Dolný Kubín, štvrtok 10. september 2020. Zvony evanjelického kostola odbíjajú pol piatej. Napriek už jesennému dátumu je ešte príjemný, teplý letný večer. Do Župného domu prúdia „priatelia výtvarného umenia“, ako ich nazval moderátor osláv 55 rokov Oravskej galérie (OG) herec Viliam Hriadel.

Petr Paul: Slanický ostrov umenia Oravská priehrada - lapidárium kamennej plastiky (Oravská galéria)

Petr Paul: Slanický ostrov umenia Oravská priehrada – lapidárium kamennej plastiky (Oravská galéria)

Do prístavu č. 2 na Oravskej priehrade sa v tom istom čase vracia loď OG Slanica zo svojej poslednej jazdy. Preto dnes, keď si galéria pripomína svoje významné výročie a lúči sa so svojou dlhoročnou riaditeľkou Evou Ľuptákovou, v Župnom dome medzi účastníkmi chýba 81-ročný Stanislav Bodorík, ktorý v OG pracuje neuveriteľných 50 rokov – ako fotograf, správca Slanického ostrova umenia, lodný kapitán, technik a prevádzkar. Práve on dnes sedel za kormidlom. Je najstarším pracovníkom OG – dokonca o desať rokov „predbehol“ aj svoju „šéfku“ E. Ľuptákovú, ktorá v Dolnom Kubíne pracuje takmer štyri desaťročia (od roku 1981), z toho 36 rokov na riaditeľskej pozícii.

Kto však dnes na nádvorí Župného domu nechýba, sú to predovšetkým výtvarníci, kunsthistorici, riaditelia múzeí a galérií, osobnosti filmu, divadla, ale aj politiky na čele so žilinskou župankou Erikou Jurinovou. Všetci sem prišli vzdať hold piatim storočiam umenia, ktoré 55-ročná Oravská galéria koncentruje do ôsmich výtvarných disciplín, deviatich stálych expozícií v troch oravských okresoch: v Dolnom Kubíne, Tvrdošíne a Námestove.

Oravskí záchranári

Ctibor Belan: Autoportrét (Oravská galéria, zdroj: Webumenia.sk)

Ctibor Belan: Autoportrét

Pripomeňme si skromné začiatky Oravskej galérie, ktorá vznikla ako štátna príspevková organizácia 3. novembra 1965. Bez fondu, bez priestorov. Začiatkom roka 1966 dostala päť miestností v Oravskom Podzámku, potom sa presťahovala do kubínskeho Župného domu. Už v roku 1971 začala vystavovať tradičnú ľudovú plastiku a maľbu na Slanici – uprostred vôd Oravskej priehrady. Neskôr otvorila stálu expozíciu Márie Medveckej v Tvrdošíne na Medvedzí. Po niekoľkoročnej rekonštrukcii (kým sa tak stalo, galéria fungovala vo Vyšnom Kubíne a vystavovala napríklad vo Florinovom dome) sa natrvalo usídlila v Župnom dome.

Pri počiatkoch galérie boli také osobnosti ako Ctibor Belan, Mária Medvecká, Ignác Kolčák s manželkou Bělou a prvý riaditeľ OG Juraj Langer. Ich snahou nebolo sprvoti ani tak vystavovať a uchovávať umelecké diela, ale najmä zachraňovať kultúrne dedičstvo. Oravské, predovšetkým ľudové umenie mizlo – krádežami, poškodzovaním, ale aj prakticky neexistujúcou starostlivosťou. Ako pripomína Eva Ľuptáková, kde-kto objavil Oravu a odniesol si odtiaľto sochu. Umelci sa preto rozhodli chrániť to, patrilo k oravskej kultúre – spočiatku snívali aspoň o obrazárni.

Z dnešného pohľadu je priam nepredstaviteľné, že za krátkych šesť rokov od založenia galérie dokázali „spustiť“ aj Slanický ostrov umenia, dokonca s dielami, ktoré hovoria o duchovných koreňoch oravského kraja. „Ignác Kolčák navrhoval, že na ostrove bude expozícia tradičného ľudového a sakrálneho umenia. Hovoriť o tom začiatkom 70-ych rokov sa rovnalo samovražde,“ hovorí Eva Ľuptáková.

