Dvadsať rokov pôsobila ako rehoľná sestra v Ružomberku. Mesto aj jeho obyvatelia jej prirástli k srdcu. Ružomberčania ju taktiež nemohli prehliadnuť: vysokú, večne mladú a vždy usmievavú. A vynikajúcu speváčku, organistku a dirigentku, ktorá so svojimi zbormi aktívne vystupovala na kultúrnych podujatiach. Od zajtra bude jej novým pôsobiskom Námestovo. Sestra Rudolfa Veronika Balážecová. 

Rudolfa Veronika Balážecová.

Rehoľné meno po biskupovi

Nie som znalcom rehoľných mien, ale Rudolfa znie predsa len málinko netradične. Čo vás viedlo k výberu takéhoto rehoľného mena?
Väčšina ženských, ale i niektoré mužské rehoľné spoločenstvá si pri vstupe do noviciátu menia meno na znak novej identity a príslušnosti k rehoľnému spoločenstvu. V našej tradícii si meno nevolíme, ale ho dostávame. Tak som sa ja dostala k menu s. Rudolfa a myslím, že ani nie tak kvôli obľúbenosti patróna, ktorého meno nosím, ako skôr kvôli otcovi biskupovi Rudolfovi Balážovi, ktorý nás často a rád navštevoval. A teda a vďaka podobnosti môjho a jeho priezviska (Baláž – Balážec) (úsmev)

Odkiaľ pochádzate?
Pochádzam z Partizánskej Ľupče, neďaleko od Ružomberka. Rodičia stále žijú v mojej rodnej obci, takže sa môžem k nim stále s láskou vracať. Mám dve staršie sestry, druhá v poradí vstúpila tiež k satmárkam ako s. Cyrila, a mladšieho brata. Najstaršia sestra a brat majú svoje rodiny, takže doma je stále veselo. Spolu so sestrou sa domou rady vraciame, sme Pánovi vďačné za veľa.

Vôbec – prečo ste vstúpili do rehole? A prečo práve k satmárkam?
Môj príbeh sa viaže na moju sestru Andrejku, neskôr s. Cyrilu, ktorá vstúpila k satmárkam ešte predo mnou. A keď hovorím o svojom povolaní, nemôžem ju obísť, lebo s ňou je späté aj moje povolanie, teda Pán si ma prostredníctvom nej pritiahol. Tak ako ona, ani ja sme žiadne sestry nepoznali a počas totality ani nemali možnosť. Moja jediná predstava o rehoľnom živote sa viazala na filmy, v ktorých rehoľný život bol skreslený, až zdeformovaný, a priam i pre mňa dosť odpudivý.
Z rozhodnutia sestry sme boli všetci šokovaní, lebo sa nikdy o niečom takom nezmieňovala. Krátko na to vstúpila k satmárkam (prvé, ktoré stretla; vtedy sme netušili, že existujú rôzne rády s rôznym poslaním) a tak sa začala moja cesta pozorovania, skúmania, z jednej strany sympatia, z druhej strach a tak dookola, až kým som nespoznala, že toto je to pravé, čo mi Pán pripravoval od stvorenia sveta.

Zvažovali ste aj iné povolania alebo ste chceli byť rehoľnicou hádam od dieťaťa?
Mojím vzorom bola vždy moja maminka. Preto som o ničom inom nesnívala, len sa v osemnástich vydať a mať štyri deti, tak ako ona. (úsmev)

V reholi ste dva roky pôsobili ako magistra kandidátok. Čo to znamená v praxi?
Úlohou magistry je postupne voviesť kandidátky do „tajomstva“ rehoľného života. Na prvom mieste im byť príkladom, počúvať ich, usmerňovať a čomusi aj naučiť. Keďže nejde len o „vyučovanie“ nejakého predmetu (napr. Dejiny spásy, Dejiny Cirkvi, či kongregácie…) je potrebné, aby magistra bola s nimi ako ich sestra, trávila s nimi čas.

Sine nomine, Sine nomine Ružomberok, Ružomberok, spev, liturgická hudba, sestra Rudolfa Balážecová

Sine nomine

Zacielené na chudobu aj školstvo

Máte ako rehoľa dostatok nových povolaní?
Všeobecne je v súčasnosti úbytok povolaní do rehoľného stavu, či kňazstva. Ale vďaka Pánovi, hoci to nie je ako pred dvadsiatimi rokmi, máme dve postulantky, jednu novicku a tri juniorky.

