Teológ a jezuita Ladislav Csontos je odborníkom na tému manželstva a pastorácie rozvedených, rovnako podrobne študuje pápežský dokument Amoris laetitia, ktorý v posledných rokoch vzbudil množstvo diskusií.Profesor Csontos je zároveň zodpovedným riešiteľom projektu Vybrané faktory pro-rodinnej stratégie a podpora stabilnej rodiny v multikulturálnom prostredí. V prvej časti nášho rozhovoru sme sa zhovárali o tom, ako on vníma diskutovaný text Radosť lásky. V druhej časti interview sme sa zamerali na povolanie k rodine, tematiku samotných rozvedených, ale aj na to, či je láska vždy radostná.
Čo je zdrojom povolania v rodine?
Povolanie do manželstva a k rodinnému životu nie je nejakým zázrakom, ako často ani kňazské či rehoľné povolanie, ale výsledkom určitého osobného dozrievania a životných okolností, cez ktoré pôsobí, ako veríme, Duch Svätý. Ako všeobecné povolanie veriacich ku svätosti je normálnou súčasťou krstu, tak je aj povolanie do manželstva stretnutím človeka s Bohom. Vychádza z celkom prirodzených skutočností, ku ktorým patrí aj to, že človek je stvorený na obraz Boží, ako muž a žena je stvorený a požehnaný. Sám Boh ho požehnáva plodnosťou a dáva mu účasť na svojej vlastnej plodnosti, plodnosti svojej lásky. Lásky, ktorou nás stvoril a vtiahol do tajomstva svojho vnútorného života Otca i Syna i Ducha Svätého. Veriaceho k povolaniu manželstva vedie jeho prirodzená túžba prekonať samotu, citová i telesná náklonnosť, ako hovorí Písmo: nie je dobre byť človeku samotnému.
Stačí sa zaľúbiť?
Veľkým darom na tejto ceste je zaľúbenie, ktoré môže byť dôležitým znamením manželského povolania, no nie celkom spoľahlivým, lebo je objavom neopakovateľnej hodnoty druhého človeka, pre ktorého by sme boli ochotní žiť i mrieť. Dôležité je, či sú tí dvaja nielen fascinovaní, ale aj schopní kráčať životom tým istým smerom, ako som kdesi čítal. To sú vlastne spoločné životné hodnoty a tých je celá škála od tých najvyšších, ako vzťah k Bohu, ochota prijať deti, hodnoty, ktoré im chcú vštepiť, spôsob zapojenia do farského a spoločenského života až po tie celkom všedné každodenné, ako je používanie peňazí a spoločná domácnosť. Rovnako dôležitá je schopnosť riešiť konflikty a navzájom si odpúšťať. O tejto veci by sa dalo napísať celé knihy, napokon, každé manželstvo a rodina je takouto knihou.
Ak niekto necíti povolanie do rodiny, dá sa nejako získať alebo nájsť pre to zmysel?
Otázka by sa dala rozšíriť vôbec na povolanie v Cirkvi a tu je odpoveď celkom jasná. Na prvom mieste sme ako ľudia boli Bohom oslovení a vyslovení a tým povolaní k životu. Náš život je Božím darom, to je naše prvé povolanie. Prijali sme od svojich rodičov vieru a v Cirkvi sme boli pokrstení, tým sme prijali povolanie byť kresťanmi, a to kresťanmi v plnosti, čiže dostali sme všeobecné povolanie ku svätosti, čo je plnosť lásky k Bohu a k blížnemu.
Plnosť lásky k blížnemu sme dostali ako povolanie k rozvíjaniu života v spoločenstve, v živote obetavej lásky k blížnym. Takýto život v spoločenstve lásky je liahňou povolaní v Cirkvi, viacerí v ňom objavujú svojich životných súpútnikov v manželstve a v rodine a niektorí v ňom objavujú povolanie pre službu spoločenstvu ako kňazi či zasvätení. Aj keby sa niekto nenašiel ani na jednej z týchto ciest, je povolaný žiť sväto vo svojej práci a slúžiť v spoločenstve veriacich svojou činorodou láskou, možno prostredníctvom svojej práce ako napríklad učiteľ, lekár, sociálny pracovník, právnik či umelec.
Manželstvo je „dar“ od Pána (porov. 1 Kor 7, 7), píše sa v exhortácii. Dostáva každý tieto dary? Je darom manželstvo či skôr „dobré, fungujúce, nerozvedené“ manželstvo? Domnievam sa, že manželstvo je, podobne ako ľudský život, dar i úloha. Život dostávame do svojich rúk od Boha prostredníctvom našich rodičov. V prvej fáze je celkom závislý od rodičov, ktorí nás živia a vychovávajú, no príde obdobie, keď ho musíme prevziať do svojich rúk a slobodne sa rozhodnúť, akým spôsobom ho dovedieme k plnosti. Tu je naše slobodné rozhodnutie, či bude náš životný projekt egocentrický alebo sociocentrický, či teocentrický. Jednoducho povedané, čo sa stane hlavnou prioritou alebo osou nášho života.
