Najprv sa dal na štúdiá fyziky, potom sa stal kňazom – hoci ho to ku kňazstvu ťahalo odmalička. Jeho cesta k povolaniu ale nebola priamočiara – a dokáže to aj priznať. Venuje sa výskumu exoplanét a vedie ho k tomu dôležitá otázka: Čo je život ako taký? Dnes ako astrofyzik vedie Vatikánske observatórium v arizonskom Tucsone. Dianie na Slovensku sleduje zo zámoria – a tvrdí, že k zdravému životu Cirkvi patria nedorozumenia, ale aj úctivý dialóg na prekonanie týchto nedorozumení. Jezuita Pavol Gábor.
Musíte zrejme dostávať veľa počudovaných otázok, ako môže byť kňaz astrofyzikom – prípadne astrofyzik kňazom. Ako to ide dokopy?
Veľmi dobre. Astronómia je všeobecne považovaná za najstaršiu prírodovedeckú disciplínu. Veď astronómia je základom pre časomieru, navigáciu i geodéziu. A tieto praktické postupy sú, ako hovorí Platón, „podstatné pre generála ako aj pre poľnohospodára a námorníka“ (Ústava, 527c). Okrem praktických aspektov má astronómia od vekov aj oveľa dôležitejšiu úlohu v živote spoločnosti. Nebesia sú totiž symbolom nemennosti a stálosti. Skoro každá kultúra tak či onak umiestňuje svet bohov, hrdinov i predkov práve do „nebeských výšin“. „Každému je jasné, že astronómia ozaj núti našu dušu hľadieť nahor“ (Ústava, 529a). Je teda prirodzené, že v mnohých raných civilizáciách od Egypta a Mezopotámie po Májov a Inkov bola astronómia vecou kňazov.
Má to význam aj pre vás osobne?
Viera mi otvára nový rozmer pri práci. Keď sa pozerám na hviezdne nebo, cítim sa obdarovaný. Cítim sa poctený, že sa môžem na tú veľkolepú nádheru pozerať a trochu sa v nej aj orientovať. Poznateľnosť fyzikálneho sveta vnímam ako pozvanie od Stvoriteľa, ponárať sa stále hlbšie do Tajomstva, ktoré akoby sa chcelo nechať odhaliť. Teológovia tomu hovoria Božie sebadarovanie.
Stret tu napriek tomu existuje. Je to dané zložitou históriou a najmä bojom o školstvo v 19. storočí. To, čo väčšina ľudí pozná ako „dejiny“ konfliktu medzi vedou a náboženstvom, to je asi také historicky verné, ako Jiráskove romány – a pochádza to z rovnakého tábora.
Chceli ste byť vždy kňazom? Do Spoločnosti Ježišovej ste vstúpili až po pražských štúdiách časticovej fyziky.
Áno. Povolanie ku kňazstvu som cítil v tej či onej podobe odmalička. Keď som ale v roku 1987 podával prihlášku na vysokú školu, povedal som si, že čas ani ja nie sme zrelí na seminár. A tak som si vybral školu, ktorá bola známa ako jedna z najmenej zideologizovaných. Zo stovky spolužiakov, ktorí v roku 1988 nastúpili na štúdium fyziky na MFF UK, sme dnes traja kňazi.
„Keď sa pozerám na hviezdne nebo, cítim sa obdarovaný. Cítim sa poctený, že sa môžem na tú veľkolepú nádheru pozerať a trochu sa v nej aj orientovať.“
Kňazom ste už desať rokov. Čo sa vo vašom živote zmenilo?
Jezuitská formácia býva veľmi dlhá a kňazská vysviacka býva v jej rámci veľmi dôležitým predelom, ktorý však býva predsa len menej dôležitý než rehoľné sľuby. Pre mňa osobne bolo veľmi dôležitým formačným momentom štúdium teológie v Paríži v rokoch 2000-2003 a hlavne tretia probácia v Austrálii v roku 2010. Tretia probácia je akýsi tretí rok noviciátu. Jezuitský noviciát je dvojročné obdobie duchovnej a rehoľnej formácie hneď po vstupe do rádu. Tretiu probáciu jezuiti spravidla absolvujú po ukončení všetkých štúdií. Ide o intenzívnu duchovnú formáciu, ktorej stredobodom sú – podobne ako v noviciáte – mesačné duchovné cvičenia. Potom som 8. decembra 2010 v Ríme zložil do rúk otca generála slávne rehoľné sľuby. Až tým som sa stal „hotovým“ jezuitom.
