V roku 1998 vznikol film Truman Show, v ktorom si komik Jim Carrey zahral postavu Trumana Burbanka, „prvého dieťaťa legálne adoptovaného korporáciou“. Tou korporáciou je televízna spoločnosť, ktorá Trumana uzavrela do obrovského štúdia a vysiela celý jeho život: od prvých okamihov cez školu až po prácu a manželstvo.
Truman je zatvorený na ostrove, pod neustálym dohľadom 5 000 kamier a celého štábu, ktorý nenápadne organizuje a usmerňuje každý jeho krok.
Každý deň má presný scenár i umne nastražené prekvapenia, nechýba „božie oko“ režiséra, ktorý všetko vie a vidí (a správa sa k Trumanovi ako k vlastnému „dieťaťu“). Aj po rokoch prekvapia odkazy na product placement – túto jemnú manipuláciu, na ktorú sme si už prakticky zvykli.
Keď som túto snímku videl po prvýkrát, ako študent žurnalistiky som Truman Show vnímal najmä ako kritiku žánru reality show, ktorý vtedy nastupoval. Pamätám si na silný okamih, keď Truman prelomil zovretie okolo seba a dotkol sa neba – ktoré však bolo len kulisou a jeho mediálnym väzením.
Perfektne si to vo filme všíma WhatCulture: pri listovaní v rodinnom albume (aj to by sme mali napísať len v úvodzovkách) vidíme Trumana ako uväzneného klauna. Je to doslovné. Truman má od narodenia roztáčať koleso nekonečnej zábavy.
Našťastie sa mu podarilo nájsť exit – a opustiť tak všetko, čo naňho producenti nafingovali.
Film nie je len kritický k reality show. Jeho význam vidím aj v tom, aby sme sa nepoddali lžiam okolo nás, našli zelené svetielko „východ“ z akejkoľvek bezvýchodiskovej situácie a nebáli sa vyjsť do neznáma, do takpovediac cudzieho sveta.
Výsledkom bude menej lží a azda aj viac pravdivosti – o sebe i o druhých.
Veď režisér Peter Weir vykreslil Trumana v prvom rade ako posledného „pravdivého človeka“ („true man“) , ktorý chce napriek prekážkam nastraženým „Veľkým Otcom“ nasledovať úprimnú a čistú lásku.
Po rokoch nachádzam v Truman Show ešte ďalšiu pointu v závere filmu. Keď diváci dopozerajú dramatický Trumanov osud a vysielanie sa náhle končí, dvaja sledujúci kdesi v bare odseknú: A čo je ďalšie v programe?
Nevinná otázka, z ktorej ma ale mrazí.
Scrollujeme, browsujeme, klikáme. Jeden titulok strieda ďalší. Prechádzame z jednej aplikácie do druhej a z jedného TV programu prepíname na druhý. Utrpenie blížnych kedykoľvek vystrieda bezbrehá zábava. Môžeme uvidieť všetko, čo len chceme – a v sekunde to zmeniť.
Peter Weir to trafil. Sme konzumenti.
Šou strieda šou.
Stačí len prepnúť.