej a sme podľa možností spolu a znášame sa, radíme si navzájom a stojíme pri sebe až po hrob.

Ako vyzeral otcov návrat domov po prepustení z väzenia? Museli ste si na seba zvykať?
Nebolo žiadne prispôsobovanie sa. On bol rád, že je doma a my sme boli radi, že sme kompletná rodina. Až jeho prítomnosť medzi nami spôsobila, že sme si uvedomili, o čo sme po celé tie roky odluky prišli. A to je nám ľúto dodnes! Že sme nemohli vyrastať v prostredí tak senzačného, chápavého človeka, ktorý mal porozumenie pre každú našu „ťažkosť“ či huncústvo. Vždy nám vedel správne poradiť a rozlúsknuť každý náš neriešiteľný problém. Považovali sme ho za obeť, nie za vinníka. Nikto z nás, ani z rodiny, či súrodencov, mu nič nevyčítal.

Súdruhovia mu odpísali jedenásť rokov zo života a čas väzby mal byť pre neho premlčaným obdobím?

Spomínali ste, že jedenásť rokov otcovi chýbalo aj v takej veci ako je dôchodok. To je prípad vlastne všetkých politických väzňov, ktorí boli takto ochudobnení o dôchodok aj po Nežnej. Po návrate mal váš otec Štefan Uhrín problém nájsť si zamestnanie. Ako vyštudovaný právnik robil nočného strážnika či skladníka. Ako niesol takéto ponižovanie od „súdruhov“?
Bral to ako pokračovanie svojho trestu. Z režimom sa nikdy nestotožnil. A tento mu umožňoval žiť len na takej úrovni, ako mu umožňoval. Prijímal všetko s pokorou. Pre neho bolo hlavným to, že mohol pracovať a starať sa o rodinu a finančne ju na zodpovedajúcej úrovni jeho pracovného zaradenia zabezpečiť. Tak ako my sme mohli študovať len to, čo nám bolo umožnené, bez možnosti výberu štúdia. Boli sme radi, že sa môžeme vzdelávať.

V súdnom procese, kde váš otec dostal – po odvolaní – tridsať rokov, hlavný odsúdený a v roku 1951 popravený Pavol Kalinaj zanechal svojej malej dcére tento odkaz: „Povedzte mojej dcére, keď ju niekedy v živote stretnete, že zomieram za Cirkev a za Krista.“ Čo viedlo týchto mladých ľudí – čo viedlo vášho otca – obetovať sa, nevzdať sa, nasledovať Krista, dokonca v utrpení a ťažkostiach?
V prvom rade to bola kresťanská výchova v rodine, zanietenie pre veci cirkevné. Časté miništrovanie v detstve, povolanie jeho otca a časté stretávanie sa v rodine s kňazmi. V dospelosti a už vo vlastnej rodine spoločné modlitby a kresťanský život v duchu kresťanskej morálky. Túto bez zábran a pretvárky prejavoval okrem rodinného života aj v občianskom živote. Preto, keď kresťanský život začal byť potláčaný súdruhmi, ba mal byť úplne na Slovensku zlikvidovaný, neváhal a dal sa veci „naprávať“ svojím riskantným spôsobom.

Mala obeta vášho otca význam? Mali význam tie stratené roky, boj proti komunizmu, ústrky?
Či mala obeta význam? Najlepšou odpoveďou je odkaz odsúdených, ktorí neváhali podstúpiť riziko kvôli ochráneniu predstaviteľov Katolíckej cirkvi a tento odkaz znie : odporovať komunizmu sa rovná odporovať zlu. Nenechať sa prinútiť ku kolaborácii s nehumánnym režimom, ale apelovať na morálnu potrebu odporovať zlu za každých okolností a podmienok. Principiálne rozhodnutie, ktoré urobili odsúdení, keď sa rozhodli brániť spravodlivosť bez ohľadu na hroziace perzekúcie zo strany komunistov. Svojim počinom dali signál, že na Slovensku existuje odpor voči komunistickému režimu, aj napriek všetkým jeho opatreniam.

Odporovať komunizmu = odporovať zlu.