Bola vaša jezuitská cesta priamočiara?
Vstup do rádu som dlho odkladal. Netešil som sa do noviciátu. Moje obavy sa svojím spôsobom naplnili. Noviciát bol dosť depresívne prostredie. Mesačné duchovné cvičenia boli fiasko. Ale napriek tomu všetkému som mal v duši hlboký pokoj. Pred vstupom som roky stále jasnejšie pociťoval, že utekám od toho, čo by som so svojím životom mal spraviť. Okamžite po vstupe sa to zmenilo – našiel som svoje miesto.
Je obdivuhodné, že dokážete priznať aj istú duchovnú nepohodu.
Keď som mal 12 rokov, prešiel som veľmi temným obdobím, ktorého výsledkom bola prvá konverzia, ktorá bola predovšetkým na tej najpovrchnejšej úrovni ľudskej duše – totiž na úrovni intelektu. Štúdium filozofie v Krakove ma priviedlo do druhého temného obdobia. Uvedomil som si totiž, že intelekt neposkytuje v duchovných veciach takú istotu, akú som mu pripisoval. Na teológii v Paríži som pomaly začal chápať, že roky bola moja viera skôr akési rozumové presvedčenie – a to do tej miery, že som si vlastne vôbec nevšímal čosi oveľa významnejšie – že totiž som ako 15-ročný mal hlboký mystický zážitok. Práve táto skúsenosť Božej blízkosti vo chvíli ťažkej choroby sa mi stala skalou, na ktorej najmä od tretej probácie staviam svoju vieru. Viem, že sa nemusím ničoho báť a môžem sa spoľahnúť na Prozreteľnosť. Fascinujúce na tom je, ako dokonale som si dvadsať rokov dokázal nevšímať čosi také fantastické, ako bola tá mystická skúsenosť. A to som prosím bol v roky v ráde a mal duchovných vodcov atď. Budem rád, ak medzi čitateľmi tohto rozhovoru bude len jeden, ktorý sa zamyslí nad svojou duchovnou cestou a nájde na nej perlu, ktorej hodnotu si dlho nevšímal. Mystika nie je len pre „svätcov“ – Boh ozaj prišiel k hriešnikom.
Váš životný príbeh znie pomerne neuveriteľne. Študovali ste fyziku, absolvovali noviciát, vyštudovali filozofiu v Krakove a potom zas teológiu v Paríži. V hlavnom meste Francúzska ste neskôr získali doktorát v astrofyzike. Ako sa to dá všetko stihnúť a zvládnuť?
Stihnúť? Veď mi všetko to štúdium trvalo do štyridsiatky!
Ale tak predsa …
Hlavný problém bol vytrvať. Človek predsa potrebuje mať pocit, že čosi robí. Byť akýmsi „večným študentom“ môže človeka frustrovať. Snažil som sa štúdium chápať ako misiu – poslanie. Pomáhalo mi, že od roku 2001 bolo viac menej jasné, že sa pripravujem na pôsobenie na Vatikánskom observatóriu, ktoré som vnímal – a stále vnímam – ako veľmi dôležitý apoštolát.
Keď sa povie „Vatikánske observatórium“, automaticky to vzbudzuje otázku, čo také môže Vatikán zaujímať na vesmíre.
Náš riaditeľ P. José Funes SJ poslal 25. januára pápežovi Františkovi správu Medzinárodnej poradnej komisie pre Vatikánske observatórium. Pokiaľ viem, je to prvýkrát, čo sme požiadali niekoľko uznávaných astrofyzikov o dôkladný pohľad zvonku na našu prácu. Správa charakterizuje Vatikánske observatórium ako malé, ale prestížne pracovisko. Aj vďaka tejto iniciatíve je Vatikánske observatórium jedným z pracovísk vo Vatikáne, ktorá sa vyznačujú transparentnosťou. Ako viete, Svätý Otec vykonáva dôkladnú reorganizáciu Vatikánu. Observatórium aj v tejto dobe podrobného prehodnocovania má ako jediná zložka vo Vatikáne zelenú pre nové projekty.
Prečo má Vatikán vlastné observatórium?