Aj takúto, „samovražednú“ myšlienku sa podarilo za normalizácie presadiť. Vďaka diplomatickému umu spoluzakladateľa Oravskej galérie Ctibora Belana.

Mária Medvecká: Orba na starej Orave (Slovenská národná galéria)

Mária Medvecká: Orba na starej Orave (Slovenská národná galéria)

Prvá výstava

Hoci prvú výstavu zorganizovala Oravská galéria už v roku 1970, po polstoročí uviedli inú „prvú výstavu“ – historický prvú prehliadku diel Ctibora Belana. Manžel známej umelkyne Márie Medveckej považoval maľovanie za drinu a veľmi ho nebavilo. „On radšej vymýšľal, konšpiroval, ťahal nitky,“ spomína E. Ľuptáková.

Ctibor Belan - foto na obálke knihy (Magdaléna Robinsonová)

Ctibor Belan – foto na obálke knihy (Magdaléna Robinsonová)

Na výstave, ktorá potrvá do januára 2021, nájdete Belanov portrét starého bábkara. Zaujímal ho svet za kulisami. Belan nebol rád na výslní, ale vždy v pozadí – navyše podľa prvého riaditeľa OG J. Langera bol na šachovnici života vždy dva ťahy dopredu. „Môj tatko bol tá najšedivejšia šedá eminencia,“ dodáva jeho syn a lekár Peter Belan. „Podarila sa mu jedna vec, ktorú si zaumienil na začiatku svojej kariéry – že nikdy nebude mať výstavu.“ Katalóg s otcovými dielami Peter Belan „pokrstil“ pagáčom – podľa spomienky jeho mamy Márie Medveckej, ktorej mama ich rada piekla. Až tak, že údajné Medveckej pagáče verejne vychválil maliar Janko Alexy. Zato mu do Bratislavy putoval plný kufrík “hrkotajúci” týmto pečivom.

Na svojho predchodcu spomína E. Ľuptáková ako na prísneho riaditeľa. Objavil to, k čomu inklinujete, a v danej oblasti potom od vás vyžadoval maximum. A možno aj viac. „Bolo to stresujúce a ťažké, ale veľa ma naučil. Naučil ma vnímať, cítiť a rozmýšľať o umení trochu inak ako len o komodite, na ktorej sa dá zarobiť, alebo aj všetko prerobiť. Každému, kto končí školu, by som dopriala, aby natrafil na staršieho riaditeľa alebo kolegu, kto ho usmerní a dá mu dobrú radu. Pod jeho vedením som sa zamilovala do akvizičnej činnosti a inštalácie výstav.“

„Celý svoj profesionálny život som sa snažila žiť v intenciách, že najväčší dar, ktorý môžeš niekomu dať, je tvoj čas. Pokiaľ daruješ niekomu svoj čas, daruješ mu kúsok svojho života, ktorý už nikdy nevrátiš.“ (z ďakovného listu E. Ľuptákovej, 2020)

Takmer dokonalá

Eva ĽuptákováCtibor Belan ukončil riaditeľovanie v roku 1984, keď mal 64 rokov. Nástupnícke žezlo odovzdal mladej kolegyni, v ktorej objavil talent ešte v časoch, keď pracovala v Banskej Bystrici. „Stiahol“ ju do Dolného Kubína, kde aj vďaka nemu prežila celú svoju kariéru. Eva Ľuptáková, tiež „belanovsky“ 64-ročná, sa už rozhodla neuchádzať sa o pozíciu riaditeľky Oravskej galérie. Žilinský kraj vybral od 1. októbra jej nástupcu Michala Čajku, ktorý má mnohoročné skúsenosti z Oravského múzea.

V roku 1984 si vtedy iba 28-ročná Eva dala za cieľ aspoň udržať level, ktorý nastavil jej predchodca. „Ak mi kolegovia pomôžu, pokúsime sa galériu udržať aspoň v tej vašej kvalite,“ povedala vtedy Ctiborovi Belanovi. Okrem Stanislava Bodoríka st. sa mladá Eva Ľuptáková chcela spoľahnúť aj na Danku Šutvajovú. Po 36 rokoch hovorí: „Mám pocit, že sme urobili, čo sme mohli, pán riaditeľ.“ Slová smeruje nahor.

