[et_pb_section fb_built=“1″ _builder_version=“3.22″][et_pb_row _builder_version=“4.7.6″ background_size=“initial“ background_position=“top_left“ background_repeat=“repeat“ width=“66%“][et_pb_column type=“4_4″ _builder_version=“3.25″ custom_padding=“|||“ custom_padding__hover=“|||“][et_pb_text _builder_version=“3.27.4″ background_size=“initial“ background_position=“top_left“ background_repeat=“repeat“]
Rozhovor o Druhom Vatikánskom koncile, fenoméne „nového ateizmu“ a o viere s filozofom a katolíckym kňazom prof. Ludgerom Honnefelderom.
Aká je najvýznamnejšia stopa, ktorú zanechal Druhý vatikánsky koncil na tvári dnešnej Cirkvi?
Myslím si, že je to úsilie preložiť kresťanskú vieru do jazyka a kultúry moderných spoločností, čo pápež Ján XXIII. nazýval ako aggiornamento. Chápem to ako prevedenie a prezentáciu kresťanskej viery ako možnosti hlbšie pochopiť situáciu, v ktorej ľudia žijú a lepšie pochopiť samých seba ako žiť v moderných podmienkach.
Pri predpoklade, že bežný veriaci nepozná dokumenty z Druhého vatikánskeho koncilu, kde môže vidieť „koncil“ v reálnom živote?
Je tu možnosť, že účastníci liturgie môžu počuť biblický text vo vlastnom jazyku, pochopiť ho a participovať na liturgii, pretože tento text je preložený – je to prístup, ktorý sme takýmto spôsobom ešte pred Vatikánskym koncilom nemali.
Dlho sme boli presvedčení, že náboženstvo zanikne spolu s vzrastajúcim procesom modernity a že nemá žiadnu funkciu v moderných spoločnostiach. Toto presvedčenie zaniká a nastupuje nové ocenenie významu náboženstva, dokonca aj medzi takými sekulárnymi filozofmi, akým je napríklad Jürgen Habermas. Úlohu a poslanie náboženstva vnímajú veľmi pozitívne, ba aj vo filozofii náboženstva vzrastá interpretácia, že náboženstvo nie je len niečo pridané k základnému presvedčeniu ľudských bytostí, ale že, naopak, hrá veľmi významnú rolu.
A myslím si, že pretože takéto povedomie o náboženstve vzrastá, kresťanská viera má novú šancu. Sekularizácia otvorila spoločnostiam nové možnosti a byť kresťanom je jednou z nich. Je nevyhnutné kázať a ponúkať kresťanskú vieru ako fundamentálne vysvetlenie ľudskej existencie v sekulárnych podmienkach a zoči-voči ostatným možnostiam. Každý človek je konfrontovaný s mnohými otázkami, problémami a neistotami. Nie je len tak ľahko podporovaný nejakým bežným presvedčením, ale musí si nájsť svoju cestu, svoju pozíciu, a preto je potrebné, aby sa kresťanstvo prezentovalo ako spôsob ako si nájsť vlastnú pozíciu. Moje sebapoznanie nie je na otvorenú debatu, či si vyberiem takú alebo onakú možnosť, ale kresťanstvo mi umožňuje založiť si moju identitu vo svetle Božieho obrazu.
Boli z vášho pohľadu aplikované všetky princípy Druhého Vatikánu?
Nie. Druhý Vatikán má toľko impulzov a taký silný centrálny odkaz, že nemôžeme čakať, že sa zrealizuje v niekoľkých desaťročiach. Keby sme nemali Druhý Vatikán pred päťdesiatimi rokmi, potrebovali by sme ho teraz.
Ale prečo? Potrebuje byť cirkev neustále reformovaná?
Môžete to čítať v samotných koncilových dokumentoch. Až kým sa nezačal Druhý koncil, cirkev riešila problémy separátne od moderného vývoja všade naokolo. Vezmime si ako príklad otázku ľudských práv, pri ktorej cirkev dlho nechápala kresťanský základ tejto myšlienky a potrebovala čas, aby prijala myšlienku jednoty a dôstojnosti ľudskej osoby. Dôvod, pre ktorý sa cirkev stavala nepriateľsky voči novej myšlienke ľudskej dôstojnosti a ľudských práv, bolo 19. storočie ovplyvnené Francúzskou revolúciou a proticirkevnými postojmi. Cirkev potrebovala čas naučiť sa, že v základe ľudských práv sú substanciálne kresťanské myšlienky a až potom urobila krok, ktorý vidíme napríklad v koncilovom dokumente o slobode náboženstva.
