Dcére hovorí: Ešteže ty máš už rozum, ináč by ma tu šľak trafil. O spisovateľskom i rodičovskom chlebíčku, výchove troch detí, jej novej knihe – a predovšetkým o skautingu – sa rozprávame s Janou Vinterovou. Mnohí z čitateľov sa s ňou už stretli – pretože je našou blogerkou a tiež jazykovou korektorkou.
Nedávno ti vyšla kniha Spoľahni sa, ktorá je „pohľadom do duše skauta“. Prečo si napísala knihu práve na takúto tému?
Keď som mala stretnutie s jednou mojou známou, ktorá čítala túto knihu ešte pred vydaním, aby ju posúdila, čakala som, že ma privíta pripomienkami typu „toto je super, ale toto a toto treba zmeniť“. Ale prvá veta, ktorú mi povedala, znela celkom ináč: Napísala si knihu. To, čo sa v tebe už roky zbieralo, čo si v skautingu zažila, skúsenosti, ktoré si nadobudla, vzťahy, v ktorých žiješ, si potrebovala dostať von.
V skutočnosti som si to takto nikdy neuvedomila, ale dnes si myslím, že tá pani to vystihla. Druhá vec je, že v slovenskej literatúre (nielen pre mládež) máme veľkú medzeru. Slovenská skautská beletria takmer vôbec neexistuje. V Čechách je to o niečo lepšie, foglarovská tradícia pretrváva u čitateľov dodnes. Aj slovenskí skauti holdujú foglarovkám, problém je, že tieto knižky sú na dnešné pomery príliš romantické. Kým mladším čitateľom to vyhovuje, starší hľadajú niečo realistickejšie, kde skaut nerovná sa ideálny chlapec bez chybičky ako Mirek Dušín a kde je jasné, že svet nie je čierno-biely. Túto medzeru som sa pokúsila skromne zaplniť svojím „poviedkovým románom“, ktorý sa snaží byť skautský a zároveň moderný.
Keď neskaut nazrie do duše skauta, čo tam vidí?
To by som sa mala spýtať skôr ja teba. (Úsmev.) Ja som skautkou už takú dlhú dobu, že mám možno skreslený pohľad. Ale predpokladám, že v duši skutočného skauta možno vidieť niekoho, kto je stále otvorený novým výzvam, kto sa snaží o sebavýchovu a sebazdokonaľovanie, miluje dobrodružstvo, priamo „v teréne“ sa učí líderským zručnostiam, inklinuje k prírode, no zároveň kráča s dobou, i keď často proti hlavnému prúdu.
Dá sa na skautov vždy spoľahnúť?
To je podobná otázka, ako keby si sa ma spýtal, či všetci katolíci žijú usporiadaným manželským životom alebo či všetci sú pravdovravní a pravidelne chodia do kostola. Na to je, myslím, jasná odpoveď. Nie je katolík ako katolík a nie je skaut ako skaut. Každý má svoju povahu, svoje rodinné zázemie, často nie práve ideálne. Prvý a najdôležitejší bod skautského zákona znie: na skautovu česť sa dá spoľahnúť. Našou snahou je, aby sa čo najväčší počet skautov postupne, najprv prostredníctvom výchovy starších skautov a neskôr prostredníctvom sebavýchovy, približoval k ideálu. Na sto percent sa to však dosiahnuť určite nedá.
Sú skauti aj „vždy pripravení“?
„Buď pripravený“ je heslo, ktoré dal skautom jeho zakladateľ lord Baden-Powell. Staršia generácia si ho mylne spája s pozdravom pionierov z predchádzajúcej éry. V skutočnosti si ho od skautov komunisti iba „požičali“ a vložili doň svoj ideologický (ne)zmysel. Otázka je, či sa vôbec dá byť vždy pripravený a na čo vlastne máme byť pripravení. Každý si to interpretuje trošku ináč. Jedni hovoria, že podľa slov lorda Badena-Powella máme byť pripravení na každú dobrú vec. Iní, že máme byť pripravení na smrť, na pomoc blížnym, na dodržiavanie skautského zákona a podobne.
Čo znamená pre teba?
To heslo má v sebe istú hĺbku a sama si naň spomeniem, keď v živote stojím pred nejakou alternatívou, dokonca neraz aj pri úplných banalitách, napríklad keď idem s deťmi na hodinu von – vziať či nevziať náhradné oblečenie? Vtedy si poviem, mala by som byť na všetko pripravená, takže áno. Lenže v živote sú situácie, na ktoré sa pripraviť jednoducho nedá. Môžeme sa usilovať byť pripravení na vlastnú smrť, ale je omnoho ťažšie byť pripravený na smrť iného človeka, či už blízkeho, alebo aj neznámeho. Narážam na svoj nedávny zážitok, keď sme sa s manželom a synom stali svedkami samovraždy muža, ktorý skočil pod vlak. Na to sa naozaj nedá nijako pripraviť, práve naopak, človek sa s tým vyrovnáva ešte dlhé týždne, ak nie roky.