Traduje sa, že Oravskú galériu v jej začiatkoch spisovateľ Ľubomír Feldek nazval oravskou šťukou. „Znamenalo to aj každodenný boj o záchranu, o obhájenie pozície inštitúcie, a pán Belan má v tomto nezastupiteľné miesto. Jedna vec je niečo založiť, druhá vec je udržať to pri živote,“ vraví E. Ľuptáková.

Marek Ormandík

Aj teraz, pri odovzdávaní žezla ďalej, visí vo vzduchu otázka, ako udržať vysokonastavenú latku. OG má vo svojich zbierkach takmer 9 000 depozitov, ich hodnota prekračuje niekoľko miliónov eur. Doteraz OG zorganizovala viac ako 600 výstav a privítala viac ako 3 milióny návštevníkov. V roku 2015 získala ocenenie Galéria roka, rešpektujú ju aj ostatné galérie, ktoré si od nej často požičiavajú diela, a radi ju vyhľadávajú renomovaní umelci.

„Oravská galéria je pre mňa jedna z najlepších galérií na Slovensku. Z môjho osobného pohľadu je Eva od začiatku dušou galérie. Skvelé zbierky, skvelá výstavná činnosť, krásne budovy, upravené, udržiavané – to je všetko hlavne jej zásluha. Pre galériu nadchla aj ostatných členov teamu,“ tvrdí maliar Marek Ormandík. „Som vždy šťastný, keď sem prídem. Často chodím inkognito a pozriem sa, čo je nového. Svojou rozmanitosťou a kvalitou je OG pre mňa číslo jedna. Stále sa sem budem rád vracať.“

Ormandíkove slová len potvrdzuje správa, ktorú Eve Ľuptákovej zaslala 83-ročná umelkyňa Běla Kolčáková: „Veľmi pekne ďakujem, že ste s kolektívom doviedli galériu takmer k dokonalosti.“

Běla Kolčáková: Veterný deň v Malatinej (Oravská galéria)

Běla Kolčáková: Veterný deň v Malatinej (Oravská galéria)

Posledná výstava

Desiaty septembrový večer je výnimočný nielen kvôli prvej samostatnej autorskej výstave Ctibora Belana pri jeho storočnici, ale aj kvôli „poslednej výstave“ kurátorky Evy Ľuptákovej ako riaditeľky. Pripravila pokračovanie expozície Rezervované pre budúcnosť s názvom Plusy a mínusy akvizičnej tvorby. Predstavuje ňou úctyhodný počet približne tisíc výtvarných diel získaných za posledných desať rokov v hodnote 750-tisíc eur.

Každá výstava sa kreuje približne dva roky, inak to nebolo ani teraz. „Je to nekompromisne nastavené zrkadlo, čo sme tých desať rokov nadobúdali. Vidíme, že sa oplatilo byť prísnymi na seba vo výbere autorov aj diel.“

Peter Saxun: Portál do večnosti (Oravská galéria)

Peter Saxun: Portál do večnosti (Oravská galéria)

Zvláštnosťou práce v OG je, že jej pracovníci kumulujú funkcie. E. Ľuptáková bola nielen riaditeľkou, ale aj kurátorkou, historičkou či tovaroznalkyňou. Kurátor musí „vedieť vidieť“, čo, kde, kedy a prečo vystaví. Aby sa z výstavy nestal jarmok. „Musím prihliadať na generačné rozvrstvenie autorov. Náročné na kolektívnej výstave je to, že sa tu schádza veľké množstvo autorov rôznorodých maliarskych štýlov a názorov. Musíme vedieť, ako ten-ktorý autor rezonuje vo verejnosti, aké dostal ocenenia, ako je ohodnotený. Každý má záujem, aby mal čo najlepšie diela od čo najlepších autorov.“ Za spoluprácu na poslednej výstave ďakuje kolegyňami historičkám Dagmar Adamusovej a Žofii Mäsiarovej a konzervátorovi Petrovi Saxunovi.

