David Brooks, môj obľúbený komentátor New York Times, napísal zaujímavú úvahu o tom, ako nás závislosť na mobilných telefónoch – a neustálej online prítomnosti – mení. A tiež o tom, aký to má vplyv na naše priateľstvá.
Intimita pre vyhýbavca je Brooksovou odpoveďou na všadeprítomnosť mobilov, ktoré si podľa istej britskej štúdie denne v priemere kontrolujeme až 221-krát (približne raz za 4,3 minúty). „Byť online nie je len niečo, čo robíme. Stalo sa to tým, kým sme, meniac našu základnú podstatu,“ píše Brooks. „Je tisíc online spôsobov, ako sa rozptýliť vtipom alebo šťastným emotikonom. Môžete mať deň plný šťastných kontaktov bez strašidelných odhalení alebo nudných, nepríjemných či nekontrolovateľných momentov, ktoré vytvárajú naozajstnú intimitu.“
David Brooks vonkoncom neodsudzuje používanie mobilných telefónov. Sám pripomína hodnoverné štúdie, podľa ktorých nás technológie a sociálne siete nerobia osamelejšími. Považuje ich ale za nástroje: „Je dôležité to, čo dáte na Facebook. Spoločensky aktívni ľudia ho používajú, aby sa ďalej činili; osamelí ľudia ho využívajú, aby maskovali osamelosť.“
V mobilných telefónoch sú samozrejmé možnosti pripojiť sa na internet cez wifi či vlastné dáta, sú to malé prenosné počítače, ktoré zďaleka nevyužívame len na telefonovanie či smskovanie. A to mení náš životný štýl. Slovami Brooksa: „Sedíme doma depresívne si prezerajúc každého skvelé životy na Facebooku namiesto toho, aby sme išli k susedovi?“
Aktuálna doba kladie dôležitú otázku: ako sa mení význam „priateľstva“? Definuje „priateľa“ Facebook, Instagram, Snapchat či iná aplikácia? Je priateľstvo ešte niečo hlbšie? Ako ho budovať v časoch mobilnej závislosti?
Všímam si to na sebe, ale i na okolí, že sme až príliš často zahľadení do niekoľkopalcových modrastých displejov a užívame si virtuálne chvíľky radosti a pohody. Možno by naozaj niekedy stálo za to vypnúť sa úplne – a zapnúť sa do reálneho priateľstva, do blízkosti človečiny. Plne súhlasím s Davidom Brooksom: „Keď sme závislí na online živote, každý moment je zábava a rozpýtelenie, ale celé je to hlboko neuspokojivé. Domnievam sa, že moderné hrdinstvo je znovu získať kontrolu nad sociálnymi impulzami, povedať nie tisíckam plytkých kontaktom pre pár odvážnych skokov.“
Brooks končí svoju esej slovom plunge – znamená to spadnúť, prepadnúť, vrhnúť sa, ponoriť sa. Takže novodobý hrdina neprepadne hoci početným, ale povrchným vzťahom, no ponorí sa – úplne sa oddá – hľadaniu úprimného a intímneho priateľstva, aj keď na tejto náročnej ceste sa môže veľakrát sklamať.
