ANKETA: Kauza Bezák štyri roky po

Od odvolania Mons. Róberta Bezáka z postu trnavského arcibiskupa ubehli štyri roky. Ako vnímate túto kauzu s odstupom času? Má nádej na spravodlivé vyriešenie? Alebo je už vyriešená? Aké pocity vo vás vyvolá táto téma v súčasnosti?

Tadeusz Zasępa, profesor, bývalý rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku: Arcibiskupa Mons. Róberta Bezáka si pamätám ako veľmi žičlivého človeka. Vždy milo prijal vedenie Katolíckej univerzity na arcibiskupskupom úrade v Trnave a bol priateľský a ústretový. Takto sa navždy zapísal do môjho srdca a spomienok. Ohľadom kauzy je mi veľmi ťažko vyjadrovať sa ako rímskokatolíckemu kňazovi, ktorý nepatrí pod slovenskú hierarchiu. V tejto veci sa odvolávam a spolieham jedine na Boha, ktorý je jediný spravodlivý sudca. Modlím sa za otca arcibiskupa a za všetkých, od ktorých zavisí konečné rozhodnutie.

Antonín Randa, predseda združenia Cesta 121, riaditeľ marketingu Katolíckeho týdeníka: Na Slovensko jezdím pravidelně a při setkáních s lidmi ve farnostech si pokaždé uvědomuji, kolik bolesti tato kauza způsobila. Říká se, že čas rány hojí a je to pravda. Pokud však procesu hojení nepředchází vyléčení příčiny rány, problémy se mohou vracet. Trápí mě, že se církev na jedné straně umí zastávat chudých a nezaměstnaných, ale na druhé straně dokáže jednat vůči vlastním lidem s takovou tvrdostí srdce. Zdaleka se přitom nejedná jen o tuto kauzu. Odpouštět je však církvi vlastní a to mě naplňuje nadějí. Vždyť co u nás dalo politikům práce, aby v minulkých letech narovnali česko-německé vztahy zatížené temnou minulostí. A církev? V ní už byli dávno Češi a Němci nejlepší přátelé. Ano, umíme k sobě nacházet cesty a já se už teď těším, až se i zde smír nalezne.

Ján Košturiak, profesor, spisovateľ, kouč, podnikateľ: Kauzu vnímam ako otvorenú ranu v rámci Katolíckej cirkvi na Slovensku, ku ktorej zahojeniu šéfovia RKC na Slovensku urobili veľmi málo, alebo takmer nič, tak ako sme si už u nich zvykli. Ticho, mlčanie, pasivita, strkanie hlavy do piesku – od lídrov Cirkvi na Slovensku by som očakával viac, aspoň to, že za ich spolubrata nebude musieť chodiť do Vatikánu orodovať český kardinál, ale niekto z nich. Všetky ľudské kauzy majú nádej na spravodlivé vyriešenie, ale v inom čase ako je tento pozemský. Táto téma vo mne nevyvoláva nijaké zvláštne pocity, iba potrebu modlitby za vzájomné odpustenie si a prosbu k nášmu Pánovi, aby nám pomohol vyriešiť veci, na ktoré sme my ľudia na zemi v tejto chvíli príliš slabí.

Jana Žitňanská, poslankyňa Európskeho parlamentu: Môj názor na odvolanie Mons. Bezáka je aj po štyrich rokoch rovnaký. Na základe vymyslených a ponižujúcich podozrení bol odvolaný človek, ktorý sa snažil nielen vniesť svetlo do niektorých zákutí Trnavskej arcidiecézy, ale bol a stále je človekom, ktorý dokáže osloviť ľudí, priviesť ich k Bohu, k dobru. Ja stále verím, že tento prípad bude spravodlivo doriešený. A celkovo verím a modlím sa za to, aby všetci naši cirkevní predstavitelia boli po vzore Svätého Otca skutočnými pastiermi, blízki k ľuďom a chápajúci ich starosti. Aby boli kritickí voči korupcii a iným zlyhaniam „dnešných mocných“ , aby boli schopní oslovovať mladých a hľadajúcich. A veľmi si želám, aby sme už nikdy neboli svedkami takéhoto odvolávania či prekladania duchovných.

