Po roku 1989 katolícka cirkev na Slovensku zažíva roky slobody, o ktorú sa sama pričinila. V súčasnosti sa k nej hlási 62 % obyvateľov, čo je v podmienkach západnej Európy stále dobré „číslo“. Aj účasť na bohoslužbách je pomerne solídna: aspoň raz týždenne sa ich zúčastní 39,7 % veriacich. Za posledných dvadsaťpäť rokov sa postavilo 402 nových kostolov, obnovili sa kňazské semináre, Konferencia biskupov Slovenska zriadila svoju vysokú školu i nové médiá.
Ale je tu aj druhá strana mince. Od pádu komunizmu sa laicizovalo 120 rímskokatolíckych a 13 gréckokatolíckych kňazov. Slovenskí veriaci zažili nepochopiteľné odvolanie trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka, finančno-personálne problémy na Katolíckej univerzite v Ružomberku, prekvapivú rezignáciu spišského pomocného biskupa Andreja Imricha. Aspoň takto vyzerá veľmi zúžený výpočet za roky nedávno minulé.
Aká je teda katolícka cirkev na Slovensku? Aké sú jej radostné i smutné stránky? Keď si katolíci nastavia rovné zrkadlo, aký pravdivý obraz o sebe v ňom uvidia? Štyria kňazi, jedna rehoľná sestra a bývalý politik sa pokúsili analyzovať situáciu katolíckej cirkvi. Napriek tomu, že často zaznieva ich kritický hlas, publikáciu pomenovali optimisticky: Radosť evanjelia na Slovensku ako odkaz na apoštolskú exhortáciu pápeža Františka Evangelii gaudium. Editori publikácie – bývalý politik a disident František Mikloško a známy katolícky kňaz Karol Moravčík – za bezprostrednú inšpiráciu k vydaniu svojho diela považujú vyhlásenie Roku milosrdenstva.
Katolícku cirkev na Slovensku však hodnotia pomerne „nemilosrdne“. Kým ešte František Mikloško len uviedol štatistické fakty o slovenskom katolicizme a kde-tu diplomaticky naznačil svoju nespokojnosť s pomermi (napr. „televízia LUX má ešte veľké rezervy, aby zaujímavo a kompetentne oslovila dnešného veriaceho kresťana“), kňazi Karol Moravčík, Marián Prachár a Pavol Zaťko sa púšťajú už do ostrej kritiky.
„Moravčíkovci“ začínajú v kňazských seminároch, do ktorých sa podľa nich nehlásia mladí, otvorení, komunikatívni a kritickí muži. Konštatujú, že skúsení kňazi vysvätení pred rokom 1990 sú v menšine a odsúvaní na okraj. Do médií sa podarí dostať len vybraným – normy KBS pre vystupovanie kňazov v médiách prezývajú „náhubkovým zákonom“.
Vedenie diecézy chce od kňazov výkon, ale nerieši ich životné podmienky. Často sú prekladaní na iné miesto, izolovaní, osamelí, neaktívni, nejavia záujem o kontakt s farníkmi. Chýba tímová práca, diecézne kolégiá, farské či hospodárske rady neraz pracujú len formálne, riadne nefunguje trvalý diakonát, Slovensko nepozná pastorálnych asistentov či asistentky, teologické fakulty nemajú presah do akademického prostredia či na verejnosť, dušpastieri si mnohokrát odpisujú kázne z internetu, svoju farnosť riadia ako firmu, v ktorej si nevybudujú trvalejšie väzby. A biskupi? Tí podľa bratislavskej kňazskej trojky vládnu absolutisticky: „Biskupi necítia povinnosť morálne sa zodpovedať pred verejnosťou za svoje rozhodnutia a necítia potrebu nič vysvetľovať. Ak sa na niekoho obrátia, tak len na pápežského nuncia a úradníkov vatikánskej kúrie v Ríme, hoci títo nie sú ich predstavenými, ale pomocníkmi v cirkevnej organizácii a diplomacii.“
Trio „moravčíkovcov“ si všimlo ešte iný neduh. Nebiblickú a neteologickú dominanciu práva nad Božím slovom – za jej výkričný príklad uvádzajú tak často spomínanú kauzu Bezák. Naskytujú sa aj novšie príklady. „Právo“ naposledy dominovalo po januárovom pohrebe dona Antona Srholca. Počas zádušnej svätej omše v bratislavskom Blumentáli pristúpil k eucharistii aj kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák. Nato v médiách reagoval spišský teológ Ján Duda, podľa ktorého šlo o „vážne porušenie cirkevných predpisov“. Zaiste má tento spor svoju vážnosť, pochyby však vyvoláva spôsob a načasovanie takéhoto upozornenia. To malo za následok, že verejnosť už nediskutovala o obsahu a svedectve Srholcovho života v nadväznosti na jeho pohreb, ale predbiehala sa v hodnotení, či má pravdu jeden alebo druhý. Napokon to skončilo tak, že v rozhovore s kňazom a bývalým novinárom Karolom Lovašom svoje konanie Pastirčák vysvetlil a ospravedlnil sa: „Jozef Ižold (pozn. provinciál slovenských saleziánov) od Antónia vedel, že žijeme jednu vieru, v dôvere v túto duchovnú spriaznenosť mi eucharistiu podal. Urobil to, čo by podľa mňa urobil v takej silnej chvíli na jeho mieste každý kňaz otvorený Duchu Kristovmu. Ak sa pri tom porušilo kanonické právo, zodpovednosť za to porušenie celé padá na mňa. Všetkých, ktorých moje konanie urazilo, prosím o prepáčenie.“
S názorom autorov Radosti evanjelia môžeme aj nesúhlasiť, ale jedno je dôležité: našli v sebe odvahu ísť s kožou na trh a pomenovať situáciu na základe svojich pozorovaní a skúseností. Je to cenné. Preto je ich kniha aj pozvaním začať širšiu a hlbšiu diskusiu o skutočnom stave katolíckej cirkvi na Slovensku a povzbudením nebáť sa vysloviť vlastný názor. Samozrejme, ochota komunikovať a viesť dialóg k pravde musí vychádzať úprimne od všetkých zainteresovaných. Akosi príznačné však je, že zatiaľ sa Mikloškova publikácia stretla len s príležitostnou reflexiou. Pritom jej pozvanie je atraktívne a „pravoverné“: „Cirkev na Slovensku nemá zostávať v strachu, že sa dopustí nejakej chyby, ale spolu s cirkvou vo svete sa má odvážne transformovať na misionársku cirkev, na cirkev, ktorá sa stane uprostred dnešného sveta služobníčkou ponižovanej ľudskosti a vykorisťovaného Božieho stvorenstva. Spojenie toho najlepšieho zo skúsenosti prenasledovanej cirkvi na Slovensku i príkladu a výziev pápeža Františka na obnovu svetovej cirkvi tak môže vytvoriť víziu, s ktorou dokážeme oživiť slovenskú katolícku cirkev a odpovedať na znamenia doby aj uprostred súčasnej sekulárnej spoločnosti.“
František Mikloško, Karol Moravčík (eds.): Radosť evanjelia na Slovensku. Pokus o analýzu situácie katolíckej cirkvi. Bratislava : Hlbiny, 2015. 162 strán.