Charakterom satmárok je pomáhať chorým či slabým. Ako to robíte?
Podľa vzoru sv. Vincenta de Paul, ktorý je naším patrónom, sú chudobní našimi pánmi. Preto sa snažíme rešpektovať dôstojnosť každého človeka a keď niekto zaklope na naše dvere a pýta chlieb, neodmietneme ho. Nie je to veľa, ale zasýti. Okrem toho sa s láskou staráme o zomierajúcich v Hospici milosrdných sestier v Trenčíne, ktorý spravujeme. V minulosti sme pracovali v rôznych ústavoch pre mentálne postihnutých, či domovoch pre dôchodcov, no úbytkom povolaní, sme sa z niektorých oblastí museli stiahnuť.

Choroba, slabosť, núdza, bieda, smrť akoby do súčasného sveta nepatrili. Ako sa s tým zmieriť? Prečo to nevytesniť, ale, naopak, prijať?
Pán Ježiš povedal: „Chudobných budete mať vždy medzi sebou.“ Tak to bolo pred dvetisíc rokmi, tak je to aj teraz. Nemôžeme chodiť so zatvorenými očami a tváriť sa, že toto nie je náš problém. Ja môžem urobiť jedno: Vidieť v mojom susedovi, pocestnom, slabom či núdznom brata a tak zmierňovať biedu v mojom okolí.

Svätý Vincent (ZŠ sv. Vincenta, Ružomberok)

Svätý Vincent (ZŠ sv. Vincenta, Ružomberok)

V Ružomberku satmárky zriaďujú materskú škôlku aj základnú školu. Patria „duchovné osoby“ do školstva?
Prečo nie? Pokiaľ je osoba kvalifikovaná a zároveň žije v zasvätenom živote, môže ponúknuť čosi naviac. Svoju skúsenosť s Pánom. Láska, ktorú ponúka Ježiš, je to, čo chýba ľuďom, a preto je na svete taká bieda. A práve toto duchovné osoby môžu ponúknuť.

Obe školské zariadenia sú v meste známe svojou kvalitou. Ako sa ju snažíte dosahovať?
Na prvom mieste si musíme uvedomovať, že pracujeme so živým a zároveň krehkým materiálom a že túto úlohu nám zveril Pán.

Na „vincentke“ po vás ostáva interiér kaplnky, ktorého ste autorkou. Vaším cieľom bolo umožniť priestor na stíšenie a „útek“ pred hlukom okolitého sveta. Prečo hľadať pokoj či ticho?
Pretože Boh sa prihovára v tichu. Veľmi rada spievam pieseň, v ktorej je odpoveď: „Len v tajomstve ticha, Tajomný poznať sa nechá. ….“

Medzi bývalými školákmi ste doteraz obľúbená a napriek viacročnému odstupu od školských lavíc ste rovnako mladá a usmievavá. Čo je vaším receptom na elixír mladosti?
Žeby som urobila reklamu na zasvätený život? (úsmev) 

V Ružomberku vaše spolusestry, hoci z inej komunity, ale satmárky, doopatrovali bývalého rektora Katolíckej univerzity Tadeusza Zasepu. Spomínate si aj vy na nejaké stretnutie s ním? Aký bol „pán rektor“?
Hoci som na KU študovala desať rokov, bolo to práve v čase, keď pri kormidle bol vždy niekto iný. Ale bola som veľmi vďačná, že som sa mohla podieľať na spracovaní filmu Pán rektor, kde som s chrámovým zborom Andrej naspievala jeho obľúbenú pieseň Slovensko moje, otčina moja.

Schola cantorum na KU, Katolícka univerzita, Ružomberok

Schola cantorum na KU

Štúdium ako splnený sen

Aký dojem na vás urobila “KU-čka”?
Bol to môj sen, ktorý mi Pán splnil a plným priehrštím. Presne pred dvadsiatimi rokmi som začala študovať, vtedy ešte na Katecheticko-pedagogickom inštitúte sv. Ondreja v učiteľskom odbore náboženská výchova – výtvarná výchova a o desať rokov neskôr na pedagogickej fakulte cirkevnú hudbu – hudobnú výchovu. Ďakujem Pánovi za ten čas a hoci ma to stálo veľa úsilia, som pedagógom všetkých katedier veľmi vďačná, tiež pre ich ľudský prístup a charakter. Preto na KU nedám dopustiť.