Tomáš Pružinec, filozof, vysokoškolský pedagóg: S odstupom času vnímam túto kauzu takisto ako pred štyrmi rokmi: bola pre cirkev ranou a traumatizovala ju. Jazvy po tejto kauze sú na Kristovom Tele dodnes a v cirkvi na Slovensku majú svoje následky. Potrebujeme pracovať na spoločnom zmierení a na autentických priateľstvách. Čo sa týka otázky nádeje na spravodlivé vyriešenie tejto kauzy do budúcnosti – na túto otázku neviem odpovedať. V čom však vidím pozitívum pre prítomnosť je to, že v cirkvi na Slovensku sa s touto kauzou prebudil „hlad a smäd“ po spravodlivosti. To isté pozitívum badám aj v občianskej spoločnosti v súvislosti s inými politickými a ekonomickými kauzami. Či má kauza nádej na spravodlivé vyriešenie? Vždy keď počujem o nádeji, tak mi na um prichádzajú slová apoštola Pavla z 13-tej kapitoly Prvého listu Korinťanom. Hymnus na lásku ide v ruka v ruke s nádejou a s vierou. Preto mám nádej v Kristovi a verím mu, že ak bolo niekomu nespravodlivo ublížené, nezostane to tak naveky. Evanjeliové posolstvo nie je len o pocitoch či o preciťovaní, ale skôr o rozhodovaní sa pre dobrú voľbu. Táto téma vo mne aj dnes vyvoláva evanjeliový stimul k múdrosti, rozumnosti a k rozvážnemu rozpoznávaniu. Túto osvetu a otvorenosť pre Božieho Ducha potrebujeme naliehavo všetci.

Kauza Bezák bola pre cirkev ranou a traumatizovala ju. Jazvy po tejto kauze sú na Kristovom Tele dodnes a v cirkvi na Slovensku majú svoje následky.

Keďže neviem, prečo bol arcibiskup Bezák odvolaný, neviem povedať, či možno dúfať v to, čo v otázke nazývate spravodlivým riešením. Prevláda vo mne úplne iný pocit, možno dôležitejší ako to, či budú celú kauzu všetci považovať za spravodlivo uzavretú. Myslím si, že arcibiskup Bezák by mal využívať svoj talent a jednoducho niečo robiť, keď to nie je práca biskupa, nemal by rezignovať na povolanie kňaza, prípadne iné úlohy, ktorým by sa dokázal venovať. Aj preložená kniha či charita môže byť veľká vec. A naopak, väčšia tragédia ako odvolanie z funkcie, je izolovanie či rezignácia na akúkoľvek činnosť.

Marek Nikolov, predseda OZ Pastor Bonus: Čítal som v Svätom Písme stať, ktorá sa vzťahuje na každého, kto verí v Krista. Osobitne však vystihuje moju vieru od počiatku, že Róbert Bezák bude raz rehabilitovaný. „Vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista. A tak, moji milovaní bratia, buďte pevní, neochvejní, stále horlivejší v Pánovom diele, veď viete, že vaša námaha nie je daromná v Pánovi.“ (1 Kor 15, 57-58) Róbert Bezák sa stal symbolom generácie ľudí, ktorá túži po transparentnosti, spravodlivosti a prajnosti v spoločnosti a v Cirkvi. Momentálne je Róbert Bezák pokorený a aj situácia v spoločnosti a v Cirkvi sa javí, že zápas o lepšiu spoločnosť a otvorenejšiu Cirkev bol prehratý. Isto však napokon neprehráme. Verím, že raz budeme spolu svedkami, ako Pán všetko na dobré obráti.Z 1 Kor 13,4 vieme, že „láska je trpezlivá, láska je dobrotivá…“ V príbehu Róberta Bezáka sme pozvaní k trpezlivosti. Očakávam, že príde čas, kedy Pán znovu povolá Róberta Bezáka do služby ľuďom a Jeho Cirkvi. V tom čase bude Róbert Bezák ešte vnútorne hlbší, pokornejší, milosrdnejší a bude opäť svedkom Božej dobrotivej lásky pre mnohých.

