Vyberáme pre vás niekoľko zaujímavostí a inšpirácií z dobrodružného života černovského rodáka a kandidáta na blahorečenie Vendelína Javorku, SJ. V roku 2024 o ňom vznikol dokumentárny film Vendelín Javorka: Misia nekončí.
„Staré latinské príslovie verba movent, exempla trahunt nestratilo nič zo svojho obsahu. V dnešných časoch potrebujeme ešte viac príkladov a menej slov, ktoré nás budú ťahať k angažovanejšiemu životu,“ hovorí kňaz Žilinskej diecézy Ivan Moďoroši, ktorý je poverený úlohou šíriť úctu k jezuitovi Vendelínovi Javorkovi.
Je to práca na dlhé roky – keďže jeho meno je na Slovensku ešte stále pomerne neznáme. „Vyplýva to z toho, že väčšinu svojho života, od svojho vstupu do Spoločnosti Ježišovej až na malé výnimky, prežil v zahraničí. Posledných jedenásť rokov svojho života (1955-1966) prežil v Žiline mimo pastoráciu pod dohľadom Štátnej bezpečnosti a s podlomeným zdravím.“
Navyše od jeho smrti ubehlo už takmer 60 rokov a spomienka pamätníkov čoraz viacej bledne. Má nám čo povedať tento svätec ešte aj dnes? Prinášame niekoľko spojitostí, ktoré môžu byť podnetné pre našu vieru i každodenný život.
Rodák z Černovej
Vendelín Javorka sa narodil v Černovej 15. októbra 1882 ako tretí z jedenástich detí (ale ako prvému v poradí mu bol dopriaty dlhší život, prvé dve sestry zomreli malinké).
Museli sa často sťahovať, pretože jeho otec bol železničný robotník a jednoducho išiel aj s početnou rodinou tam, kde ho „na dráhe“ potrebovali. Netreba zdôrazňovať, že u Javorkovcov o chudobu naozaj nebola núdza.
Do rodného Ružomberka sa Javorka ešte niekoľkokrát vrátil, napríklad na posviacku jezuitského noviciátu alebo nakrátko v roku 1941, keď plánoval svoj odchod na misie do Sovietskeho zväzu, k čomu ale nedošlo.
Príbuzný Andreja Hlinku
Andrej Hlinka bol prvý kňaz z Černovej, Vendelín Javorka druhý. Javorkova zbožná matka Mária bola Hlinkovou sesternicou. Hlinka ho nazýval „Vendom“, „Vendo“ oslovoval Hlinku „ujček“.
Ujček Hlinka musel mať na Javorku vplyv, ale platilo to aj opačne. Kým A. Hlinka chcel, aby sa „Vendo“ stal diecéznym kňazom a pracoval pre národ, Javorkovi bol bližší rehoľný život a sníval o misiách. Keď bol Hlinka väznený v Segedíne, Javorka mu tam písal, povzbudzoval ho a neskôr nabádal, aby si po prepustení urobil duchovné cvičenia u maďarských jezuitov v Kalocsi. Možno to znie naším ušiam neuveriteľne, ale Hlinka na to skutočne pristal.
Jezuiti prichádzajú do stredu Slovenska
Na príchode rehole jezuitov do srdca Slovenska majú svoj podiel tri významné osobnosti: Vojtaššák, Hlinka, Javorka. Spišský biskup Ján Vojtaššák nechcel, aby Ružomberok ostal bez rehole po opustení kláštora piaristami, a rozhodol sa pozvať sem jezuitov. Bol to odvážny počin, keďže pred viac ako sto rokmi bolo v Spoločnosti Ježišovej len málo pátrov. Všetko sa však podarilo a ružomberský farár Andrej Hlinka ich privítal v auguste 1922, prví jezuiti zavítali na faru práve s Javorkom. Odvtedy už „vrch ruží“ neopustili a významne sa podieľajú na jeho duchovnej formácii viac ako storočie.
