Bývalý rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku prof. Tadeusz Zasepa často a rád navštevoval liptovskú kúpeľnú obec Lúčky, kde prichádzal naberať nové sily. Tam sa zoznámil s miestnym správcom farnosti Petrom Kvasňákom, spoznal bližšie tamojších obyvateľov a neskôr mu obec udelila čestné občianstvo. Tadeusz Zasepa si nielen Lúčanov získal svojím osobným príkladom v službe Bohu a blížnym, vraví katolícky kňaz Peter Kvasňák.
Bol si dlhé roky veľmi blízkym priateľom profesora Tadeusza Zasępu. Ako ste si vybudovali tento vzťah?
Viem veľmi dobre opísať svoje osobné stretnutia s prof. Tadeuszom Zasepom – aj to prvé v našom živote 3. októbra 2008 v kúpeľoch Lúčky, ale aj to posledné 18. septembra 2016 o 15.00 hod. v Ružomberku. Hneď na tom prvom stretnutí, ako sa to ľudovo hovorí, sme si padli do oka. Vzájomné sympatie pretrvávali až do konca jeho života. Bol medzi nami taký úprimný, priateľský a bratský vzťah vybudovaný na vzájomnej dôvere, úcte, tolerancii a pomoci. Nikdy tam nebola žiadna nadradenosť a povýšeneckosť z jeho strany a z mojej zase žiadna vypočítavosť, ako to chceli robiť a robili s ním iní zo stretnutia s ním. Tí, ktorí ho osobne poznali, vedia veľmi dobre, že prof. Tadeusz Zasepa bol človekom s otvoreným srdcom pre každého človeka.
Bol medzi nami taký úprimný, priateľský a bratský vzťah vybudovaný na vzájomnej dôvere, úcte, tolerancii a pomoci.
V čom ti bol prof. Zasępa blízky? Videl si v ňom príklad či vzor, ktorý bol aj pre teba osobne inšpiratívny?
Prof. Tadeusz Zasepa mne osobne dal do ďalšieho života veľmi veľa, svojím príkladným životom ako človek aj ako kňaz, ktorý mal ľudské srdce. Vedel žiť svoj život naplno a bral som ho ako „Božieho muža“, ktorého som v živote stretol, a preto mi bol i ako otec i ako priateľ – hoci bol medzi nami vekový rozdiel. Bol veľkým vzorom v službe Bohu a blížnemu a hlavne príklad ako ísť a žiť pre pravdu, pre ktorú znášal všetko: chorobu, bolesť, utrpenie až samotnú smrť.
Aký mal vzťah pán rektor k Lúčkam, kde pôsobíš ako kňaz? Dokonca tam dostal čestné občianstvo.
Lúčky ako obec, ale aj ako farnosť, si prof. Tadeusz Zasepa hneď obľúbil ako druhý domov a trávil tu od roku 2008 asi najviac dní a času mimo mesta Ružomberok. Najskôr to bolo zo zdravotných dôvodov. Či už v samotných kúpeľoch, v kostole alebo na prechádzkach po dedine spoznal skoro všetkých obyvateľov a zase oni jeho. Mnohých poznal po mene. Mal zvláštnu charizmu priateľstva a ľudskosti, ktorá vyžarovala už z jeho tváre. Jeho osobné stretnutia tak dali impulz, aby sa na obecnom zastupiteľstve prehodnotila žiadosť občanov na to, aby sa stal „čestným občanom obce Lúčky“. Dňa 21. apríla 2013 na slávnostnom obecnom zastupiteľstve na Obecnom úrade v Lúčkach bol prijatý medzi nás „Lúčanov“. Vtedy prežíval nesmiernu a neopísateľnú radosť z tejto udalosti. Pri tomto akte v sále obecného úradu sme boli nielen on, ale určite všetci nesmierne a hlboko dojatí, keď v ruke držal tento dekrét a s úctou ho pobozkal a vyjadril sa so slzami v očiach: „Toto mi neudelil ešte nikto na svete a nijaká univerzita. Vážim si to nesmierne, viacej ako akýkoľvek titul a diplom, ktorý som vo svojom živote dostal a dosiahol.“ To snáď vyjadruje všetko a hlavne jeho vzťah k nám Lúčanom.