Jeho korene siahajú do 16. storočia, kedy sa v Ríme rozvíjala astronómia jednak na jezuitskom Rímskom kolégiu (dnešná Gregoriánska univerzita), jednak v rámci reformy kalendára, ktorú pripravil a vykonal Gregor XIII. Tieto dva prúdy sa počas stáročí rôzne personálne prelínali. Od 30. rokov 20. storočia je Vatikánske observatórium jedným z diel, ktoré pápež zveril Spoločnosti Ježišovej (spolu s Vatikánskym rozhlasom, Biblickým ústavom atď.). V tejto chvíli je nás desať astrofyzikov (deväť jezuitov a jeden diecézny kňaz) plus ďalší personál z radov Spoločnosti Ježišovej i laikov. Hlavným sídlom Observatória je Castel Gandolfo, pápežské letné sídlo pri Ríme, kde pracuje jedna polovica z nás, druhá je v arizonskom meste Tucson, kde máme kancelárie priamo v budove astronomického oddelenia Arizonskej univerzity. Vo výške 3250 m n.m. na Mount Graham, 250 km od Tucsonu, potom Vatikán má ďalekohľad o priemere 1.8 metra.
Akými úlohami sa momentálne Vatikánske observatórium zaoberá?
Slovo „observatórium“ vyvoláva dojem, že ide o pozorovateľňu, kde sa astronómovia ďalekohľadmi dívajú na oblohu. Tak to historicky aj bolo. Dnes však slovo „observatórium“ často označuje prosto astronomický výskumný ústav, odkiaľ sa kedysi ozaj aj pozorovalo. Také „observatórium“ preto máva na streche či v záhrade nejaký historický ďalekohľad. Dnes sa ale pozorovania robia na odľahlých miestach a prístroje sú také špecializované, že ich často musia obsluhovať teamy inžinierov a technikov. Astronómovia tak často pracujú v inštitúcii, ktorá sa z historických dôvodov volá „observatórium“, i keď sa samotné pozorovania vykonávajú nezriedka na inom kontinente alebo pomocou tzv. kozmických ďalekohľadov, teda na obežnej dráhe Zeme a podobne.
V čom je špecifické to vatikánske?
Vatikánske observatórium ako také nemá inštitucionálne zadané výskumné úlohy. Projekty observatória sa týkajú zaistenia infraštruktúry (napr. spomínaná obnova ďalekohľadu, ale aj rozšírenia priestorov v Castel Gandolfo pre konanie letných škôl a pod.), prípadne organizácie rôznych podujatí. V poslednej dobe sme s výraznou podporou NASA usporiadali v Tucsone konferenciu o astrobiológii. Prišlo 200 bádateľov z celého sveta.
Jednotliví pracovníci Observatória prípadne ich skupinky sa zapájajú do rôznych výskumných projektov, spravidla po boku kolegov z iných inštitúcií. Je skôr výnimočné, keď sa niekoľko z nás pustí do spoločného projektu. Tento rok sme sa štyria pustili do jedného dlhodobého projektu. Ide o skúmanie fyzikálnych a mineralogických vlastností malých telies Slnečnej sústavy.
Naše pracovisko v Arizone existuje vďaka veľmi úzkej spolupráci s Arizonskou univerzitou. Spolupracujeme ale i s množstvom ďalších inštitúcií, vrátane NASA. Jednou z etáp už spomínaného projektu o malých telesách Slnečnej sústavy je žiadosť o financovanie zo strany NASA.
Čo pre vás znamená byť zástupcom riaditeľa tohto observatória?
Riaditeľ má dvoch zástupcov. Jeden má na starosti administratívne otázky a sídli v Castel Gandolfo. Ja zodpovedám za pracovisko v Arizone. V tomto období sa predovšetkým zaoberám obnovou nášho ďalekohľadu na Mt Graham. Má 20 rokov. V súčinnosti s Arizonskou univerzitou sme sa vlani pustili do jeho robotizácie a chceme ho zapojiť do siete robotických ďalekohľadov. Nemálo energie venujem obnove zmlúv a dohôd s univerzitou, ktorá, ako dúfame, v najbližších rokoch prebehne na úrovni Pápežskej rady pre Vatikánsky mestský štát a Rady regentov troch štátnych arizonských univerzít.
Ako ste si zvykli na USA? Čo hovoríte na Arizonu?
