„Keď sa to raz skončí, budem vyčíňať ako hovädo. Predstavujem si to napríklad takto: ožratý budem objímať neznámych ľudí z bezpočetného množstva iných domácností v interiéri! Buďte v strehu, na rad prídu aj niektorí z vás.“
Na tieto slová Martina Leidenfrosta zo Štvrtého listu Slovákom, ktorý nesie dátum 5. január 2021, myslím dnes, keď sa konečne uvoľnili proticovidové opatrenia.
Takto podobne som si koniec covidu predstavoval aj ja – slobodný nádych, už žiadne obmedzenia.
Voľnosť, zábava, radosť.
Vonku to tak ale nevyzerá. Covid vystriedala vojna na Ukrajine (chvalabohu za našu solidárnosť), ku ktorej sa pridružili aj iné súvisiace obavy, najmä rast cien a hrozba (napríklad energetickej) chudoby.
Posledné dva roky boli mimoriadne náročné. Nielen covid, ale aj neutíchajúca mediálna a politická hystéria, nekompetentnosť a strašenie sa zrejme podpísali – alebo ešte len podpíšu – na našom zdraví. (Ale neprajem si to. Dúfajme, že sa tak radšej ani nestane.)
David Brooks: Spoločenské zviera
Stále uvažujem nad knihou Spoločenské zviera Davida Brooksa. Je to výborné dielo, ktoré hovorí o charaktere, emóciách, manželstve, rodine, prepojení človeka s inými ľuďmi, s prírodou, s duchovnom.
Jednoducho, žiaden človek nie je ostrovom.
Posledné dva roky sme boli v podstate nútení – bez možnosti výberu – stať sa akýmsi ostrovom, izolovať sa. Sociálny dištanc sa stal novou cnosťou…
Práve preto sa vraciam k Spoločenskému zvieraťu – knihe, ktorá je o ľuďoch. Vyberám dva citáty (okrem mnohých ďalších), ktoré ma zaujali:
„Emile Durkheim dokázal, že ľudia s malým množstvom spoločenských vzťahov omnoho častejšie páchajú samovraždu. V knihe Láska a prežitie (Love and Survival) pozoroval Dean Ornish výskumy týkajúce sa dlhovekosti a dospel k názoru, že osamelí ľudia majú trikrát až päťkrát vyššiu pravdepodobnosť, že zomrú predčasne než spoločensky zapojené osoby.“ (s. 225)
„Sociálne spoje z raného života predpovedajú dĺžku života a zdravie na jeho konci.“ (s. 387)
Zdravie je stav úplnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody a nie iba neprítomnosť choroby alebo vady.
Konštitúcia Svetovej zdravotníckej organizácie
Nabudúce sa musíme naučiť zvládať epidémiu tak, že nezabudneme, že sme predovšetkým ľudia. Spoločenské zvieratá, ktoré potrebujú svoju svorku. Máme interagovať, byť k sebe blízko.
Povedané inak, pri zavádzaní podobných budúcich opatrení (dúfajme, že nebudú potrebné) treba počítať s tým, že nejde len o (fyzické) zdravie, ale každé rozhodnutie vlády či hlavného hygienika má svoje – veľmi vážne – spoločenské, psychologické, ekonomické či iné dopady, napríklad na budúce generácie. Osobne mi bolo ľúto každého chorého a trpiaceho, nehovoriac o úmrtiach na covid.
Ale bolo mi nesmierne ľúto aj napríklad detí, ktoré sme doslova zavreli doma. Ostáva len dúfať, že zo všetkých post-covidových neduhov (nedostatočné vedomosti, chýbajúce sociálne väzby, emočná nezrelosť, neschopnosť vzájomne komunikovať) ešte vyrastú.
Covid: Nie je to bitka medzi ľudstvom a vírusom, ale medzi nami samotnými
O covide som sa verejne vyjadril len raz, aj to len nepriamo – a typicky súčasným spôsobom. Na svojom osobnom facebookovom profile som zdieľal myšlienku historika Yuvala Harariho:
„Ta velká bitva se nevede mezi lidstvem a virem, nýbrž mezi nám samotnými a našimi vnitřními démony. Stojíme před volbou. Na krizi můžeme reagovat tím, že se vydáme cestou autoritářských a totalitních režimů a budeme se snažit pandemii zastavit zavedením totalitního režimu seshora, nebo naopak posílíme postavení občanů.“
Yuval Noah Harari v eseji Politika, moc a pandemie
Táto otázka ma neprestáva znepokojovať:
Čo si vyberieme – novú totalitu alebo silnejšiu občiansku spoločnosť?
Verím, že vo výbere máme všetci jasno.
Dnes sa ale netrápme vážnymi otázkami. Dnes sme konečne free. Tak si to leidenfrostovsky užime.
Ak sa vám moje články či úvahy páčia a radi by ste ich čítali naďalej, vopred ďakujem za vašu podporu.
(Môže tak urobiť nasnímaním QR kódu nižšie vo vašej mobilnej aplikácii alebo priamo kliknutím na obrázok cez internet banking. Ďakujem!)