Mal koncil aj nejaké negatívne efekty?
Nie, ale má požiadavku na kresťanov obnoviť si mysle a byť účastný procesu učenia a prijať autonómnejšiu cestu. Niektorí, samozrejme, nechcú prijať túto novú autonómiu, novú zodpovednosť a byť v tom procese učenia sa. Učiť sa nikdy nie je ľahké, ale koncil zariskoval. Vezmime si katolíkov, ktorí vôbec nekomunikovali s protestantmi. Tak tí sa teraz musia naučiť, že ekumenické hnutie má svoje základy v kresťanských koreňoch a cirkev ho chce. V histórii cirkvi sa však vždy popri takýchto koreňoch učenia vyskytujú schizmy, pretože si menšia časť povie: Nie, my nevidíme dôvod, prečo by sme mali zmeniť naše myslenie, chceme si udržať pozíciu, ktorú sme mali predtým a nevidíme, že nás týmto krokom chce viesť Duch Svätý.
Mali by sme sa ako veriaci usilovať „zachrániť“ cirkev?
Z teologického pohľadu a v eschatologickej dimenzii cirkev zanikne, cirkev sa nenachádza v dejinách spásy, ale je prostredná inštitúcia. Cirkev má kázať Božie kráľovstvo, nie seba samu. Toto špecifické poslanie činí rozdiel medzi cirkvou a ostatnými inštitúciami. Napríklad štát si musí chrániť vlastnú identitu, národnú identitu a podobne, kým prvým rozmerom cirkvi je ohlasovanie, čo povedal Boh a čo má byť ohlasované pre budúcnosť. Jej úlohou je zväčšovať vieru, nádej a lásku, ale nie zachraňovať inštitúciu.
Znie to ako apel proti byrokracii.
Nie. Myslím si, že cirkev je potrebná a musí mať svoje štruktúry. Ale keď kedykoľvek mám na mysli cirkev, mojou úlohou nie je dobro inštitúcie ako inštitúcie, ale ohlasovanie posolstva a sprostredkovanie Božej histórie pre ľudstvo.
Čo v súčasnosti znamená veriť?
Byť podopretý Niekým a nebyť súčasťou anonymnej reality, nebyť súčasťou evolúcie chápanej bez cieľa a pôvodu. Z pohľadu viery sa evolúcia môže chápať ako niečo, čo je zasadené v širšej histórii, v ktorej Boh hrá úlohu nie ako vedecká príčina, ale ako zdroj seba samého. Habermas si myslí, že náboženstvo je druhý dôležitý spôsob ako prejsť od mýtu k logu. Prvým je filozofia a veda a racionálne interpretácie reality. A druhý spôsob je krok od kmeňového náboženstva k viere v jediného a univerzálneho Boha. Náboženstvo u Habeermasa je nevyhnutné, pretože ponúka nádej, ktorá je celistvejšia a elementárna na rozdiel od rozumovej interpretácie reality. V jednej zo svojich posledných esejí Habermas napísal: Moderné spoločnosti sa nemôžu zbaviť náboženstva židovského a kresťanského typu, pretože toto náboženstvo je základom, ako nezúfať pred výsledkami našej racionálnej interpretácie a realizácie moderného sveta.
Prvým rozmerom cirkvi je ohlasovanie, čo povedal Boh a čo má byť ohlasované pre budúcnosť. Jej úlohou je zväčšovať vieru, nádej a lásku, ale nie zachraňovať inštitúciu.
Vždy sa však nájdu tí, ktorí túto nádej odmietnu. Môžeme im niečo ponúknuť, aby neboli anonymní, aby sa pokúsili nájsť vieru?