Štefan Mordel, katolícky kňaz, Klin: Uvedomujem si závažnosť toho, ako a čo odpoviem, pretože táto skutočnosť odvolania arcibiskupa Bezáka je mimoriadne citlivá a pre mnohých aj veľmi boľavá. Aj ja si uvedomujem, že odvolanie nejakého biskupa alebo arcibiskupa z jeho úradu je veľmi vážnou a aj bolestnou skutočnosťou. Takto to vnímam aj v prípade arcibiskupa Bezáka. Osobne som sa síce s ním v Tatrách stretol, ale bližšie som ho vôbec nepoznal.  Poznal som ho iba cez médiá a hlavne z jeho vystúpenia na hudobnom festivale Pohoda v Trenčíne, kde mal vystúpenie  so Štefanom Hríbom. Tento rozhovor som si podrobne preštudoval v časopise Týždeň, kde bol uverejnený. Keď som si ho prečítal, nemal som dobrý dojem. Pán arcibiskup sa síce chcel prispôsobiť mládeži, preto podliezal pod nízku latku, ale on ako pastier cirkvi musí byť aj učiteľom a vodcom. Použil aj nešťastné výrazy ako napr. že „Boh je pohoďák“, z čoho som mal veľmi zlý dojem. Veď Písmo hovorí, že „počiatok múdrosti je bázeň pred Bohom“ a túto bázeň pred vznešeným a svätým Bohom som u pána arcibiskupa Bezáka nevnímal, ani v tomto, a aj v iných jeho rozhovoroch a vystúpeniach.  Kvôli tomu som mu po spomínanom festivale v Trenčíne napísal list a snažil som sa taktne vytknúť mu niektoré veci. Na list mi neodpovedal a rok na to bol odvolaný zo svojho úradu. Jeho reakcie pri odvolaní tiež boli pochybné, keď sa všetko okamžite medializovalo a začal sa vyvíjať nátlak verejnosti a hľadanie vinníkov odvolania. Tieto veci sú už známe a nemá zmysel sa k nim vyjadrovať.
Ja sa neteším, a ani som sa netešil z jeho odvolania. Keď som mu napísal osobný list, chcel som, aby sa zamyslel nad sebou a bol tým, čím má byť, pastierom zvereného ľudu, ktorý má mocou svojho úradu viesť ľudí ku spáse. Viem, že mnohí jeho prívrženci boli ním nadšení a robia všetko pre to, aby sa vrátil do svojho úradu. To však, že som sa odvážil vysloviť kritický postoj k jeho vystúpeniu na Pohode, vnímal samotný pán arcibiskup ako čosi bezprecedentné a v televízii hovoril o mne s veľkým dešpektom a na moju adresu sa vyjadril v tom zmysle, žeby som za to mal byť potrestaný. Počul som toto jeho vyjadrenie naživo v televízii TA3. Potom sa mi dostalo aj veľmi agresívnych útokov od jeho prívržencov cez telefón. Takže som pochopil, že aj v našich cirkevných kruhoch sa kritické slovo ťažko znáša. Ale to je už zrejme údel pravdy a spravodlivosti, ktorá sa občas ocitne v roli žobráka, ktorý žobre pred dverami mocných, ktorí si myslia, že keď majú moc, musia mať aj pravdu.
Toto sú teda moje pocity, ktoré vyvolávajú vo mne spomienky na túto udalosť. A či bude ešte nejaké ďalšie spravodlivé riešenie?  Myslím si, že Cirkev má tak veľkú roľu, ktorú treba obrábať a pestovať na nej ovocie ducha, že aj pre neho sa nájde primerané miesto. Ale to už nezávisí od mojej mienky, ale od oboch zúčastnených strán; čiže od predstaviteľov Cirkvi, ktorí mu ten úrad ponúknu a od neho, či tento úrad prijme a zabudne na príkorie, ktorého sa mu odvolaním z úradu arcibiskupa v Trnave dostalo a bude schopný sa tak začleniť do práce s novým nadšením ducha pri budovaní Božieho kráľovstva.