S tým súvisí aj zachovaná korešpondencia medzi Hlinkom a Javorkom. „Javorka Hlinkovi otvoril v listoch svoje vnútro a zveroval sa mu so svojimi plánmi. Hlinka zásoboval Javorku slovenskými knihami a po vzniku ČSR pomáhal jezuitom zapustiť korene v Ružomberku. Veď nebola náhoda, že práve v roku 1922 privítal Hlinka v Ružomberku troch jezuitov (medzi nimi bol Javorka), ktorí si prišli prevziať svoj nový dom po piaristoch. O desať rokov už jezuiti za výdatnej pomoci Hlinku mohli v Ružomberku otvoriť novú budovu noviciátu. Aj vtedy sa stretol Hlinka s Javorkom – vtedy už rektorom pápežského kolégia Russicum v Ríme. Hlinka mal veľmi kladný vzťah k jezuitom,“ tvrdí popredný slovenský historik Róbert Letz z Univerzity Komenského v Bratislave. „Jezuiti mu zrejme imponovali svojou oddanosťou Katolíckej cirkvi, vzdelanosťou a dobrou organizáciou.“
Stále na ceste
Dnes cestujeme možno viac ako v minulosti, ale stále platí, že „doma je doma“. Aspoň občas je však potrebné opustiť svoju komfortnú zónu, ak to potrebujeme či už kvôli rodine, získaniu vzdelania alebo našej kladnej odpovedi na Boží hlas.
Javorka bol celý život „na ceste“: Černová (rodisko), Sučany (základné vzdelanie), Ružomberok (gymnázium), Ostrihom (maturita), Trnava (jezuitský noviciát), Sankt Andrä (rakúske mesto pri slovinských hraniciach 600 km od Ružomberka, kde študoval rétoriku a klasické jazyky), Bratislava (štúdium filozofie), Kalocsa (vychovávateľ mládeže), Innsbruck (štúdium teológie a vysvätenie za kňaza). Za 33 rokov celkom slušné, že?
Nehovoriac o jeho ďalšej životnej trajektórii: pozvánka prísť do Ríma, založenie Russica, zastupovanie exarchu v čínskom Charbine, misia v Šanghaji, pôsobenie v Bukovine (kde ho zaistila sovietska tajná polícia NKVD), vyšetrovanie v Moskve, väznenie za polárnym kruhom, po 11 rokoch v gulagoch definitívny návrat do Žiliny na posledných 11 rokov života.
Trefne to vystihol jeho životopisec Rajmund Ondruš: Javorkova životná cesta viedla z Černovej do Žiliny, ale cez Rím, Šanghaj a gulag a trvala takmer 84 rokov. Všade, kde bola Cirkev, bol aj jeho domov.
Legenda o Svätej Rodine
Život a dielo V. Javorku je podrobne skúmané historikmi a teológmi, niektoré veci sa ale dajú dopátrať len z ústnych či písomných spomienok. Jednu zaujímavú legendu pripája aj spisovateľ Anton Lauček, rodák z Černovej, ktorý napísal Päť dní Vendelína Michajloviča:
„Javorka ešte ako študent teológie z Insbrucku raz sa vydal do Barcelony a tam mu asi v roku 1914 jezuiti predstavili tvorcu Sagrady Familie. Gaudí spával na stavenisku. Javorka bol uchvátený nádhernými kresbami, ktoré mu Gaudí ukázal. Tí dvaja si zrejme padli do rany a Gaudí bol hrdý Katalánec a bolo mu sympatické, že predstaviteľ takého malého národa je hrdý na svoju príslušnosť, že je to hrdý Slovák.“
Najvýznamnejší počin: Russicum
Páter Vendelín má nesporné zásluhy na založení Pápežského ruského kolégia Russicum, ktorého bol aj prvým rektorom (1929-1934).
Tu prišli vhod jeho organizačné schopnosti, o ktorých sa určite dozvedel generálny predstavený jezuitov v Ríme – Javorka po návrate z fronty prvej svetovej vojny pracoval ako rektor kolégia v Trnave a predstavený jezuitov v Bratislave. Takže jeho „najvyšší šéf“ mal podrobné správy o týchto rehoľných komunitách – a to mohlo vzbudiť u Włodzimierza Ledóchowskeho záujem, aby Javorkovi zveril v roku 1925 ruskú misiu. „Predstava Sv. Otca Pia XI. bola, že sa bude pokračovať v zjednocovaní kresťanov na spôsob únií, akou bola napríklad Brest-litovská únia. Ešte ekumenizmus nebol taký živý, ale už v tých časoch sa naozaj veľmi silno nielen v Katolíckej cirkvi, aj v iných kresťanských cirkvách, objavuje túžba po jednote,“ tvrdí prof. Ladislav Csontos, SJ.