Vašou záľubou, ale i profesiou je spev a organ. Ako ste sa dostali k hudbe?
Ako malá žiačka som navštevovala výtvarný odbor na ĽŠU, neskôr ZUŠ v Liptovskom Mikuláši. No všade, kde sa objavil klavír, či piano som pílila rodičom uši, prečo nemôžem hrať na klavíri. Príležitosť sa naskytla, keď po páde totality pán farár Mikulec vyhlásil, či sa niekto nechce učiť hre na organ. A tak to začalo. Chodila som dva roky do Mestského kultúrneho strediska v Ružomberku k organistovi Milošovi Komovi. Dal mi to najzákladnejšie, no najviac lásku k liturgickej hre. Neskôr sa mi vyskytla príležitosť zdokonaliť sa v tomto smere na Pedagogickej KU, za čo som neskonale vďačná doc. Rastislavovi Adamkovi, ktorý mi v tomto smere pomáhal a stál pri mne.

Prečo sa špecializujete práve na sakrálnu hudbu?
Viac ako sakrálna hudba je pre mňa liturgická hudba, ktorej sakrálna môže byť súčasťou. A teda chcem slúžiť Pánovi a to hlavne týmto spôsobom. A Bohu patrí to najkvalitnejšie, preto sa snažím robiť to najlepším spôsobom ako viem.

Čo rada počúvate?
Priznám sa, že mám rada ticho a teda málokedy si zapnem rádio. No občas mám chuť na „klasiku“ a vtedy po tichu siahnem po nej. Tiež sa mi stáva, že si pustím Hammela, Rottrovú, Čechomor, či Pakora trio…

Ak ste niekedy vstúpili do Farského kostola sv. Ondreja v Ružomberku a počas svätej omše znel z chóru anjelský hlas, ktorý vás rozcítil a napadlo vám, že takto nejako sa iste spieva v nebi, počuli ste sestru Rudolfu. Ak ste niekedy vstúpili do kaplnky na Základnej škole sv. Vincenta v tom istom meste a fascinovali vás krásne umelecké skvosty tohto posvätného miesta, videli ste diela sestry Rudolfy.

Mohli ste ju zazrieť kdekoľvek (a rozhodne ste ju nemohli prehliadnuť pri jej modelkovskej výške a milej tváričke): pri strihaní okrasných kríkov, šoférovaní, pri vyučovaní nášho „dorastu“, v kláštore Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta a opäť v kostole pri organovaní, resp. dirigovaní chlapčenského alebo veľkého miešaného zboru … Tiež ste ju mohli vídavať na univerzite ako študentku či v jezuitskom kostole ako (moju sólistku Scholy cantorum alebo univerzitného zboru… Za tých neuveriteľných dvadsať rokov bola jednoducho súčasťou nášho života, nášho mesta. Ďakujem(e) Ti, milá Rudka, za Tvoj veľký vklad a veľké srdce a zo srdca Ti prajem(e), nech sa Ti na novom mieste darí aspoň tak dobre, ako tu.

doc. Janka Bednáriková, doktorka gregoriánskeho spevu, katedra hudby PF KU v Ružomberku

Po dvadsiatich rokoch ste preložená z pôsobenia v Ružomberku do Námestova. Sú „prekladania“ v reholiach časté a podobné napríklad keď biskup prekladá kňaza do inej farnosti? Ako rehoľníčky berú takéto prekladania?
Tak, ako kňazi, sme aj my sľubovali poslušnosť. Aj keď to možno nie je také časté ako pri kňazoch, prekladajú aj nás. A keďže sme ľudia, nie stroje, určite to stojí istú dávku sebazaprenia, hlavne keď sa človek cíti fajn, má okolo seba sestry, priateľov, kolegov, zverených, s ktorými tvorí rodinu a kde sa cíti doma.

Osviežujúci prístav

Spomínate si ešte na príchod do Ružomberka pred dvadsiatimi rokmi?
Ako by to bolo včera. No aj keď nie všetko ostáva v pamäti (brat ma volá modrá rybka), isté momenty sú stále živé. A keďže študentský život je veľmi špecifický, rada si naň a na ľudí s ním spojených s láskou spomínam.

Ružomberok je katolícke mesto, ale cítili ste to aj vy? Majú Ružomberčania úctu k práci zasvätených osôb alebo boli aj chvíle výsmechu či poníženia?
Možno v minulosti viac ako teraz. Zrejme vidieť sestru na bicykli je veľmi nezvyčajné, a preto to mnohých, hlavne neskôr narodených núti kričať BATMAN! U niektorých to pretrvalo až do dnešnej doby, hoci čierny habit, ani bicykel nevidia (úsmev). No všeobecne myslím, že Ružomberčania stále majú úctu k našej práci, o čom hovorí aj to, že máme stále dosť žiakov v našich školách.