Očakávam, že príde čas, kedy Pán znovu povolá Róberta Bezáka do služby ľuďom a Jeho Cirkvi. V tom čase bude Róbert Bezák ešte vnútorne hlbší, pokornejší, milosrdnejší a bude opäť svedkom Božej dobrotivej lásky pre mnohých.

Miloslav Müller, autor webstránky RobertBezak.eu: Je naprosto zřejmé, že odstranění arcibiskupa Bezáka bylo cynickým útokem na apoštolské základy katolické církve, neboť bylo projevem pohrdání biskupskou autoritou. Pro věřícího katolíka totiž odvolání biskupa nemůže být pouhou „administrativní záležitostí“, jak to v rozhovoru s kardinálem Vlkem označil prefekt vatikánské kongregace pro biskupy (sic!) kardinál Ouellet, mimochodem podepsaný pod pověstnými 11 otázkami. Kauza rovněž odkryla zneužívání papežské autority, neboť arcibiskupa Bezáka neodvolal papež Benedikt, nýbrž jeho úředníci. Důkazem je příslib nuncia Giordany arcibiskupu Bezákovi z 1. července 2012, že pokud se vydá do Říma za kardinálem Ouelletem, odvolání nebude vyhlášeno. Pokud by však odvolání bylo papežovým rozhodnutím, žádné takové licitování by nebylo možné.  Příběh arcibiskupa Bezáka tedy vnímám jako bolestné připomenutí, že stíny církevních dějin nejsou dávnou minulostí, nýbrž skutečností. Arcibiskup Bezák tři roky usiloval o to, aby dostal možnost se veřejně obhájit. Kardinálu Miloslavu Vlkovi se podařilo zařídit soukromou audienci u papeže Františka. Ke spravedlivému vyřešení kauzy by však bylo třeba vynést vše na světlo, čehož se zřejmě zalekl i papež František, který se podle mého názoru strachuje o jednotu církve. Domnívám se, že z jeho strany zůstane u sympatického, avšak neúčinného gesta a k vysvětlení kauzy dojde až za několik desítek let. Je smutné, že se pak pouze zařadí do učebnic církevních dějin jako další pohoršení. Dokud jsou však aktéři kauzy naživu, stále je možné se vydat na cestu do Damašku. Spolu s bolestí dnes cítím velkou radost. Radost z poznání statečného arcibiskupa, který se postavil nepravostem, ačkoliv ho to tolik stálo. Radost ze společenství lidí, kteří se ho zastali a přitom si uchovali lásku k církvi. Radost z objevu naděje bez ohledu na úspěch, nýbrž s ohledem na smysl. Oblíbil jsem si výrok Jana Wericha: „Boj s blbostí se sice nedá vyhrát, ale je třeba nepřestávat s ní bojovat, protože jinak by blbost zaplavila svět.“

Boris Barthó, právnik: Myslím, že aj táto kauza ukazuje, že musíme vedieť zniesť rozličné názory na personálne rozhodnutia v Cirkvi, vrátane rozhodnutí o menovaní a odvolaní biskupov. Je zrejmé, že rozhodnutia pápeža v týchto otázkach nie sú neomylné. Na druhej strane sa dnes už nedá tvrdiť, že pápež Benedikt XVI. o odvolaní Mons. Bezáka ani poriadne nevedel alebo že pápež Frantisek nemal možnosť vypočuť si argumenty Róberta Bezáka a jemu blízkeho kardinála Vlka. Podľa mojej mienky by preto veriaci mali prijať platné rozhodnutia v tejto veci a nemali by sa snažiť bojovať proti nim. Zároveň by nikto nemal byť označovaný za zlého katolíka, len preto, že považuje nejaké personálne rozhodnutie za nesprávne, pokiaľ ho rešpektuje. K Mons. Róbertovi Bezákovi by mali všetci veriaci prechovávať úctu ako k biskupovi Katolíckej cirkvi.