Javorka ako vôbec prvý slovenský rímskokatolícky kňaz si osvojil byzantsko-slovanský obrad, navyše ovládal šesť cudzích jazykov (latinský, maďarský, nemecký, taliansky, francúzsky a ruský). „Javorka mal schopný organizačný talent a v prvých rokoch sa naozaj musel starať o všetky finančné a iné záležitosti, ktoré Russicum potrebovalo pre svoje primerané fungovanie. Musel tiež zabezpečiť štipendiá pre študentov, ktorí tam prichádzali z veľmi chudobných pomerov,“ pripomína Ivan Moďoroši.
Javorkovi sa podarilo obnoviť priľahlý chrám sv. Antona-opáta v štvrti Esqullino, ktorý celý zrekonštruoval a prispôsobil na byzantsko-slovanskú liturgiu. Spočiatku bolo Russicum orientované misijne, snažilo sa evanjelizovať Rusko a zblížiť s pravoslávím, po Druhom vatikánskom koncile začalo byť viac ekumenické a takým ostalo doteraz. Funguje nepretržite od roku 1929 až dodnes.
Ak raz budete hľadať v Ríme Pápežské ruské kolégium, nachádza sa blízko baziliky Santa Maria Maggiore – ktorá je úzko spätá so sviatkom Panny Márie Snežnej. Kto chodí na odpustovú slávnosť do Trlenskej doliny (neďaleko Vlkolínca), táto milá súvislosť aj s príchodom jezuitov do Ružomberka práve 5. augusta 1922 mu určite neunikne.
Vyvolený pápežom so svätou Teréziou za chrbtom
Málokomu sa stane, že ho do služieb povolá sám pápež. Bola to ale želanie Pia XI., aby Russicum ako prvý rektor viedol Vendelín Javorka. Ako uvádza I. Moďoroši, „obyčajný chlapec zo slovenskej dediny bol vybratý pápežom za rektora Rusika, aby dohliadal na formáciu budúcich misionárov v Rusku.“
Pius XI. tiež v roku 1925 vyhlásil Teréziu z Lisieux za svätú a v tom istom roku začali stavebné práce na Russicu. Na scénu nastupuje práve obľúbená svätica. „Do Lisieux plynuli neuveriteľné fondy. Zhodou okolností Terezkina sestra, ktorá bola predstavená kláštora v Lisieux, nevedela, čo robiť s tými fondami, tak ich darovala Svätému Otcovi. On v tom videl Boží prst, prozreteľnosť, že toto je to, čo potrebujem, a celý fond investoval nielen na obnovu Russica, ale chrámu a myslím aj Orientálneho inštitútu,“ približuje bývalý prorektor Russica (2016-2019) a v súčasnosti profesor Orientalica jezuita Peter Dufka.
Ako informuje I. Moďoroši, v auguste 1930 vykonal Javorka púť do Lisieux, aby sa patrónke misií osobne poďakoval a vyprosil od nej viac povolaní pre misie v Sovietskom zväze. Rodné sestry sv. Terézie poslali do Russica aj jej mozaiku so sochou, ktorú tam dodnes nájdete hneď pri vstupe.
Vráťme sa ešte k pápežovi Piovi XI., s ktorým sa Javorka stretol minimálne ešte raz. Od 10. januára do 20. októbra 1934 bol dočasným apoštolským administrátorom byzantskoslovanského exarchátu a apoštolským vikárom pre ruských katolíkov v severočínskom Charbine. „Ešte pred jeho odchodom ho prijal pápež Pius XI., ktorý mu dal požehnanie a prosil Javorku, aby sa za neho modlil, a povzbudil ho v nádeji a odvahe na jeho novom pôsobisku,“ dopĺňa I. Moďoroši.