Nepôsobí skauting dnes už trochu zastarano?
Zastarano pôsobí pre tých, ktorí ešte stále veria mýtu, že skauti sú tí, čo lovia bobríkov a zbierajú smeti v lese. Lenže skauting má svoju ideu, ktorá je omnoho hlbšia a nadčasová. Podobne ako kresťanské desatoro, aj skautský zákon, heslo, denný príkaz, metóda práce s mladými ľuďmi a všetko ostatné, na čom skauting stojí, zostane stále aktuálne.
Okrem toho skauti nie sú ľudia, ktorí sa zaujímajú len o prírodu a o nič iné sa nestarajú. Práve naopak, skauting je moderná organizácia, naši členovia rovnako vysedávajú pri počítači, komunikujú cez facebook, hrajú počítačové hry, používajú smartfóny atď. ako iné deti. Naším cieľom nie je izolovať ich od týchto vecí, ale, naopak, naučiť ich správnej miere pri ich používaní. Na to je zameraná aj určitá časť oficiálnej programovej ponuky Slovenského skautingu (napr. odborka internet, práca s počítačom, smartfonista). Ale počítač sa dnes už využíva na všetko, od tvorby jedálnička na výlet až po úpravu fotiek.
Má skauting zmysel v dnešnej dobe?
Možno väčší ako kedykoľvek predtým. To potvrdzujú mnohí rodičia, ktorí majú potomkov v našich oddieloch. Ich deti na rozdiel od iných rovesníkov vedia prežiť dva či tri týždne bez elektriny, sami sa o seba postarať aj v ťažkých podmienkach, tí šikovnejší sa naučia variť, zhotovovať funkčné viazané stavby ako kuchynské stoly, lavičky, poličky, vodovod…, vyčistiť a upraviť prameň, dokonca vytvárať nové technológie táborových stavieb.
A popri tom skauting ľudí mení. Nie všetkých, samozrejme, len tých, ktorí sa ním nechajú ovplyvniť. Cez ruky nám už prešlo množstvo detí a mladých ľudí. Niektorí prišli a odišli bez toho, aby to nimi čo len pohlo. Ale mnohí sa zmenili z ustráchaných detí na zdravo sebavedomých ľudí, dokonca lídrov. Keď sa vrátim ku knihe, je tam kapitola o chlapcovi, ktorého som nazvala Bart. Podobnú životnú konverziu, akou prešiel tento fiktívny hrdina, som videla u viacerých našich skautov či roverov. Sú to roky postupnej zmeny a je silný zážitok byť svedkom niečoho takého. Vtedy si človek povie – áno, skauting má zmysel, lebo dokáže meniť ľudí k lepšiemu.
V rámci skautingu organizuješ aj duchovno-vzdelávacie aktivity pod názvom Indulona. V čom by mali obohatiť slovenských skautov?
Skauting má viesť k všestrannému rozvoju osobnosti. Pred pár rokmi sa však v jednom našom roverskom oddiele zišli viacerí chlapci, ktorí absolvovali letnú školu Kolégia Antona Neuwirtha a vďaka nej prišli na to, že nám na Slovensku chýbajú skautské kurzy, ktoré by rozvíjali intelektuálnu aj duchovnú stránku účastníkov zároveň. Vtedy som akurát bola šéfkou roverského oddielu, tak sme začali spolu špekulovať a vymysleli sme Indulonu (Indulona = intelektuálne, duchovné a logické napredovanie). Sú to pravidelné víkendovky, na ktoré si pozývame vzácnych a vzdelaných hostí. Tí vedú so skautmi diskusie na rôzne témy. Venujeme sa tu náboženským, umeleckým, filozofickým, politickým, historickým a všelijakým iným otázkam a tá akcia má, napodiv, veľký úspech.
Skauti sa naučia množstvo nového, dozvedia sa veci, o ktorých im v škole nikto nikdy nepovie (nie je na to čas ani kapacity), duchovne trošku „podrastú“ a popri tom sa učia diskutovať, načúvať druhým, formulovať otázky i vlastné myšlienky. A keď na Indulonu prijme pozvanie aj mediálne alebo lokálne v skautských kruhoch známejšia osobnosť, mnohí považujú za najväčší zážitok samotné stretnutie s ňou.
Jedna z posledných Indulon mala odpovedať aj na otázku, načo je dobré manželstvo. Naozaj – načo?