Ako som už uviedol na začiatku, množstvo možností v modernom svete sa rozšírilo. A teda aj možností, ako byť nábožným. Empirické výskumy ukazujú, že sú rozličné úrovne aktívnej náboženskej participácie, dokonca medzi členmi cirkvi – od veľmi aktívnej až po implicitnejšiu participáciu. Môžete povedať, že najchcenejšou možnosťou bude, aby všetci participovali v aktívnej komunite, liturgii a aby sa spolu modlili. Preto sa môžete spýtať: Je možné udržať si vieru bez podpory ostatných? V svätom Pavlovi môžete nájsť slová: Slúžiť viere jeden druhému, to znamená, že sme služobníkmi viery nášho blížneho. Ako pastier svojej komunity by som bol veľmi obozretný, ak by som mal ohodnotiť správanie rozličných členov mojej komunity v ich štýle religióznej aktivity. Jedno zo stanovísk Karla Rahnera je, že budúcnosť budú mať nielen tie náboženstvá, ktoré majú silný mystický element. Pod týmto mystickým elementom rozumie, že človek potrebuje príležitosti, aby mohol zakúsiť, čo to znamená byť milovaný Bohom, ním akceptovaný a podporovaný. Rahner ďalej pripomína, že je to práve vzrast viery, nádeje a lásky, ktorý je indikátorom náboženskej participácie.
Napísali ste esej o novom ateizme. Tuším to bol práve Rahner, ktorý použil termín „anonymní kresťania“. Aj svätý Augustín hovorí, že mnohí sú síce v cirkvi, ale nie sú v Bohu, ale sú mnohí, ktorí sú mimo cirkvi, ale sú v Božích rukách. Čo znamená teda „nový ateizmus“?
V skutočnosti je tento takzvaný nový ateizmus veľmi starý ateizmus. Myšlienka, že veda je hlavný ukazovateľ pravdy každého svetonázoru, je mylná, nie je komplexná. Podľa mňa je nový ateizmus druhom nesprávnej metafyziky, ktorý predpokladá, že Boh neexistuje a že náboženstvo je nebezpečný fenomén, ktorého premisy sú nepresvedčivé. Z pohľadu kresťana je dôležitejší fenomén, ktorým by sme sa mali zaoberať, určitý agnosticizmus, ktorý mnohí nedokážu zosúladiť s interpretáciou reality ako výsledku evolúcie bez osobného pôvodu s vierou v osobného Boha. Ale mali by sme si pripomínať, čo Rahner raz povedal: Divím sa, prečo tak veľa ľudí verí v Boha, keď si uvedomím, akú predstavu o ňom majú.
Ďalšia časť takýchto agnostikov má v skutočnosti istý druh viery, nádeje a lásky, a preto ich Rahner nazval anonymnými kresťanmi. Táto náboženská sebainterpretácia ľudí je otázkou samou osebe. Je nevyhnutné ponúknuť obraz Boha a obraz viery, ktorý umožní moderným spoločnostiam a jedincom v tejto spoločnosti nájsť vlastnú pozíciu aj pri ťažkostiach prichádzania k viere. Raz som v Berlíne prednášal na tému filozofie náboženstva. Po prednáške mali študenti vyplniť anonymný dotazník a mohli mi zanechať nejaké poznámky. Jedna z nich bola: Počas prednášky som prekvapivo spoznal, že som veriaci.
Prof. Dr. Dr. h.c. Ludger Honnefelder pôsobil ako profesor filozofie na Universität Bonn (1988-2005), v rokoch 1972-1982 bol profesorom na Teologickej fakulte Trier, medzi rokmi 1982-1988 na Freie Universität Berlin, v rokoch 2005-2007 pôsobil ako Guardini Professor na Humboldt-Universität Berlin, a nakoniec v období 2009-2012 ako Otto Warburg Senior Research Professor na Humboldt-Universität Berlin.
Medzi výskumné témy jeho vedeckého života patria metafyzika, etika, filozofia náboženstva, dejiny stredovekej a ranno-novovekej filozofie. Medzi najvýznamnejšie publikácie prof. Honnefeldera patria Ens inquantum ens. Das Seiende als solches als Gegenstand der Metaphysik nach der Lehre des Johannes Duns Scotus (1979; 1989), Scientia transcendens. Die formale Bestimmung der Seiendheit und Realität in der Metaphysik des Mittelalters und der Neuzeit (Duns Scotus – Suárez – Wolff – Kant – Peirce) (1990), Was soll ich tun, wer will ich sein? (2007), Woher kommen wir? Ursprünge der Moderne im Denken des Mittelalters (2008), Welche Natur sollen wir schützen? Über die Natur des Menschen und die uns umgebende Natur (2011).
Rozhovor vyšiel v Katolíckom týdeníku č.49/2012.
Publikované s dovolením redakcie – najprv v časopise Kuriér (apríl 2013), potom aj na tomto blogu.
foto: (c) Martin Buzna
[/et_pb_text][/et_pb_column][/et_pb_row][/et_pb_section]