Tu v Arizone sú ľudia veľmi milí. Dobre sa mi s nimi pracuje. Veľmi sa mi páči podnebie južnej Arizony. Ide o subtropickú púšť, podobne ako sever Afriky. Obvyklá je celkom jasná obloha, slnko a veľmi suchý vzduch. Geomorfologicky patrí do unikátnej oblasti Basin and Range, ktorá zahrnuje štáty USA Nevadu, Arizonu, Nové Mexiko a mexické štáty Sonora, Chihuahua, Coahuila a Sinaloa. Predstavte si zvlnenú rovinu s typickými rozkonárenými kaktusmi saguaro, z ktorej takmer bez prechodu vyrastajú desiatky pohorí. Rozlohou sú malé, ale majú cez 3000 metrov do výšky.
Prečo má Vatikán svoje pôsobisko práve v arizonskom Tucsone?
Púštny suchý vzduch spolu s vysokými nadmorskými výškami je pre astronómiu ideálny. Práve preto sa v Tucsone, pri Arizonskej univerzite vytvorilo významné astronomické centrum, ktoré v obore dominovalo v 50. rokoch a dodnes je veľmi významné najmä čo sa týka vývoja nových prístrojov. Je to dané úzkym prepojením s vojenským priemyslom. Práve tu sa vyvíjala infračervená astronómia ako aj adaptívna optika (tieto technológie boli dlho prísne tajné). Mimochodom, Tucson je známy práve ako jedno z najvýznamnejších svetových centier pre optiku najrôznejšieho druhu, vrátane optiky medicínskej.
Astronomické oddelenie Arizonskej univerzity spolu s Oddelením planetológie a s Kolégiom optických vied, ako aj Národné observatórium pre optickú astronómiu a nezávislý Ústav planetológie – všetko so sídlom v okruhu 500 metrov – predstavujú jednu z piatich najväčších koncentrácií astronómov a vývojárov astronomických prístrojov na svete.
Svetelné znečistenie vyhnalo vatikánskych astronómov z Vatikánu do Castel Gandolfa už v 30. rokoch. Ale to nestačilo. Dlhé roky sme sa snažili nájsť vhodné miesto v Taliansku, až kým sa v roku 1978 riaditeľom nestal P. George Coyne SJ, ktorý na Vatikánske observatórium prišiel z Arizonskej univerzity, kde bol profesorom a istú dobu aj vykonával funkciu riaditeľa Astronomického oddelenia. Otec Coyne problém svetelného znečistenia vyriešil tým, že dojednal zmluvy s Arizonskou univerzitou, ktorá umožňuje pracovníkom Vatikánskeho observatória prístup ku všetkým ďalekohľadom, ku ktorým majú prístup pracovníci Astronomického oddelenia univerzity. Ide o desiatky ďalekohľadov v Arizone, Čile, a na Havaji.
Zameriavate sa na výskum exoplanét. Čo vás konkrétne zaujíma?
Nevieme, čo je život. Nemám na mysli, že vedci sú odtrhnutí od života, ale chcem upozorniť na významné aspekty hľadania života mimozemského. Aká je povaha javu, ktorý označujeme ako „život“? Poznáme len jeden príklad „života“ – totiž „život“ pozemský, využívajúci DNA atď. Z jediného príkladu sa bez rizika hrubých omylov nedá korektne vyvodiť žiadne zovšeobecnenie. Ide o principiálne metodické obmedzenie. Ak nájdeme iné, mimozemské príklady biologických systémov, dozvieme sa niečo o povahe „života“ ako takého. Zároveň budeme schopní odhadnúť, nakoľko je život prirodzenou vlastnosťou chemickej reaktivity; nakoľko je pravidlom alebo výnimkou.
Pustil som sa do sľubnej spolupráce s Postupimským observatóriom v Nemecku. Pripravujeme prepojenie nášho ďalekohľadu s postupimským spektrografom, ktorý je umiestnený pri ďalekohľade LBT tiež na Mt Graham. Dúfame, že sa nám podarí týmto zariadením určovať hmotnosti niektorých planét mimo Slnečnej sústavy (tzv. exoplanét). Výskum v oblasti exoplanét sa veľmi dynamicky rozvíja. Evidujeme už pár desiatok planét, ktoré by podľa energetickej bilancie mali na svojom povrchu byť schopné udržať vodu v kvapalnom skupenstve. A tak si postupne vytvárame zoznam objektov, na ktoré by sa mala zamerať podrobná pozorovaní s cieľom spoznať vlastnosti týchto telies vrátane chemického zloženia ich atmosfér.