Mnohí si zvolia egocentrický model a zamerajú sa na sebarealizáciu a rozvoj svojich talentov v umení alebo v športe, čo môže byť veľmi pekné, no môže byť riskantné, keď zabudnú na vzťahy k blížnemu a k Bohu.
Mnoho ľudí si volí projekt sociocentrický, keď sa rozhodnú rozvinúť svoje vzťahy s blížnymi a osobitne je to v manželstve a rodine. Takýto projekt si volia aj tí, ktorí sa rozhodujú pre mnohé pomáhajúce profesie, učiteľov, vychovávateľov, zdravotníkov, sociálnych pracovníkov, kňazov a podobne. Nesmú však pritom zabudnúť na rozvoj seba samých, aby mali dostatok síl a tvorivosti v láske k blížnym. A napokon, nesmú zabudnúť na Boha, lebo bez Božieho požehnania sú márne ľudské namáhania, aj tie najkrajšie.
A v neposlednom rade, niektorí si vyberú teocentrický projekt, tých je však málo, vstúpia do kontemplatívnych kláštorov a ako sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša budú láskou v Ježišovom srdci. Nezabudnú však celkom ani na seba, ani na blížnych. Ale budú sa obetovať za nich. Vstúpia do procesu uskutočňovania svojho celoživotného projektu a v ňom stretnú Ježiša Krista. Práve osobné stretnutie s Ježišom Kristom na životných cestách prináša človeku skúsenosť, že je na dobrej ceste, na ktorú ho povolal Boh. Na cestu, na ktorej stretáva radosti i starosti, úsmev i slzy, zdravie i chorobu, no vždy s ním kráča Ježiš Kristus, ktorý mu dáva posilu a radosť zo života.
Sám ste odborníkom na problematiku pastorácie rozvedených. Čo nové prináša v tejto oblasti Amoris laetitia?
Je síce pravda, že sa niečo viac ako desať rokov venujem aj problémom rozvedených, no odborníkom sa až tak veľmi necítim, veď v iných krajinách sú naozaj odborníci, z ktorých čerpám a venujú sa tejto práci desiatky rokov a publikovali množstvo vedeckých prác i pastoračných príručiek.
Amoris laetitiaprináša nóvum stručne povedané v tom, že hovorí nielen čo, ale aj ako. Familiaris consortiopovedalo, že rozvedení sa nemajú cítiť ako exkomunikovaní a že ich treba povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť. Cirkev sa má za nich modliť, posilňovať ich, ukázať im, že je milosrdnou matkou, a tak ich udržiavať vo viere a nádeji.
Amoris laetitiahovorí, že ich treba sprevádzať, osobne sa im venovať a spolu s nimi rozlišovať. Znamená to, začať s nimi proces, ktorý často znamená evanjelizáciu, lebo neboli poriadne evanjelizovaní, následne im poskytnúť katechézu dospelých a popri tom rozlišovať, v akom stave boli v čase, keď vstupovali do sviatostného manželstva. Vyžaduje si to veľa času pre dlhodobé stretávanie. V tomto procese je obohatený aj sprevádzajúci, ktorý môže reflektovať svoju minulú prax pri vysluhovaní sviatostí kresťanskej iniciácie, a možno aj čo-to zlepšiť.
Mení Amoris laetitianiečo vo vzťahu Cirkvi k rozvedeným?
V tejto veci sa už celkom jasne vyjadril sv. Ján Pavol II. vo Familiaris consortio: Cirkev, ktorá je ustanovená na to, aby viedla k spáse všetkých ľudí a najmä pokrstených, nemôže ponechať na seba samých ani tých, ktorí sa hoci už predtým boli spojení sviatostným zväzkom, pokúsili znova sa zosobášiť. Duchovní pastieri majú vedieť, že z lásky k pravde sú povinní dobre rozlišovať rozličné situácie.
Amoris laetitiak tomu pridáva povinnosť milosrdenstva a väčšej integrácie do života spoločenstva. Treba pripomenúť, že to všetko sú dlhodobé procesy, ktoré sa nedajú uskutočniť jedným rozhovorom.
Máte z vašej bohatej praxe nejaké konkrétne odporúčania pre manželov, ako spolu „pekne žiť“?
Nie je nejaký ľudský všeobecne platný návod na šťastné manželstvo, ale Božie slovo k tomu dáva mnoho podnetov, ktoré keď si manželia osvoja a rozvinú, môžu im veľmi pomáhať. Nie je dobre byť človekovi samotnému, čítame hneď na začiatku Biblie.
