Viera, nádej a masaker: Nick Cave prekonal hlboký osobný vývoj

Po masakre prichádza divoký boh.

Knihu rozhovorov s hudobníkom Nickom Cavom Viera, nádej a masaker priniesol do slovenčiny známy hudobný publicista Vladislav Gális, ktorý v minulosti písal pre Domino fórum a .týždeň a dnes sa živí umeleckým prekladom.

Ako na vás zapôsobil knižný rozhovor Viera, nádej a masaker, ktorý ste prekladali? Dozvedeli ste sa o Nickovi Cavovi niečo nové?

Nicka Cava sledujem dlhodobo ako hudobníka a literáta. Najbližšia mi je jeho hudobná tvorba z osemdesiatych rokov a zo začiatku deväťdesiatych rokov, ktorá má svoju neopakovateľnú atmosféru, ale vždy som zvedavý na jeho nové projekty. Považujem ho za fascinujúcu osobnosť, spievajúceho básnika, ktorý presahuje žánrové hranice, zároveň sa však priznám, že mi nie vždy úplne sedela jeho umelecká štylizácia, ktorá na mňa občas pôsobila príliš teatrálne, možno až trochu arogantne. Práve preto ma oslovilo, že v knihe Viera, nádej a masaker sa Nick Cave prejavuje ako človek, ktorý prekonal hlboký osobný vývoj, ktorý pôsobí veľmi otvorene a úprimne, ktorý hovorí o svojich najvnútornejších pocitoch a nebojí sa prejaviť svoju zraniteľnosť. A dokonca ako človek, ktorý si nemyslí, že má vždy pravdu. To je dnes naozaj rarita.

Pre koho je táto kniha určená? Zdalo sa mi, že sa orientuje viacej na jeho súčasných fanúšikov. Ale aj neznalý slovenský čitateľ porozumie jeho únave z politiky a kultúrnych vojen.

Po knihe zrejme v prvom rade siahnu fanúšikovia hudobne (a literárnej) tvorby Nicka Cava. Ale na rozdiel od väčšiny kníh rozhovorov s hudobníkmi táto kniha určite dokáže osloviť aj širšie publikum. Inými slovami, nemusíte byť fanúšikom Nicka Cava, aby ste mali z knihy čitateľský zážitok. Jednak vďaka šírke tém, ktoré ďaleko presahujú hudbu, ale i vďaka vysokej literárnej kvalite textu. Nick Cave sa vyhýba frázam, snaží sa naozaj premýšľať o veciach poctivo, nanovo – a nanovo, originálne ich aj vyjadrovať.

Sociálne siete odhaľujú desivú hĺbku ľudskej naivity, hlúposti a zloby.

A čo sa týka únavy z politiky a kultúrnych vojen, áno, bez zveličovania môžeme povedať, že žijeme v dobe temna, keď nám sociálne siete odhaľujú desivú hĺbku ľudskej naivity, hlúposti a zloby. Populistickí politici (u nás aj v zahraničí) oslovujú tie najnižšie pudy v človeku a neuvedomujú si, že dočasne si tým síce zabezpečia volebný úspech, ale páchajú ťažké dlhodobé škody na celej spoločnosti, ktorá prestáva rozlišovať dobro a zlo, pravdu a lož. Únava z politiky je teda pochopiteľná, ale zároveň nebezpečná. Politika by nás nemala pohlcovať, ale nemali by sme rezignovať na to, že veci sa dajú meniť zdola, občanmi, a že je našou povinnosťou stáť na strane slobody, dobra a zdravého rozumu. Ale to už trochu odbieham od témy…

vladislav gális

Zaujalo ma, že hoci sa Nick Cave nepovažuje za kresťana (ale vieme, že biblické motívy patria k jeho piesňam), v dobrom vníma úlohu náboženstva v spoločnosti. Čo ho k tomu vedie?

Nick Cave hovorí: „Vždy som zápasil s predstavou Boha a zároveň som potreboval v niečo veriť.“ To je veľmi dôležitá veta. Človek má v sebe naozaj potrebu v niečo veriť, potrebu určitého duchového rozmeru života. Preto je plošne ateistická spoločnosť utópiou a videli sme, ako dopadol komunistický experiment. Nick Cave však vyslovuje aj ďalšiu dôležitú vetu: „… žiaľ, organizované náboženstvo je občas najväčšou posilou pre ateizmus.“ Myslím, že Nick Cave oceňuje, že náboženstvo berie do úvahy duchovné potreby človeka a môže na ne ponúkať odpovede a z praktického hľadiska aj prispievať k tomu, aby sa spoločnosť úplne nezvlčila. Na druhej strane však organizované náboženstvo neraz predkladá odpovede, ktoré sú príliš zjednodušené, a zabúda na ten zápas viery, o ktorom často hovorí Nick Cave. Viera Nicka Cava je vo svojej podstate vierou mystika.

