Na budúci rok 2026 si pripomenieme už 60 rokov od smrti jezuitu Vendelína Javorku, prvého rektora Rusicca v Ríme. Môžete sa pridať k modlitbám za jeho blahorečenie a požiadať „patróna stratených prípadov“ o pomoc v riešení vašej situácie.
Z Černovej cez Rakúsko a Rumunsko do Bratislavy
Narodil sa 15. októbra 1882 v Černovej, mestskej časti Ružomberka ako najstarší z desiatich detí. V roku 2021 bol na mieste jeho rodného domu odhalený jeho pomník.
Základné vzdelanie získal v Sučanoch na židovskej škole s vyučovacím jazykom nemeckým. Nižšie triedy gymnázia absolvoval v Ružomberku, maturoval v Ostrihome v roku 1903 a následne vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej.
Noviciát si vykonal v Trnave. Po noviciáte študoval rétoriku a klasické jazyky v St. Andrä v Rakúsku. V rokoch 1906-1909 študoval filozofiu na rehoľnom kolégiu v Bratislave.
Po filozofických štúdiách ho predstavení poslali do Kaloče, kde bol vychovávateľom mládeže. V roku 1912 začal teologické štúdiá na jezuitskej teologickej fakulte v Innsbrucku, kde bol 15. augusta 1915 vysvätený za kňaza.
Po skončení teológie v roku 1916 bol povolaný do armády. Účinkoval ako vojenský kaplán až do jej konca v roku 1918. Pri pomoci raneným a pri zaopatrovaní zomierajúcich sa vyznačoval obetavosťou a nebojácnosťou, za čo bol aj vyznamenaný. Po návrate z frontu do Trnavy bol rektorom tamojšieho kolégia a redigoval časopis Posol Božského Srdca Ježišovho. Roku 1923 bol vymenovaný za predstaveného v Bratislave, kde pôsobil iba dva roky. Kázal ľudové misie nielen na Slovensku, ale aj medzi zahraničnými Slovákmi.
Povolaný do Ríma, aby účinkoval v Rusku
V roku 1925 ho generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej Vladimír Ledóchowski povolal do Ríma. Požiadal ho, aby sa pripravil na misijné účinkovanie medzi Rusmi. Venoval sa štúdiu cudzích jazykov, najmä ruštiny a východnej liturgie. V Ríme bol ministrom na Pápežskom východnom inštitúte.
Od roku 1929 mu pápež Pius XI. zveril budovanie Ruského kolégia, ktorého základný kameň bol posvätený 11. februára 1928. Po kánonickom založení kolégia generálny predstavený jezuitov Vendelína Javorku vymenoval za rektora Pápežského kolégia Russicum. Bolo to kolégium predovšetkým pre bohoslovcov ruského pôvodu. Keďže ich bolo na Západe málo, začali sa do neho prijímať aj bohoslovci iných národností, ktorí chceli pracovať v Rusku. Počas Stalinovej krutovlády sa však nemohli dostať do Ruska, preto pracovali poväčšine medzi ruskými emigrantmi na Západe. Rektorom Russica bol až do roku 1934.
Z Mandžuska do Moskvy
V roku 1934 ho Svätá stolica poverila vedením ruského apoštolátu v Charbine v Mandžusku. Tam zastupoval ruského katolíckeho biskupa počas jeho neprítomnosti. Po čase ochorel na týfus a bol blízko smrti, no napokon sa uzdravil. Po návrate biskupa organizoval katolícku misiu medzi ruskými vysťahovalcami v čínskom Šanghaji, kde viedol farnosť sv. Jozefa pre Rusov katolíckeho východného obradu. V roku 1939 sa vrátil do Rusica v Ríme, aby sa pripravoval na ďalšie poslanie. Od roku 1942 pôsobil v Bukovine (Rumunsko), kde ho v čase druhej svetovej vojny zajala postupujúca Červená armáda. Zaistili ho ako špióna 19. júna 1944 a odvliekli ho do Sovietskeho zväzu a odsúdili na desať rokov väzenia. Na generálnej prokuratúre v Moskve mu kládli otázky o politike Vatikánu.
Súostrovie gulag aj s Javorkovou účasťou
V pracovnom tábore oslepol na jedno oko. Po prepustení na slobodu ho previezli do charitného domova v meste Poťme pri Moskve. Odtiaľ napísal bratovi list do Žiliny. To bola prvá zvesť o ňom, že žije. Československá vláda požiadala sovietske úrady o jeho prepustenie na základe žiadosti jeho brata, ktorý sa zaviazal, že sa postará o jeho živobytie.
Na Slovensko sa vrátil 21. apríla 1955 fyzicky zničený a poloslepý. Posledné roky života prežil u svojho brata v Žiline.
V roku 1965 a dožil 60. výročia svojho vstupu do Spoločnosti Ježišovej. Pri tejto príležitosti mu generálny predstavený otec Janssens blahoželal osobitným blahoprajným telegramom.
Veľa času venoval modlitbe a navštevovaniu chorých. So starými priateľmi sa rád delil o medailóniky zo svojho rušného života. Vytrpel si oveľa viac ako jeho spolukrajania, pretože oni len zriedka dostali povolenie opustiť Československo či inú socialistickú krajinu východného bloku a ísť do zakázaných kapitalistických krajín Západu.
Javorka tiež rád navštevoval miestnych kaplánov na ich meniny alebo keď mali výročie.
Páter Vendelín vstával každé ráno o pol piatej, upratal si izbu a v nej súkromne slúžil sv. omšu. Na druhej sa zúčastnil ako veriaci v miestom farskom kostole. Iba 29. júna 1965 dostal štátne povolenie pri príležitosti svojho zlatého kňazského jubilea verene sláviť eucharistiu.
V plnom prúde prípravy na blahorečenie
Zomrel 24. marca 1966 v predvečer slávnosti Zvestovania Pána so slovami modlitby „Pane, do tvojich rúk porúčam svoju dušu. Gospodi, pomiluj… som celkom pri vedomí.. Gospodi, pomiluj“. Je pochovaný na mestskom cintoríne v Žiline. Pochoval ho generálny vikár nitrianskej diecézy Ján Pázstor, na pohrebe sa zúčastnilo veľa veriacich. Jeho hrob na mestskom cintoríne v Žiline je miestom, kde sa prichádzajú modliť o vypočutie svojich úmyslov na jeho príhovor.
Vendelín Javorka bol opravdivým kresťanom, dobrým jezuitom a horlivým apoštolom. Miloval Cirkev na Západe i na Východe a usiloval sa svojim osobným príspevkom prispieť k jej zjednoteniu. Spolu s toľkými väzňami mučeníkmi sovietskych gulagov vydal svedectvo viery.
V plnom prúde sú prípravy na začatie procesu jeho blahorečenia. Šesťdesiate výročie jeho smrti v marci 2026 je príležitosťou, aby si nielen diecéza, v ktorej dokončil svoj život, ale aj Spoločnosť Ježišova či ďalšie inštitúcie, pripomenuli sebe vlastným spôsobom jeho život, ktorý obetoval z lásky k Ježišovi za jednotu Cirkvi.
Spracoval prof. Ladislav Csontos, SJ