„Je zrejmé, že pápež Pius XI. veľmi dobre poznal Javorkove organizačné a duchovné schopnosti, keď ho osobne prijal a vybral na túto misiu.“
Svätec podľa Cirkvi
Stojíme ešte pred začatím diecéznej (žilinskej) fázy procesu blahorečenia Vendelína Javorku, po ktorej bude nasledovať tzv. rímska fáza. Cirkev skúma viaceré kritériá na to, aby kandidáta posúdila ako vhodného povýšiť ho na oltár. Je to napríklad mučeníctvo, povesť svätosti či zázraky udiané na jeho príhovor.
Túto oblasť prenecháme kompetentným, ale je dôležité, ak sme veriaci, aby sme sa k Javorkovi modlili (a prípadne ho aj prosili o pomoc, ak ju potrebujeme) a aby sme šírili jeho dobrú povesť – aby mu svoju úctu mohli preukázať aj ďalší.
Očakáva sa, že v jeho prípade sa bude ako kritérium svätosti posudzovať mučeníctvo viery. Ako spresňuje A. Lauček, jeho misiou nebol Charbin, Šanghaj či Bukovina, ale práve gulag, kde strávil 11 rokov – od zaistenia NKVD v júni 1944 (odsúdili ho ako vatikánskeho špióna – bez súdu) po repatriáciu (navrátenie do vlasti) v apríli 1955. Za polárnym kruhom musel tvrdo pracovať, žiť v zime a hlade, prestáť rozličné utrpenia. Za to, že bol kňaz, misionár, Kristovec.
Svätec podľa vernosti
Ale svätosť nemusí vždy znamenať „len“ povýšenie na oltár. Svätec je človek z mäsa a kostí, ktorý sa osvedčil v životných skúškach.
Vysokoškolský profesor Ladislav Csontos vyzdvihuje najmä cnosť vernosti:
„Zostať verný až do posledku, toho úžasným príkladom je práve páter Javorka. Bol vo svojej viere verný nielen v situáciách, ktoré boli pekné, keď sa mu darilo, keď bol akoby na výslní, ale aj v situáciách, ktoré boli veľmi ťažké, keď si podľa svedkov z gulagu aj poplakal. Ale zostal verný až dokonca. Aj dnes, keď viera je často rozkolísaná, keď sa rozkladajú štruktúry, najmä rodina je v kríze a veľa rodín sa rozpadá, je práve vernosť Bohu tá, ktorá človeka nesie dopredu.“
S Bohom v Rusku
Mnohí prirovnávajú dobrodružný život pátra Javorku k podobne dramatickému životu amerického jezuitu Waltera J. Ciszeka, ktorý sa tiež stretal s emigrantmi z boľševického Ruska, o čom sa neskôr podelil v knihe S Bohom v Rusku. „Obaja boli Slovania, boli členmi jezuitského rádu, ktorí ako rímskokatolíci vyhoveli žiadosti Pia XI., aby išli ako misionári do Sovietskeho zväzu a prijali byzantský obrad. Ciszek študoval v Ríme (1934-1937), hoci nebol absolventom Rusika, v čase, keď bol Javorka na ďalekom východe,“ vysvetľuje martinský univerzitný kaplán Ivan Moďoroši.
Ciszek pôsobil ako misionár v Poľsku, ktoré v roku 1940 obsadila Červená armáda. Obvinili ho ako vatikánskeho špióna a 23 rokov strávil v gulagoch. Po roku 1963 sa ale podobnosť s Javorkom končí: kým Ciszek sa vrátil do USA do slobodného sveta, pôsobil ako kňaz a veľa prednášal, de facto sa stal „hviezdou“, Javorka sa vrátil s podlomeným zdravím, nesmel verejne slúžiť sväté omše a po 11 rokoch gulagu bol ďalších 11 rokov pod prísnym drobnohľadom Štátnej bezpečnosti, ktorá ešte aj v Žiline naňho nasadila agenta, bývalého kňaza Rudolfa Šestáka. Ale pozor: Javorka sa nikdy nesťažoval. Dokonca sa aj napriek zničenému zdraviu venoval reštaurovaniu obrazov v sakristii dnešnej katedrály, opravoval ružence a chodieval na huby. A ako o ňom prezradili jeho synovci, hoci mal podozrenie na cukrovku, nikdy nepohrdol koláčom od babky Štefánie.