Je možný život na exoplanétach?
Už dnes poznáme niekoľko exoplanét, kde by naše pozemské mikróby dokázali pekne žiť – keby sa tam nejako vedeli dostať. Ešte desaťročia nám však potrvá, kým zistíme s istotou, že niektorá exoplanéta ozaj aj má biosféru.
Sú ľudia len na Zemi alebo je možné, že ich Boh stvoril aj „inde“ vo vesmíre?
Keď objavili Ameriku, prebehla – našťastie dosť krátka – debata, či tamojší domorodci sú ľudské osoby alebo nie. Scholastickým jazykom povedané, či majú duchovnú dušu alebo nie. Ak áno, možno ich krstiť, ak by duchovnú dušu nemali, boli by ako zvieratá, ktoré krstiť nemožno. Pochybnosť spôsobila absencia Nového sveta a jeho obyvateľov v biblických textoch.
Analogický problém by nastal s mimozemšťanmi. A pochopiteľne by nešlo len o problém teologický. Mali by napr. nárok na právnu ochranu, akej sa tešia ľudské osoby? Ako by sa na nich vzťahovala Charta ľudských práv? Podobný problém vyvoláva aj umelá inteligencia – a tá je celkom pozemská a možno už za dverami. Keby počítač začal vykazovať známky vedomia, bolo by prípustné ho vypnúť?
Konkrétne na vašu otázku odpovedalo Magistérium už v roku 1277, keď parížsky biskup Etienne Tempier odsúdil 219 aristotelovských téz. Odsúdená téza 34 hovorí, „že Prvá príčina nemohla stvoriť mnoho svetov“. Nie je teda správne obmedzovať Božiu slobodu na základe filozofických špekulácií.
Najnovšie sa v tomto zmysle vyjadril aj pápež František. V homílii 12. mája tohto roku hovoril o tom, že Duch vanie, kam chce. Skúsenosť sv. Petra, ktorý sa najprv zdráha mať kontakt s tým, čo vždy považoval za „nečisté“, a neskôr podstupuje tvrdú kritiku od jeruzalemských kresťanov, ktorí sú pohoršení tým, že ten, kto je na ich čele, jedol s neobrezanými a dokonca ich aj pokrstil. Svätý Otec túto krízu priblížil na príklade: „Bolo to niečo nepredstaviteľné. Keby tak napríklad zajtra prišla expedícia Marťanov a niektorí z nich by prišli za nami… Marťania, nie? Zelení s dlhým nosom a veľkými ušami, ako ich zvyknú kresliť deti… A jeden z nich by povedal: ‚Chcel by som prijať krst!‛ – Čo by sa stalo?“
„Aká je povaha javu, ktorý označujeme ako ‚život‘? Poznáme len jeden príklad ‚života‘ – totiž ‚život‘ pozemský, využívajúci DNA atď. Z jediného príkladu sa bez rizika hrubých omylov nedá korektne vyvodiť žiadne zovšeobecnenie. Ide o principiálne metodické obmedzenie.“
Pokiaľ by sa potvrdila existencia mimozemských civilizácií, zmenilo by to niečo na kresťanskom výklade (stvorenia) sveta?
Nemyslím. Čo by sa asi muselo viac premyslieť je učenie o spáse sveta v Ježišovi Kristovi. Behom stáročí už o tom nemálo teológov rozmýšľalo. Napríklad dominikán sv. Albert Veľký v 13. storočí napísal: „Či jestvuje mnoho svetov alebo len jediný svet? To je jedna z najvznešenejších a najvyšších otázok pri skúmaní Prírody.“ (De caelo et mundo, lib. I, tract. III, cap. I).