„Boj s blbostí se sice nedá vyhrát, ale je třeba nepřestávat s ní bojovat, protože jinak by blbost zaplavila svět.“

Karol Moravčík, farár, Bratislava-Devínska Nová Ves: Táto kauza je nezahojená veľká rana. Čo je horšie, ani nevidno lekárov, ktorí by ju chceli liečiť. Na Slovensku sa tvárime, že nie sme na to kompetentní. Spravodlivé riešenie v tejto kauze znamená najmä povedať pravdu. Naši cirkevníci, ktorí sami seba označujú za ortodoxných, radi hovorievajú, že cítia sa byť povolaní ľuďom hovoriť pravdu. Žiaľ, pravdu často chápu ako protipól voči milosrdenstvu. Tu je príležitosť to prepojiť. Ak nádej na spravodlivé vyriešenie nevidno na strane tých, čo majú cirkevné úrady, musia sa toho riešenia inovatívne ujať iní – kňazi i tzv. laici.  Vzdávať sa nemožno. Po vyslovení pravdy treba v druhom kroku začať liečenie milosrdenstvom. Takým, ktoré ide v ústrety aj stratenému synovi. Niet dôvodu, aby sa nešlo v ústrety arcibiskupovi.

Filip Vagač, správca Nadácie Jána Langoša: Ak použijem analógiu z lekárskeho prostredia – kauza Bezák zanecháva hlbokú ranu na tele slovenskej cirkvi. Nenašiel sa zatiaľ liek a tak rana pod povrchom hnisá a je len ťažko odhadnúť, čo to do budúcna spôsobí. Zametať problémy pod koberec, neriešiť ich a čím skôr prestať o nich hovoriť, tvorí charakteristický obraz riešenia problémov. Ešte nás čaká dlhá cesta, kým budeme vedieť problémy priznať nielen v súkromných rozhovoroch. Znakom zrelosti je schopnosť prijať osobnú zodpovednosť aj za pochybenia. V doterajšej diskusii každá zo zúčastnených strán dokázala veľmi dobre pomenovať chyby tých druhých, málo však svoje vlastné. No a veľkosť ducha sa meria aj schopnosťou odpúšťať a tú zatiaľ nevidíme ani z jednej strany. Takže nás čaká ešte dlhá cesta, kým naše spoločenstvo bude vedieť o svojich problémoch otvorene hovoriť a následne v otvorenom dialógu ponúkať riešenia. Verím, že ju nájdeme.

Juraj Kuniak, básnik: Na Róberta Bezáka si spomínam už z čias jeho pôsobenia v banskobystrickom regióne. Pamätám si ako navštívil našu obec Kordíky (cez plece mal prehodený ruksak), ale zažil som ho aj pri mnohých iných príležitostiach. Poznal som ho ako človeka a kňaza-rehoľníka s úctou ku Kristovej Cirkvi, hlboko oddaného šíreniu evanjelia. Znie to ako fráza, ale problém je v tom, že práve v jeho prípade to fráza nebola. On hľadal cesty a hľadal spôsoby. Aj ako arcibiskup v Trnave bol prístupný a ústretový. Nemal maniere, nerobil len to, čo má robiť, ale mal víziu a usiloval sa ju krok za krokom napĺňať.
Keby šíril vieru len tam, kde bola, pravdepodobne by sa nedostal do zložitej situácie. On sa však usiloval o prebudenie živej viery najmä tam, kde nebola. Mal dar osloviť ľudí na okraji viery alebo mimo nej. Správal sa neformálne, chodil bez kolárika, na bicykli. Nedal na reči, veril Bohu a dôveroval človeku, principiálne zakladal svoj postoj k inej ľudskej bytosti na dôvere. Vybral si cestu odlišnosti so všetkými jej rizikami a reakcia nenechala na seba dlho čakať.
Veľa sa povedalo, napísalo, vyšlo viacero kníh. Nič z tejto publicistiky (či už z jednej alebo z druhej strany) však nepovažujem za podstatné, lebo ako hovorí apoštol Pavol v Druhom liste Korinťanom: „On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, kým Duch oživuje.“ Teda dôležité a vôbec najdôležitejšie je/bude posúdiť, či arcibiskup Bezák konal ako služobník Ducha Novej zmluvy. Dovolil by som si túto myšlienku premietnuť do prítomnosti: … ako služobník Ducha Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sa zaoberal otázkou, ako má Cirkev čeliť stretnutiu so súčasným svetom. Pravdaže toto ja osobne posúdiť nedokážem. To pravdepodobne naozaj ukáže len čas, a štyri roky ukrojené z neho sú očividne málo.
Z pocitu sa však vyznať môžem. V Dostojevského románe Zločin a trest sa Raskoľnikov (a priviedla ho k tomu láska) nakoniec priznal k svojmu zločinu. Mám pocit, že aj pán arcibiskup Róbert Bezák by sa ochotne a rád priznal, len keby vedel k čomu. Možno sa mýlim. Ale pomohla by mi odpoveď na základnú (Pilátovu) otázku: „A čo zlé urobil?“ V čom spočíva jeho vina? Vie to niekto? Lebo ja to neviem.