V našej lúčanskej farnosti, ale verím, že v každej, kde sme boli spolu, že stačilo, aby svoju kázeň, homíliu alebo akýkoľvek príhovor začal slovami „Moji drahí…“ a získal si všetkých. Počúvali ho „s otvorenými ústami“, ale všetko, čo povedal, aj naplno žil.
Ako prijali obyvatelia kúpeľnej obce Lúčky poľského „kňaza Tadeáša“?
Obyvatelia Lúčok ho prijali s veľkou láskou, úctou, rešpektom a obdivom medzi seba. Boli radi, že prijal naše občianstvo a stal sa jedným z nás. Verím, že aj v budúcnosti budeme na neho spomínať a myslieť. Vôbec nerobil rozdiel, že bol poľskej národnosti a tam narodený, ale práve naopak sme a budeme na neho hrdí a v dobrom slova zmysle aj „pyšní“, že patrí medzi nás.
Práve pre jeho prítomnosť v kúpeľoch Lúčky sa mnohí o nich aj dozvedeli a boli tu jeho hosťami ako napríklad Zenon kardinál Grocholewski z Vatikánu, kňažné Elizabeth Drucka-Lubecka de Sejournet z Bruselu, Jolanta Bisping Mycielska z Toskánska a iné osobnosti zo Slovenka i zahraničia. Asi už aj preto mu za života v našich kúpeľoch Lúčky bola inštalovaná ďakovná tabuľa.
Neprajníci na Katolíckej univerzite prakticky donútili Zasępu k rezignácii. Ako to on vnímal? Prežíval si to s ním? Čo sa dialo?
S prof. Tadeuszom Zasepom som prežíval, odkedy sme sa poznali, naozaj všetko. Zdieľali sme spolu všetky radosti, ale aj starosti, úsmev i plač, oslavu, ale aj zradu. Zradu hlavne od tých, ktorým ozaj veľmi dôveroval. Najviac im v ich kariére pomáhal, prihováral sa za nich…Niektorí si vybudovali na jeho chrbte svoje pozície, posty, kariéru. Potom prišla z ich strany zrada, ktorá ho do posledného dňa bolela a trápila. Ale i to postupne a trpezlivo znášal.
Tadeusz Zasępa nemal za sebou škandály, vybudoval knižnicu, budoval kvalitnú univerzitu, ktorá získavala postupne dobré meno, mal kontakty v zahraničí. Komu a prečo bol tŕňom v oku?
To je veľká pravda, že prof. Tadeusz Zasepa dal KU v Ružomberku dobré meno, lebo to jeho bolo všade vo svete veľmi známe a kontakty v zahraničí sa ukázali aj v konkrétnych skutkoch. Konkrétne osoby svedčia, že bez neho by neboli nikým a ničím a dodnes sú mu povďační. Ale i materiálne pri stavbe knižnice, keď nás spolu s prof. Petrom Olekšákom a doc. Róbertom Lapkom poslal ako „profesionálnych žobrákov“ do Kanady či USA k jeho, ale aj naším známym, aby sme šli „žobrať“ na toto dielo, ktoré sa vďaka Bohu a štedrosti mnohých ľudí podarilo aj zrealizovať, a práve preto bol aj tým „tŕňom v oku“ mnohých neprajníkov, lebo to urobil on a nie oni. Jednoducho závisť. Nič iné v tom nevidím.
Dokázal Zasępa svojim neprajníkom odpustiť?
Prof. Tadeusz Zasepa veľmi dobre poznal evanjelium, ktoré aj skutočne žil a hlavne modlitbu Pána: “Otče náš…“ , kde je aj prosba a výzva: „…odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom…“, takže určite im odpustil.
Po rezignácii žil veľmi skromne, znášajúc samotu a stratu funkcie. Sám vravel, že síce funkcia skončila, ale služba ostáva. Čo bola jeho služba?
Prof. Tadeusz Zasepa žil veľmi skromne, aj keď bol vo funkcii rektora, a preto aj po skončení to bola pre neho samozrejmosť žiť skromne a pokorne. Celý svoj život nazýval, že je službou a to stále i vo všetkom. Po skončení funkcie rektora to bola služba ďalej pre študentov a KU, ktorej chcel a ozaj venoval všetko – aj svoj život a smrť. Slúžil svojou modlitbou, chorobou a utrpením.