Snáď najviac túto debatu poznamenal Mikuláš Kuzánsky (1401-1464), ktorý vo svojom diele De docta ignorantia z roku 1440 na základe matematicko-metafyzických špekulácií vyvodil, že v hmotnom svete niet dokonalosti, a tak nebeské sféry nemôžu byť dokonale sférické, že Zem nie je stredom vesmíru, že Zem je rovnakej povahy ako „hviezdy“ (nebeské telesá vrátane Slnka, mesiaca a planét), že „hviezdy“ sú obývateľné a že ich aj obýva mnoho mimozemských bytostí veľmi odlišných od ľudí, z ktorých mnohé sú vznešenejšie ako pozemšťania. Mimochodom, osem rokov po vydaní tejto knihy bol Kuzánsky menovaný za kardinála. Podľa neho sa môžu mimozemšťania od ľudí odlišovať aj vzťahom k Bohu. Položartom píše: „A tak o obyvateľoch svetov iných než náš môžeme vedieť ešte menej, nemajúc meradiel, pomocou ktorých by sme ich posúdili. Môžeme sa domnievať, že v oblasti slnka existujú solárne bytosti, jasné a osvietené, od prirodzenosti duchovnejšie než tie, ktoré obývajú mesiac – ktoré môžu byť šialené (latinské slovo lunaticus znamená doslova „obyvateľ mesiaca“, ale označujú sa ním námesačníci a šialenci) – zatiaľ čo bytosti pozemské sú hrubšie a hmotnejšie.“
Slovenskému dnešku je časovo a priestorovo najbližší český františkán Ctirad Václav Pospíšil. Treba však konštatovať, že pre teológov ide o veľmi okrajovú tému. Keď som sa na to raz pýtal P. Bernarda Sesboüé SJ, člena Medzinárodnej teologickej komisie pri Kongregácii pre náuku viery, s ktorým som štyri roky býval v jednom dome, odpovedal mi po jezuitsky – otázkou: „Už si niekedy stretol mimozemšťana?“ „Neviem o tom,“ povedal som. „Nuž, keď nejakého nájdeš, pozvi ho k nám na večeru. Porozprávame sa o spáse.“
Stvorením sveta začal aj náš príbeh. Bol to fyzikálny jav alebo metafyzická skutočnosť? Alebo aj jedno, aj druhé?
Biblické rozprávanie o stvorení sa podstatne líši od teologického pojmu stvorenia. Jedno je rozprávanie a druhé je pojem. Pojmom stvorenia – či lepšie stvorenosti – sveta označujeme metafyzický vzťah, a nie udalosť či jav. Konfúziu ešte umocňuje novinársky „chápaná“ súčasná fyzikálna kozmológia. Vysvetlenie problematiky by si ale vyžadovalo oveľa viac priestoru než jedna odpoveď v rámci jedného rozhovoru.
Je Higgsov bozón „božia častica“?
Leon M. Lederman, nositeľ Nobelovej ceny, napísal o hľadaní Higgsovho bozónu populárnu knižku, ktorej dal titul „Goddamn Particle“. Funkčný preklad by bol „Poondiata častica“, preklad doslovný by bol „Bohom prekliata častica“. Americký vydavateľ sa však zľakol nadávky v titule a presvedčil Ledermana, že lepšie sa bude predávať „The God Particle“ („Božia častica“). Mal pravdu. Akonáhle je na obálke knihy kombinácia Boh a nobelista, ide o bestseller. Takýto „teologický marketing“ veľmi úspešne používa kdekto. Keďže si novinári obvykle z knihy prečítajú len obálku, nie je o podobné pseudosenzácie núdza.
O čosi božské tu v istom zmysle ozaj ide. Už viac ako 50 rokov je zrejmé, že symetria je kľúčom na vytvorenie matematického modelu základných silových pôsobení v prírode (elektromagnetizmus a tzv. silná a slabá jadrová interakcia). Ak jednotlivé „súčiastky“ usporiadame pekne súmerne, dostaneme výborný popis sveta. Je to až podivné, nakoľko sú krása a súlad matematických vzorčekov dôležité.
Začiatkom 60. rokov sa hľadala spojitosť medzi elektromagnetickou a slabou interakciou. Práve isté symetrie naznačovali, že vlastne ide o rôzne prejavy tej istej interakcie – dosť nešikovne nazvanej „elektroslabá“. Model ale poriadne nefungoval. Pri dokonalej symetrii by totiž elektromagnetická a slabá zložka elektroslabej interakcie museli mať rovnakú silu a dosah. Z pokusov a pozorovaní, ale vieme, že to tak nie je.
Išlo to ďalej?