Prečítajte si aj list nunciovi SR a rozhovor s jeho autorom.

Tomáš Hupka, publicista: Keď prvýkrát vtrhlo zlo do môjho života cez Božieho služobníka, v prvej chvíli ma to ochromilo. Bolo to pre mna absurdné, priam nepochopiteľné. Veril som totiž, že v cirkvi sa také niečo nemôže stať. Dnes uznávam, že moja predstava bola naivná. Ako bežal čas, pribúdali v mojej blízkosti ľudia s podobnou skúsenosťou a ja som pochopil, že je to „bežné“. A že sme viac pozemskou, než nebeskou cirkvou. Cirkev tvoria ľudia, ktorí su hriešni a slabí. Napriek tomu si myslim, že to čo je bežné, nemusí byť dobré. Verím totiž tomu, že viera v Krista a aktívny sviatostný život sa musia v živote kresťana prejaviť, ak už nie lepším životom, tak aspoň tým, že skôr povie „prepáč“. Poznám rehoľníkov, ktorým ublížil ich vlastný predstavený, poznám kňazov, ktorých biskup poslal čo najďalej od seba, ale poznám aj predstaveného, ktorý bol taký dobrý, že sa pre nezrelosť mníchov stal nepohodlným. Spomínam si, ako na pohrebe jedného pápeža kardinál povedal: „Nemali sme ťa radi!“ To, čo sa stalo otcovi Bezákovi, nie je niečo nové. Žiaľ, je to pomerne bežné. Škandálom je to, že sa to stalo arcibiskupovi, jednému z najvyššie postavených duchovných v tejto krajine. Preto sa táto záležitosť dotýka všetkých a nie je možné ju „odbiť“ tým, že je to vnútrocirkevná záležitosť. Veľa som premýšľal nad tým, čo sa stalo a neviem to vyhodnotiť inak, ako aroganciu moci niekoho, kto ťahá nitkami v pozadí. Cirkev bola stvorená pre veľké veci, preto je škoda, keď v nej dostávajú priestor klebety a intrigy. To, čo sa stalo otcovi Bezákovi, spôsobilo ranu, ktorú zacelí len jeho rehabilitácia. Celou tou kauzou utrpel obraz cirkvi v spoločnosti a bola spochybnená jej dôveryhodnosť. Táto kauza môže spustiť podobný proces sekularizácie, ako sa to stalo v západných krajinách. Preto už dôležitou otázkou nie je „len“ rehabilitácia konkrétneho človeka, ale aj smerovanie cirkvi. Ako laik, ktorý má len povinnosť dodržiavať cirkevné predpisy a podporovať cirkev (rozumej prispievať do zvončeka), mi ostáva len modliť sa. Zodpovednosť majú iní.