Zakrátko po rezignácii z postu rektora KU sa mu začal vážne zhoršovať jeho zdravotný stav. Akú to malo príčinu i priebeh?
Bolo to 15. augusta 2015, keď sme spolu išli na gréckokatolícku púť do Mariánskej svätyne v Ľutine, kde mu tak po prvýkrát prišlo nevoľno a odviezli ho do nemocnice v Prešove. Tam ho zotavili natoľko, že ho mohli potom následné previesť do Bratislavy na srdcovo-cievnu kliniku, kde nasledovali ďalšie operácie srdca, ktoré milovalo študentov, KU a celé Slovensko. Samozrejme, tešil sa lepšiemu zdraviu a každému dňu, ktorý sa dožil a prežil. Mal veľkú túžbu ísť domov k sestričkám do Ružomberka, ktoré sa o neho s láskou a obetavo starali. Nazval ich „anjelmi“ tu na zemi. Ako to vyjadril aj jeho žiak a kolega prof. Peter Olekšák, tak každý deň v jeho tejto chorobe a živote bol veľký zázrak, že žije a bola to pravda.
Toho roku oslávil Zasępa sedemdesiatku. Badateľne bol zoslabnutý, ale asi nikto nepredpokladal, že nás opustí tak skoro. Ako prežíval posledné okamihy života? Bol si pri ňom?
Prof. Tadeusz Zasepa sa veľmi tešil, že sa tejto oslavy dožil a prežíval ju ozaj v kruhu tých najbližších. Bol zo svojej choroby a operácií zoslabnutý, ale chcel tam byť, čo sa mu aj splnilo a to ma najviac teší, že sa tam dobre cítil. Posledné jeho okamihy života boli ako stále v jeho celom živote v službe a odovzdanosti do Božej vôle. So smrťou vo svojom živote počítal a vedel, že raz príde, veď ju už mal dvakrát vyskúšanú, keď prežil „klinickú“ a často hovoril, čo všetko pri nej zažil, a preto sa oplatí konať dobro a slúžiť. Som rád, že som mal tú milosť spolu i s kolegom prof. Petrom Olekšákom byť pri ňom v tých ťažkých chvíľach jeho života a pri samotnej smrti v nedeľu 18. septembra 2016 o 15.00 v hodine Božieho milosrdenstva, keď sme stále v Cirkvi slávili Mimoriadny Svätý rok milosrdenstva: „Milosrdní ako Otec“.
V stredu 25. septembra 2013 bola na KU v Ružomberku otvorená a požehnaná nová knižnica, o tri roky neskôr presne 25. septembra 2016 mal pán prof. Tadeusz Zasepa s nami poslednú rozlúčku a pohreb – pre mňa veľká symbolika, keďže moje číslo je „tri“. Pán Boh je úžasný režisér.
Čím to je, že napriek tomu, že už viac ako dva roky nie je rektorom, je stále nedávno zosnulý Tadeusz Zasępa „pánom rektorom“?
Sú ľudia, ktorí vo svojom živote chcú cez všetko a cez všetkých získať všetko a nezáleží im na ostatných ľuďoch. Prof. Tadeusz Zasepa takým nebol. On „žil pre univerzitu a nie z univerzity“, ako to napísal doc. Róbert Lapko, a preto bol je a bude stále naším „pánom rektorom“, a takto ho stále volajú aj jeho obyvatelia Lúčok dodnes.
V čom môže byť Tadeusz Zasępa príkladom nielen pre veriacich, ale aj neveriacich?
„Slová dojímajú, ale príklady tiahnu“. U prof. Tadeusza Zasepu to naozaj neboli len a len prázdne slová, ale konkrétne skutky telesného i duchovného milosrdenstva, ktoré konal vždy a všade bez rozdielu farby pleti, rasy, náboženstva, politickej strany. Preto je, bol a bude vzorom a príkladom pre mnohých veriacich, ale aj neveriacich, ako treba prežiť tento svoj život tu na svete, aby sme sa dostali do nebeskej vlasti. Veď i neveriaci človek cíti a vie, že keď koná zlo, bude potrestaný, zahanbený, a keď dobro, bude pochválený a odmenený.
foto: farnosť Lúčky-kúpele a Martin Buzna