Matematickí fyzici sa v tej dobe pohrávali s myšlienkou, že mnoho bežných vecí sa dá opísať ako narušenie dokonalej symetrie. Napríklad taký kryštál kuchynskej soli. Pri pohľade zo šiestich smerov uvidíme to isté usporiadanie iónov. To je nádherná symetria. Priznajme si, že by ale mohla byť dokonalejšie. Prečo by sme nemohli mať kryštál, ktorý by vyzeral rovnako nie zo šiestich, ale z ôsmich smerov alebo zo sto smerov … alebo z nekonečného množstva smerov? To by bola dokonalosť! Lenže to by sa nemohlo ísť o usporiadaní atómov alebo iónov – to sú predsa jednotlivé konečné objekty, a práve preto sa proste nedajú usporiadať s nekonečnou symetriou. Kryštál sa teda dá chápať ako samovoľné čiže spontánne narušenie symetrie – akoby sa pôvodné nerozlíšiteľné hmota usporiadaná s nekonečnou symetriou sama premenila na jednotlivé konečné „kvapôčky“ usporiadané s veľkou, ale konečnú symetriou.
V roku 1964 súbežne vyšli tri články od šiestich fyzikov. Jeden z nich bol Peter Higgs. Autori ukazovali, ako tento problém vyriešiť zavedením nového poľa, ktorému dnes hovoríme pole Higgsovo. Toto pole má štyri zložky, ktoré ale nie sú symetrické. Ide o spontánne narušenie symetrie. Tri zložky tohto poľa sa stanú súčasťou slabého poľa. Štvrtá zložka vlastne ničím neprispieva k jednotnému popisu elektroslabej interakcie. Proste si existuje. Častica zodpovedajúca tomuto zvyšku Higgsovho poľa je náš slávny Higgsov bozón. A tak tieto rýdzo matematické úvahy viedli k predpovedi existencie novej častice, ktorá bola experimentálne potvrdená po rokoch obrovského úsilia.
Benedikt XVI. to zhrnul veľmi pekne: „Veľký Galileo povedal, že Boh napísal knihu prírody matematickým jazykom. Bol presvedčený, že Boh nám dal dve knihy: knihu Svätého Písma a knihu prírody. A bol presvedčený, že jazykom prírody je matematika. Takže tá je jazykom Božím, jazykom Stvoriteľa. […] Prekvapujúce je, že [matematika,] tento vynález našej ľudskej mysli, naozaj je kľúčom k porozumeniu prírody. Že príroda naozaj je matematicky usporiadaná a že naša matematika, vynájdená našou ľudskou mysľou, naozaj je nástrojom k práci s prírodou, vďaka ktorému si ňou vieme poslúžiť a využívať ju cez techniku.“
Ako objavenie Higgsovho bozónu mení novú fyziku?
Najväčšie súčasné urýchľovače fyzici vysokých energií postavili hlavne preto, aby objavili „novú fyziku“ (napríklad supersymetrické častice), teda javy, ktoré sa nezapadajú do tzv. Štandardného modelu, respektíve ho rozširujú. Z tohto hľadiska Higgsov bozón patrí do „starej fyziky“, lebo patrí do Štandardného modelu. Na objave je zopár prekvapujúcich detailov, ale existencia Higgsovho bozónu ako taká prekvapením samozrejme nebola.
Ide tu o veľmi typický problém súčasného bádania. Na nové objavy treba novú a často veľmi nákladnú výskumnú infraštruktúru. Nikto ale nechce financovať drahé zariadenia, ak vedci nemajú veľmi jasnú predstavu o tom, čo vlastne chcú objaviť. Lenže čím je takáto predstava jasnejšia, tým menej je samotný objav obohatením vedy. V astronómii sa s týmto problémom stretávame denne. Ak chcete pozorovací čas napr. na Hubblovom ďalekohľade, musíte vedieť presne, čo chcete pozorovať a čo tým chcete získať, inak taký projekt príslušný výbor neschváli. Aby som použil terminológiu biznisu: preferujú sa nízkorizikové investície s nízkym potenciálnym výnosom pred vysokorizikovými s vysokým potenciálnym výnosom. Preto aj naďalej majú menšie ďalekohľady paradoxne väčšiu šancu naraziť na čosi radikálne nové než tie najväčšie a najnákladnejšie zariadenia.
„K zdravému životu Cirkvi patria nedorozumenia, lebo k nemu patrí rôznorodosť, ale patrí k nemu aj úctivý dialóg na prekonanie nedorozumení.“
Môžu vedecké poznatky zmeniť Cirkev alebo jej učenie?