Spisovateľ A. Lauček pridáva zo žilinských čias jednu udalosť: „Keď eštebáci prišli zhabať mu knižnicu, tak mu povedali, nato vám bola naša republika dobrá, aby ste potom mohli čítať protištátnu literatúru. On im vtedy povedal: Viete, prešiel som celý svet, ale takú hanbu, akú ste mi urobili vy, mi nespravili nikdy.“
Páter beznádejných prípadov
„Život Vendelína Javorku je veľkolepým príbehom muža, biografiou prvého rangu, ktorý plnil Božiu vôľu všade, kam sa dostal,“ obdivne rozpráva kňaz Ivan Moďoroši. Takže: kým môže byť pre nás Javorka dnes?
V Žiline o ňom hovoria ako o pátrovi beznádejných – či lepšie povedané stratených – prípadov (veď pre kresťanov plných nádeje nič nie je beznádejné…). Nedarí sa ti? Nevidíš východisko? Javorka je naporúdzi. „V Žiline ho považujú za pátra nemožnosti. Treba ísť, keď má niekto veľké ťažkosti, pomodliť sa na hrob pátra Javorku na Starý cintorín,“ vraví Ladislav Csontos, ktorý toto miesto navštívil v minulosti s „generálom podzemnej cirkvi“ Vladimírom Juklom.
Jeho hrob v Žiline nachádzajúci sa na cintoríne za gymnáziom Veľká Okružná je symbolickým pútnickým miestom. Pri cestách po Slovensku sa tam zvykol zastavovať aj druhý „generál podzemnej cirkvi“ Silvo Krčméry práve s prosbou „patrón stratených prípadov, oroduj za nás“na perách. Dokonca mal od Javorku, ktorý ho pokrstil, Silvester Krčméry údajne prevziať aj túto myšlienku: „Veľké nároky – veľké starosti, malé nároky – malé starosti, žiadne nároky – žiadne starosti.“ Takže: nestrachujme sa.
Pri Javorkovom hrobe sa pre svoju životnú dráhu rozhodol ešte ako študent žilinského konzervatória aj katolícky kňaz a odborník na východnú spiritualitu Peter Dufka. „Ľudia tam prichádzali a videl som, že tam stále horí sviečka. Chodieval som sa tam modliť za svoje povolanie. Tú noc, než som sa mal stretnúť s tajným provinciálom, som sa tam veľmi veľa modlil. Potom som vstúpil do tajného noviciátu jezuitov, absolvoval som štúdiá, takisto som študoval v Ríme a nikdy mi nenapadlo, že skončím na Orientalicu a budem prorektorom Russica, kde on bol prvým rektorom.“
Javorkov náhrobok zhotovil známy akademický sochár Alexander Trizuljak. Odkazuje na snahu zjednotiť západné a východné kresťanstvo, o čo sa snažil aj Vendelín Javorka. Pomník so štrbinou rozdeleného kresťanstva, ktorej dominuje zjednocujúci kríž, zapôsobil aj na prof. Ladislava Csontosa. „Vendelín Javorka môže byť príkladom pre nás, ktorí sa potkýname po tejto zemi. On tiež kráčal touto zemou a tiež sa aj potkýnal. Tiež musel riešiť úplne praktické záležitosti, ako ich aj my riešime. Ale napriek tomu zostal vždy jasne zorientovaný v situácii, jasne verný Bohu. A v tom je svätý.“
Môžete sa pomodliť za blahorečenie V. Javorku. A tiež sa môžete pomodliť súkromnú Javorkovu modlitbu k Božskému Srdcu Ježišovmu (v pôvodnom prepise).
foto: MD a archív z natáčania nového dokumentárneho filmu
hlavný obrázok: animácia Michala Mordela z dokumentárneho filmu Vendelín Javorka: Misia nekončí (2024)