„Vždy som zápasil s predstavou Boha a zároveň som potreboval v niečo veriť.“

Prekvapilo ma, že chodieva aj na bohoslužby do kostola. Povedané vlastnými slovami, chodí sa tam stíšiť voči chaosu okolitého sveta: „Na kostole sa mi páči, že sa vzpiera božstvám rozumu a racionality. Je to nesmierne zvláštne miesto a kresťanstvo je nesmierne zvláštne náboženstvo.“ Je to v jeho živote niečo nové? Priniesli to posledné roky?

Osobný vývoj Nicka Cava, samozrejme, súvisí so strašnými rodinnými tragédiami, ktoré ho postihli. Niekto sa po takýchto zážitkoch otupí, zatvrdí (a je to úplne pochopiteľné a nedá sa to súdiť), u Nicka Cava, naopak, došlo takpovediac k scitliveniu, zmäknutiu, k väčšiemu otvoreniu sa duchovným záležitostiam. Aj k odvahe otvorene o týchto veciach hovoriť. Neviem si napríklad predstaviť, že by Nick Cave v osemdesiatych rokoch verejne povedal: „… pre mňa osobne je náboženský rozmer v živote veľmi prospešný. Vďaka nemu som šťastnejší, moje vzťahy s ľuďmi sú príjemnejšie a nazdávam sa, že som aj lepší autor.“ A ako by asi na to vtedy reagovali jeho fanúšikovia? Boli by znechutení? Vysmiali by ho?

Záujem o duchovno však u Nicka Cava nie je len otázkou posledných rokov. V knihe rozhovorov opisuje, ako chodieval v detstve do kostola, ako miloval biblické príbehy, ktoré sa neskôr stali jednou z hlavných inšpirácií jeho tvorby. Veľmi zaujímavé je aj jeho rozprávanie o tom, ako vo svojich hudobných začiatkoch trpel tým, že bol obklopený ľuďmi, ktorí nemali záujem o duchovné alebo náboženské záležitosti. Mimochodom, keď hovoríme o chaose okolitého sveta, rozhovormi sa fascinujúco vinie téma chaosu v jeho rôznych podobách. Chaos ako temná, ale príťažlivá sila. Chaos ako tvorivá energia. Chaos ako životný štýl a drogy, ktoré u Nicka Cava paradoxne napĺňali „túžbu po konzervatívnom a usporiadanom živote“, ale potom v ňom spôsobili ešte väčší chaos…

vladislav gális

„Náboženstvo môže slúžiť ako určitá pastierska sila, ktorá drží pokope spoločenstvá a v rámci spoločenstva sa ľudia cítia pripútanejší k sebe navzájom aj k svetu. V spoločenstve nachádzajú hlbší zmysel,“ odpovedá v knihe Nick Cave. Je touto pastierskou silou aj (jeho) hudba?

Jednoznačne áno. Nick Cave veľmi výstižne hovorí o tom, že hudba má schopnosť ľudí spájať a pozdvihovať našu kolektívnu dušu, poskytovať nám pocit spoločného úžasu. A ja dodávam, že túto schopnosť má aj hudba, ktorá navonok pôsobí temne alebo agresívne. Aj tá v sebe môže mať niečo pozitívne, krásne, dokonca krehké.

Hudba pozdvihuje kolektívnu dušu.

So Seanom O’Haganom debatujú o nadčasových témach: viera, hodnoty, pochybnosti, odpustenie, smrť, nádej… Podľa Nicka Cava zlyhal sekularizmus ako „lepidlo“ spoločnosti, lebo okrem iného nedokáže odpovedať na otázku: Môže nám byť odpustené? Môže?

Toto je veľmi ťažká a fascinujúca téma a z celej knihy rozhovorov azda najkontroverznejšia. Súhlasím s Nickom Cavom v tom, že mnohí ľudia hľadajú náhradu za náboženstvo a nachádzajú ju napríklad v kmeňovom správaní. Nesúhlasím však s názorom, že sekularizmus nutne vedie k pocitu osamelosti či k nedostatku pokory.

Zatiaľ je na svete jeho nový singel. Aký bude nový album Wild God, ktorý by mal vyjsť v auguste? Máte od neho nejaké očakávania?

Nový singel Wild God rozhodne znie úplne inak ako zatiaľ posledný radový album Nicka Cava s Bad Seeds Ghosteen (aj ako album Carnage, ktorý vyšiel pod hlavičkou Nick Cave & Warren Ellis). A to je pochopiteľné, lebo Ghosteen je neopakovateľný projekt, ktorý je okrem iného emocionálne veľmi náročný a do istej miery aj rozdelil poslucháčov. Od nového albumu nemám žiadne konkrétne očakávania, som zvedavý a nechám sa prekvapiť.

foto: archív V. Gálisa