Kristova Nevesta je ako jej Ženích – bohoľudská. Ako takú ju samozrejme vedeckotechnická civilizačná premena hlboko poznamenáva. Čo sa týka jej učenia – samo slovo „učenie“ je tu veľmi jasnou odpoveďou. „Učiť“ znamená čosi približovať, sprostredkovať. V prípade cirkevného učenia sa ono „čosi“ nemení, ale „výučba“ sa musí meniť a aj sa mení. Veď ide o komunikačnú situáciu, v ktorej sa menia „učitelia“, „žiaci“ i situácia sama. Svätý Ján Pavol II. napísal P. Coynovi: „Je to naliehavá záležitosť. Súčasný vývoj vo vede je oveľa hlbšou výzvou pre teológiu než uvedenie Aristotela do Západnej Európy v 13. storočí.“ (List zo dňa 1. júna 1988.)
Sledujete zo zámoria aj dianie v Katolíckej cirkvi na Slovensku? Ako sa na to pozeráte?
Mimo Slovenska žijem od roku 1988 a vlastne podobu ponovembrového Slovenska poznávam len sprostredkovane. Denne sledujem dianie na Slovensku pomocou internetu, ale len veľmi málo sa pritom sústredím na náboženskú sféru. S odstupom rokov strávených v Česku, Poľsku, Francúzsku a USA sa mi Katolícka cirkev na Slovensku zdá na jednej strane vitálna, ale na strane druhej si kladiem otázku, nakoľko je ohrozená nákazou uniformity. Katolicitu Cirkvi vidím v jej schopnosti matersky prijímať rôznosť chariziem, vonkajších foriem i duchovných prúdov. Svet nemá rád odlišnosť. Štáty sú stále viac a viac centralizované. Ľuďom, ktorí sú iní, nedôverujeme. Pritom sv. Pavol píše: „Sú rôzne dary milosti, ale ten istý Duch. A sú rôzne služby, a ten istý Pán. A sú rôzne pôsobnosti, ale ten istý Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých. Ale jednému každému sa dáva prejavovanie Ducha na spoločný úžitok.“ (1. Kor. 12, 4-7) V Cirkvi treba inakosť nielen strpieť, ale vítať. Často je to nepohodlné. Nedorozumeniam sa nedá vyhnúť, ale treba ich prekonávať vo vzájomnej úcte a bratskej láske. V niektorých krajinách sa to Cirkvi darí lepšie, v niektorých horšie. Veľmi dobre to ide vo Francúzsku – a koľko rôznych hnutí aj k nám Francúzsko „vyváža“! V tom je vidieť pôsobenie Ducha, a nie v centralizácii a „zomknutom šíku“. Jednota Cirkvi nemá nič spoločné s rovnakosťou. Ku zdravému životu Cirkvi patria nedorozumenia, lebo k nemu patrí rôznorodosť, ale patrí k nemu aj úctivý dialóg na prekonanie nedorozumení.
Ste ešte nejako začlenený do slovenských cirkevných štruktúr?
Nikdy som nebol začlenený do slovenských cirkevných štruktúr. Som členom Českej provincie Spoločnosti Ježišovej, od septembra 2010 poslaným do kváziprovincie zvanej „Medziprovinčné rímske domy“ riadenej zvláštnym delegátom otca generála. So svojou provinciou, ako aj s provinciou slovenskou, sa snažím byť v rámci možností čo najviac v kontakte. Preto vždy veľmi rád využívam, keď sa naskytne príležitosť stretnúť sa s ľuďmi. Najčastejšie to býva vo forme besedy. Je pre mňa veľmi vzácne, že sa môžem rozprávať o veciach, ktoré sú pre mňa dôležité, ktorými žijem – a sledovať reakcie ľudí, ako to vnímajú oni.
Veľmi rád sa zúčastňujem Ebicyklu – cyklistického putovania 50 astronómov profesionálov i amatérov od hvezdárne ku hvezdárni pod vedením dr. Jiřího Grygara. Jeden rok býva v Čechách, jeden na Morave a jeden na Slovensku. Tento rok pôjdeme z Liptovského Mikuláša cez Kežmarok, Starú Ľubovňu, Spišskú Novú Ves, Revúcu, Zvolenskú Slatinu, Banskú Bystricu späť do Mikuláša. Bude to môj ôsmy Ebicykel. V etapových mestách často zavítam do farností. Je to skvelá príležitosť zoznámiť sa s ľuďmi na miestach, kde som ešte nikdy nebol.
Matúš Demko
Vyšlo na portáli Postoy.sk 25. júla 2014. Publikované so súhlasom redakcie.