Keď sa snúbenci a neskôr manželia stanú empatickými, vnímavými i na skryté túžby a bolesti toho druhého, bude im to pomáhať.
Všetky prejavy nežnosti, bozky, objatia, spoločne konané domáce práce, intímne stretnutie, spoločná hra s deťmi premáhajú samotu, osobitne v ťažkých a krízových situáciách. Každé intímne stretnutie nech je chcené oboma a nech je pre oboch spoločne prežitou radosťou.
Nezabúdajte na tie tri jednoduché slová: prosím ťa, ďakujem, prepáč. Hnevajte sa, ale nehrešte!Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom, hovorí sv. Pavol Efezanom. Riešenie konfliktov a vzájomné odpustenie sú príležitosťou rozvoja lásky.
Dôležitá je aj spoločná modlitba v rodine, ľahšie dokážeme poprosiť toho najbližšieho, keď sa spolu modlíme. Napokon by som radil do spytovania svedomia manželov takúto otázku: Mali sme sa dnes radšej ako včera? A na záver prosbu a úmysel do ďalšieho dňa: Chceme sa mať radšej ako dnes. Lebo láska, ako všetko živé, keď nerastie, odumiera a napokon hynie. Z Božou pomocou sa dá rásť v láske.
Majú Amoris laetitia čítať aj „obyčajné“ rodiny?
Exhortácia pápeža Františka Amoris laetitia je vhodným čítaním pre celú Cirkev, teda samozrejme aj pre manželov a rodiny. Hneď na začiatku nás Svätý Otec pozýva sledovať výroky Svätého písma o rodine, tým povzbudzuje tiež rodiny, aby v nich Sväté písmo malo čestné miesto a aby sa stali jeho poslucháčmi a uskutočňovateľmi, aby sa ním živili v každodennom živote.
Potom zdôrazňuje, že treba byť realistickí. U nás to často znamená, že treba opustiť nereálne očakávania od manželského života, že bude akoby prechádzkou v ružovej záhrade, ale bude sprevádzané radosťami i starosťami, zdravím i chorobou, niekedy dokonca aj krížom, no Ježiš Kristus ho neopustí. Ukazuje nám, ako sú rodiny povolané pomáhať jedna druhej, staršie sprostredkovať mladším životný štýl katolíckej rodiny. Ukázať, ako sa dajú prekonať konflikty a krízy, ktoré sa napokon stanú prostriedkom k rastu vzájomnej lásky.
Ďalej už treba postupne čítať a meditovať, ako hľadí na manželstvo a rodinu Ježiš Kristus, čo o nich dnes učí Cirkev ako vyzdvihuje Božiu starostlivosť o ňu, ako o dieťa v matkinom náručí. Je to prejav Božej nežnosti a povolanie žiť túto nežnosť v každodenných prejavoch manželského a rodinného života. Povzbudzuje k sieťovaniu rodín atď.
Amoris laetitia sa začína – po slovensky – slovamiRadosť lásky. Je láska vždy radostná?
Niekedy si zamieňame radosť s eufóriou. Očakávanie, že láska bude vždy eufóriou, je nereálne a nebezpečné. Práve vyhľadávanie eufórie pri požití drogy je nástupom na cestu závislosti a skazy. Radosť musia sprevádzať aj chvíle uvoľnenia.
Ak chápeme lásku ako dar, potom môže byť aj eufóriou, aj radosťou, ale aj námahou. Radosť kresťanov je radosťou v Ježišovi Kristovi. Svätý Pavol hovorí: Radujte sa v Pánovi. Ako kresťania sme už od krstu v Pánovi, náš život je s ním ukrytý v Bohu. Pravda viery, že vo sviatosti manželstva je Kristus ustavične prítomný s dvojicou manželov, že samotní manželia v sile sviatosti sprítomňujú Krista, ktorý ich miluje, ktorý sa dáva za svoju Cirkev, tak aby jeho láska žila a bola prítomná, má byť v rodine každodenne žitá. Môžeme teda povedať, že Ježiš, Boží Syn, Ženích Cirkvi, sa modlí v manželoch ako v nich prítomný, ale je aj pravdou, že sa modlí aj za manželov ako ten, skrze ktorého prichádzajú k Otcovi a za ktorých sa ustavične prihovára Duch Svätý.
Inak povedané, Kristus sa modlí v manželoch a s manželmi, s ktorými je nerozlučne spojený. Modlitba manželov nie je kláštorná forma modlitby, ale má hľadať svoje vlastné spôsoby. V sviatosti manželstva je Kristus ustavične prítomný s dvojicou manželov; samotní manželia v sile sviatosti sprítomňujú Krista, ktorý miluje, ktorý sa dáva za svoju Cirkev, tak aby jeho láska žila a bola prítomná v nich. A tak Ježiš Kristus je ich radosťou. Treba sa im však učiť žiť svoj každodenný život skrze neho, s ním a v ňom.