Je dôležité, kde rehoľa pôsobí? Čo znamená Ružomberok pre satmárky?
K tomuto mestu nás viaže dlhoročná tradícia. Satmárky sú v Ružomberku od roku 1885, aj keď s prerušením počas Československej republiky, keďže prvé naše sestry boli maďarskej národnosti. Samozrejme, aj počas totality sme zo školy museli odísť, no po páde totalitného režimu sa naša činnosť na škole znova obnovila. A teda jednoducho povedané, sme tu doma. Máme tu tri komunity a sme osviežujúcim prístavom i pre tie sestry, ktoré prechádzajú cez Ružomberok. V Ružomberku je nás okolo 32 sestier.

AgniDei, Ružomberok, spev, liturgická hudba

AgniDei

Dvadsaťročné pôsobenie sa nedá vtesnať do pár viet, ale ako si spomínate na tieto ružomberské roky?
Moje pôsobenie v Ružomberku vôbec nebolo jednotvárne, hoci to bolo 20 rokov. Každých päť rokov bolo iných. Prvých päť som študovala, to bolo krásne bezstarostné, študentské obdobie. Mala som úžasnú predstavenú s. Sapientiu, ktorá mi bola veľmi blízkou a ústretovou sestrou-matkou. Ďalších päť rokov som na našej škole učila to, čo som sa na KU „naučila“; výtvarnú výchovu a náboženstvo, a popritom som hrávala vo farskom kostole a začala sa zapodievať myšlienkou, že by som sa chcela zdokonaliť aj v cirkevnej hudbe. A tak po piatich rokoch učenia som znovu denne začala študovať cirkevnú hudbu a hudobnú výchovu na Pedagogickej KU. Aj toto obdobie bolo veľmi pekné, aj keď dosť náročné. Spoznala som úžasných ľudí na katedre hudby. Po štúdiu som prebrala chrámový spevácky zbor Andrej po pani Oľge Kuniakovej, ktorá v roku 2013 prekročila prah večnosti. Ešte počas bakalárskeho ročníka cirkevnej hudby som založila chlapčenský spevácky zbor AgniDei (2011), ktorý zanikol minulého roku. Jednoducho povedané, moji chlapci vyrástli a noví neprišli (úsmev). Rada spomínam aj na spontánne zoskupené veľkonočné teleso Sine Nomine (Bez mena), ktoré každoročne spievalo počas Veľkonočného trojdnia a dúfam, že táto tradícia pretrvá aj naďalej. Počas poslednej päťročnice som vykonávala úlohu domovej predstavenej, magistry kandidátok, popritom som ešte učila, venovala sa súkromne deťom pri klavíri či organe.

Akých ľudí ste v Ružomberku stretla?
Ružomberčania mi prirástli k srdcu. Počas tohto obdobia som stretla veľa skvelých, ústretových, ochotných ľudí, pri ktorých moje srdce pookrialo. Či to bolo v práci, alebo v zboroch, či v kostole. Som za všetkých Pánovi vďačná a v modlitbe budem na všetkých, s ktorými som sa stretla a mi akýmkoľvek spôsobom pomáhali, denne myslieť.

Sádrový betlehem, Ružomberok, sr. Rudolfa

Sádrový betlehem

V čom by Ružomberok a Ružomberčania mali ostať „rovnakí“ a v čom by sa mali zmeniť a zlepšiť?
To je ťažká otázka. Každý človek má svoje kvality a prednosti a tiež má príležitosť odstraňovať nežiadúce, rásť. Zúžim to len na oblasť liturgického spevu na nedeľných svätých omšiach o 8:00 hodine. Veľmi mi leží na srdci, aby sa i naďalej zapájali do spevu, tak ako doteraz. Mala som vždy pocit, že to tam žije, že spoločne môžeme a túžime oslavovať Pána. A čo sa týka zmeny, či zlepšovania, tak sa presuniem len o poschodie vyššie, na chór. Chór bol postavený pre spevákov. Teda práve odtiaľ by sa mal niesť spev na oslavu Boha. Realita je však úplne iná. Tak chcem povzbudiť všetkých, ktorí tam majú svoje miestečko, aby sa nebáli, či nehanbili a oslavovali Boha aj svojím hlasom.

Ako sa vám odchádza z Ružomberka? Je tento odchod „definitívny“?
Ťažko….! Ale chcem obstáť aj v tejto skúške. Tak ako som nevedela ako dlho sa „zdržím“ v Ružomberku, neviem čo ma čaká v Námestove a na ako dlho. Viem, ale jedno, že tam, kam idem nejdem sama, idem s Ním…

foto: archív sr. Rudolfy