Veľa diel si galéria nielen kúpi, ale aj dostane do daru. Zbierkotvorné a pamäťové inštitúcie sú podľa E. Ľuptákovej jediné, ktorých zbierkový fond sa do budúcna vždy zhodnocuje. „Nepoznám inú komoditu, ktorá by majetok tak významným spôsobom obohacovala, akým sú kolekcie výtvarných a historických diel.“

Umenie Oravy

loď og slanicaEva Ľuptáková má rada, keď obrazy a sochy majú svoj príbeh. Buď príbeh, ako boli vytvorené – alebo príbeh, akým sa ich podarilo získať do zbierok galérie. Zaujímavosti skrýva napríklad portrét Beethovenovho priateľa Mikuláša Zmeškala či podobizeň Daniela Kubínyiho, o ktorej sa neskôr zistilo, že ju namaľoval Marcin Kober.

Svoj príbeh už 55 rokov píše aj Oravská galéria, ktorá zachováva umeleckú kontinuitu. Každý riaditeľ – a to ich mala len šesť – nadviazal na svojho predchodcu. OG tak aj vďaka tomu zachytáva neuveriteľných päť storočí našej histórie a oravského i slovenského umenia.

Orava bola – a azda aj vždy bude – inšpiračným zdrojom pre domácich i zahraničných umelcov. Napríklad profesor Ján Kudlička objavuje miesto, aké na Slovensku už iné nie je: severnú Oravu s líniami polí, farebnými plochami a rytmom. Aj diela tohto autora vystavovala galéria v Dolnom Kubíne. „Eva bola vždy človek, v ktorej som videl jej erudovanosť. Našli sme vždy veľa spoločných tém, ktoré nám rezonovali. Vždy sme mali vnútorné sympatie,“ spomína J. Kudlička, ktorý sa podobne ako Marek Ormandík, alebo v minulosti rezbár Štefan Siváň, ale aj mnohí ďalší, zastavuje na „kus reči“ či „kávu“ práve v galérii.

Ján Kudlička: PF 1998 / Posolstvo lásky (Oravská galéria)

Ján Kudlička: PF 1998 / Posolstvo lásky (Oravská galéria)

Počas doterajších 55 rokov „sztuka oravska“ nikdy nemusela meniť štruktúru, zloženie, smerovanie, ani názov. „Mladší kolegovia hovoria – vy ste taká konzervatívna galéria. A načo by sme menili to smerovanie? Máme osem výtvarných disciplín, ktoré sa dajú dopĺňať a posúvať.“

Budeme sledovať, kam sa posunie Eva Ľuptáková, ktorá svoju kariéru končí ako v súčasnosti najdlhšie pôsobiaca riaditeľka umeleckej organizácie. Posledný riaditeľský deň bol pre prvú dámu slovenských galérií (ako E. Ľuptákovú vo svojom facebookovom statuse nazval Marek Ormandík) 30. september. Potom, ako sama vraví, tu bude, ak ju budú potrebovať. „Funkciou nič nekončí. Život pokračuje ďalej. Sama pani riaditeľka si to uvedomuje, že bude dôležité, aby pokračovala v rozbehnutej práci,“ vraví J. Kudlička.

Uvidíme, či sa Eva Ľuptáková rozbehne za umením – doma či v zahraničí. Určite sa ešte zrealizujú jej ďalšie kurátorské koncepcie – hoci už nie v pozícii riaditeľky. Keďže pri poslednej vernisáži dostala ako darček veľký atlas húb, tušíme, kam sa asi vyberie. A to, že sa nič nekončí, dokazuje aj pripravovaný dokumentárny film nielen o nej, ale aj o viac ako polstoročí Oravskej galérie, a o piatich storočiach, ktoré sa vďaka nej rezervovali pre budúcnosť.
Štuka pláva ďalej.

Článok vyšiel v Novinách Kubín v čísle august-september 2020. Publikované s láskavým dovolením redakcie.

foto: facebook E. Ľuptáková a Oravská galéria, webumenia.sk