Odkaz je aktuálny a platí stále, aj v dnešnej dobe, novej, ponovembrovej, ktorej základy položili oni, svojim činom a nebojácnosťou. Každý z nás, keď štrngal kľúčmi na námestí, tak veril, že bude všetko iné, inak to dopadne. No sme svedkami, že zlo panuje a vládne naďalej, ďaleko sofistikovajnejšími metódami a zbraňami. Náš otec opustil tento svet polroka pred „nežnou revolúciou“. Nebolo mu dopriate Najvyšším dožiť sa pádu komunistického režimu. Bolo nám to veľmi ľúto všetkým. Ale poznajúc skutočnosti dneška, vieme s istotou povedať, že by bol súčasným vývojom spoločnosti veľmi sklamaný, ten je na míle vzdialený od kresťanskej morálky.

Čo vo vás otec zanechal? Ktoré vlastnosti máte po Štefanovi Uhrínovi?
Otec aj mamka v nás zanechali hlbokú vieru, ktorú dokazovali celým svojim životom. Jeho spoluväzni vydali o ňom také svedectvo, že ako laik vyzýval ostatných spoluväzňov, medzi inými aj kňazov, ku spoločnej modlitbe, o ktorej veľkej sile bol presvedčený. Tá ho udržiavala v nádeji, že sa vráti späť k rodine. Nikdy nepovažoval svoj život za stratený, aj keď nemohol už viac vykonávať povolanie , pre ktoré získal vzdelanie a cítil sa byť k nemu povolaný. V podmienkach pracovných, ktoré mu boli umožnené, uplatňoval svoje právnické vzdelanie v rámci ROH, ako aj súkromnými radami právnického charakteru pomáhal svojim spolupracovníkov. Rad vlastností máme po ňom. V prvom rade je to túžba po vzdelaní a poznávaní. Získali sme lásku ku knihám, nadanie pre jazyky a humánne vedy, ako aj lásku k hudbe, divadlu a umeniu vôbec. No a samozrejme lásku k prírode, vo všetkých jej prejavoch, zvieratá nevynímajúc.

Beatrix Smerekovská, dcéra Pavla Kalinaja, mi povedala, že v zajatí neslobody môžeme žiť aj v demokracii. Aké neslobody sa skrývajú v dnešnej dobe? Ako sa pred nimi vystríhať?
V demokracii takej, akú prežívame, panuje diktát peňazí. Tak ako bola kedysi uplatňovaná vedúca sila strany, tak je dnes uplatňovaná sila peňazí. Stále viac ľudí sa prepadáva do hranice chudoby a napriek hlásaným možnostiam pohybu, prejavu a možnostiam uplatnenia je stále viac a viac ľudí s minimálnymi možnosťami. Voľnosť je podmienená peniazmi, ktoré drvivej väčšine chýbajú. Títo majú starosti, ako prežiť ten-ktorý deň a majú na výber, či platiť nájomné, či kúpiť stravu. Bohatí sú stále bohatší, vyhýbajú sa plateniu daní ukladaním ich do daňových rajov. Nevyplácajú už zarobené peniaze svojim pracovníkom, ktorí sa zadlžujú, a sú nútení za zárobkom odisť do cudziny, čím trpia celé rodiny a hlavne deti. Na získanie peňazí sa „hrajú“ automaty, čo celú ich situáciu ešte zhoršuje. Tí, ktorí majú dostatok prostriedkov, chcú ešte viac a hlavne mladí ľudia, potomkovia zbohatlíkov, sú vzorom pre tých, čo na to nemajú, no chcú sa im podobať. Sú opantávaní konzumným duchom a filozofiou carpe diem. Uži si maximálne súčasnosť, zabudni na minulosť a nemysli, neplánuj budúcnosť a hlavne mysli len na seba a svoj prospech. Vyslovene u mladých ľudí chýba zodpovednosť vo vzťahoch. Je neochota k trvalým zväzkom a odmieta sa prijatie detí. Ako sa vystríhať? Návratom k trvalým európskym hodnotám a kresťanskej kultúre. Pôsobiť na mladých správnou výchovou a vlastným životom.