Podľa mňa je to jasné: vďaka manželstvu si môžeš na matrike bez poplatku zmeniť priezvisko, keď sa ti tvoje rodné nepáči. (Smiech.) No ale aby sme tú otázku nevytrhávali z kontextu, preformulovala by som ju takto: v čom je lepšie manželstvo ako život „na hromádke“? Vyhnúť sa zodpovednosti je tá najľahšia a zároveň najsamovražednejšia cesta. Kto sa bojí zodpovednosti, nech do žiadneho partnerského vzťahu, z ktorého môže vzísť dieťa, nevstupuje. Keď totiž chceme mať stabilné rodiny a psychicky zdravé deti, určite ich nedosiahneme cez vzťah, z ktorého sa pri prvom probléme bez pocitu záväzku veľmi ľahko dá zutekať. Možno by som pri tejto otázke zdôraznila ešte jednu vec. Pre katolíkov manželstvo nie je ten povestný papier, je to sviatosť. To je druhý level, pridaná hodnota katolíckeho manželstva a najlepší základ pre vznik zdravej rodiny.
Sama si vydatá, máš tri deti, dokonca sa o tebe dočítame, že si užívaš rodičovskú dovolenku. Nie je takáto dovolenka dlhá a náročná?
Stručne a krátko: je. Náročnosť tejto „dovolenky“ spočíva v únavnej nepretržitej 24-hodinovej starostlivosti o deti, monotónnosti a sociálnej izolovanosti. S manželom navyše patríme k rodičom, ktorí chcú dopriať svojim deťom bezškôlkové detstvo (prečo by ich mala vychovávať cudzia žena, ktorá sa zároveň stará o pätnásť ďalších cudzích detí?), čím sa čas trávený v ich spoločnosti predlžuje a niekedy je to potom ozaj nápor na psychiku. Najstaršej dcére často hovorím: Ešteže ty máš už rozum, ináč by ma tu šľak trafil. (Smiech.)
Ale keď žena chce, nájde aj popri deťoch spôsob, ako sa z nich nezblázniť, resp. ako sa realizovať aj niekde inde. Ja sa odreagúvam rôznymi dobrovoľníckymi aktivitami v skautingu a na Postoyi a písaním.
Ako skautka patríš do 68. zboru Biele vrany. Považuješ sa za „bielu vranu“?
Ak sa pod bielou vranou myslí niekto výnimočný či nebodaj lepší ako ostatní, tak určite nie. No ak sa tým myslí exotický, tak potom áno, ale to môžem byť rovnako aj čierna labuť. (Úsmev.) Mám úplne antimainstreamové zmýšľanie, nerozumiem ľuďom, ktorí sa naháňajú za peniazmi, aj keď ich majú dosť, nerozumiem ľudskej zlomyseľnosti a egoizmu, nemám dôveru v ľudí, ktorí sú všeobecne uznávaní ako autority či obdivovaní a vážim si tých, ktorí sú nositeľmi tej najtrápnejšej a najnemodernejšej vlastnosti – pokory.
Biele vrany to na Slovensku nemajú vôbec ľahké. Dokážu ešte lietať?
Dokážu, ak nezostanú osamotené. Biele vrany prežijú, keď nájdu oporu v sebe navzájom a budú vytvárať ostrovčeky či komunity uprostred opozičného davu. Ide o rôzne spoločenstvá – cirkevné, skautské, rodinné, určite by som tu zaradila Fórum pre kultúru, Spoločenstvo Ladislava Hanusa, Kolégium Antona Neuwirtha, mnohé skautské oddiely (nielen v rámci Slovenského skautingu, ale aj iných odnoží, na Slovensku predovšetkým v rámci Federácie skautov Európy).
Čo tebe dáva – nielen literárne – krídla?
RedBull som zatiaľ neskúšala. Ale niekedy robí zázraky aj obyčajná strelná modlitba. A okrem toho sú to priateľstvá s ľuďmi, ktorí za to stoja, ktorých môžem kedykoľvek požiadať o radu, ktorí pomôžu, aj keď nemusia, a tu mi je naozaj jedno, či sú to o desať rokov mladší študenti alebo rovno dôchodcovia.
O čom bude ďalšia tvoja kniha?
Diera v slovenskej skautskej literatúre sa stále podobá skôr na priepasť ako na medzeru. Takže nevylučujem, že pri tejto tematike ešte zostanem. Ale možno skúsim aj niečo celkom iné, pre deti alebo pre dospelých. Sama sa nechám prekvapiť. Napísať a vydať knihu na Slovensku je taká drina, že sa mi zdá predčasné teraz o tom hovoriť.
Matúš Demko
Vyšlo na portáli Postoy.sk 10. augusta 2015. Publikované so súhlasom redakcie.
