Teológ a jezuita Ladislav Csontos je odborníkom na tému manželstva a pastorácie rozvedených, rovnako podrobne študuje pápežský dokument Amoris laetitia, ktorý v posledných rokoch vzbudil množstvo diskusií. Profesor Csontos je zároveň zodpovedným riešiteľom projektu Vybrané faktory pro-rodinnej stratégie a podpora stabilnej rodiny v multikulturálnom prostredí. Ako on vníma diskutovaný text Radosť lásky?
Neviem, či iný pápežský dokument vzbudil toľko diskusií, polemík a pochybností, ako práve apoštolská exhortácia Amoris laetitia. Čím si vysvetľujete také to „pozdvihnutie“ okolo tohto textu?
Živý záujem a diskusie okolo apoštolskej exhortácie Svätého Otca Františka Amoris laetitia vnímam z dvoch aspektov. Jeden, ten často rozšírený, je z pohľadu médií, ktoré sa zameriavajú najmä na problematické záležitosti súčasnej katolíckej rodiny. Vidia problémy ako voľné spolužitie, rozvody, druhé, už iba civilné manželstvá katolíkov, pokusy legalizovať homosexuálne zväzky a podobne. Túžili po jednoznačných a najmä jednoduchých riešeniach súčasných problémov rodiny, a tak boli nadšení i rozčarovaní.
Aký je ten druhý aspekt?
Druhý je pohľad serióznych teológov, ktorí s úctou vnímajú celý proces vzniku tohto dokumentu, prostredníctvom celocirkevnej analýzy a diskusie, ktorej vrcholom bola Synoda biskupov o manželstve a rodine v októbri 2015. Tejto riadnej synode predchádzala mimoriadna synoda v roku 2014 na tému Pastorálne výzvy vzhľadom na rodinu v kontexte evanjelizácie a už v novembri 2013 bol rozoslaný prípravný dokument s otázkami v ôsmich oblastiach všetkým diecézam i veriacim. Už tento postup a otvorenosť prípravného dokumentu poukázali na mimoriadnu dôležitosť a aktuálnosť témy manželstva a rodiny.
Rozhodujúce je uvedomiť si, že exhortácia ide v línii Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý zdôraznil, že všetci v Krista veriaci a pokrstení sú povolaní k svätosti, čo osobitne platí pre katolíckych manželov, ktorí sú povolaní sviatosťou manželstva stať sa sprítomnením Kristovej lásky v každodennom živote.
Ako sa majú manželia stať svätými?
Ich povolanie k svätosti je náročné povolanie nasledovať Krista, cesta, na ktorej dnes mnohí padajú. Preto už apoštolská exhortácia svätého Jána Pavla II. Familiaris consortio uvádza dva dôležité pohľady na problematiku rozvedených katolíkov a ich života v cirkevne iregulárnych zväzkoch. Zdôrazňuje, že rozvedení katolíci sa nemajú cítiť exkomunikovaní a v spoločenstve majú pocítiť, že sú aj naďalej milovaní a povolaní žiť z jej prameňov, ktorými sú nielen sviatosti. Medzi týmito dokumentami pretieklo už dosť času, no zdá sa, že situácia sa veľmi nezlepšila, preto by som bol rád, keby otázka manželstva a rodiny zostala aspoň na jednu, možno i dve generácie veľkou témou pre teologické skúmanie a pre spoluprácu s inými odborníkmi, najmä z psychológie a pedagogiky. Ide skutočne o veľkú tému, ktorá si vyžaduje veľkú pozornosť a ešte väčšiu prácu v prospech nej, lebo ako o tom hovorila Virginia Satyrová: „Kto chce pomôcť svetu, nech pomôže rodine.“
Bola za exhortáciou dopísaná bodka alebo je to stále ešte živý dokument?
Bol by som rád, aby bola rodina dlhodobo v strede záujmu spoločnosti a, samozrejme, Cirkvi ako celku i jej jednotlivých konkrétnych farských spoločenstiev štruktúrovaných do ešte menších základňových spoločenstiev. Teda v určitom zmysle bodka ešte nebola napísaná a dlho napísaná nebude.
V akom stave je „kritika“ voči tejto exhortácii dnes? Utíchli vášne?
To, čo ste nazvali „kritika“ voči exhortácii, už bolo napísané. Nedávno som čítal knihu, ktorá zhrnula všetky pripomienky a stanoviská kritikov. Ukazuje sa, že už sa tento prúd vyčerpal a iba sa opakuje. Druhý, oveľa širší prúd sa usiluje pochopiť celkovú koncepciu dokumentu v duchu učenia Druhého vatikánskeho koncilu a už spomenutej exhortácie Familiaris consortio. Všíma si predovšetkým povolanie manželov ku svätosti, ich spiritualitu, sprevádzanie mladých manželov a rodín, ktoré vo svojich rodinách neprežívali vieru. Ukazuje sa tu výzva vniesť viac života viery do rodiny a viac ducha rodinného spoločenstva do farského života. Od skončenia synody a vydania exhortácie Amoris laetitia bolo usporiadaných veľa cenných vedeckých podujatí a publikovaných množstvo teologických monografií i pastoračných príručiek na tému manželstva ako osobitného povolania ku svätosti v Katolíckej cirkvi. Tu je veľa práce predovšetkým v pastorácii napomáhať rodinám v hľadaní ich špecifickej spirituality, ktorá nemá byť prenosom mníšskej alebo rehoľnej spirituality do rodín, ale každodenným žitím sviatosti manželstva.
Exhortácia vychádza zo synod o rodine z rokov 2014 a 2015, samotný text bol publikovaný v roku 2016. Ide teda o synodálny dokument? Čo tieto synody priniesli pre Cirkev?
Podľa mňa to rozhodujúce, čo priniesol tento dokument je, že priniesol záujem o manželstvo a rodinu vo vnútri Katolíckej cirkvi i okolo nej. Práve celý metodologický postup od prieskumu celkovej situácie v Cirkvi, nielen cez biskupské konferencie a teologické fakulty, ale aj veriacich laikov, ukázal, že laici sú plnohodnotní členovia Cirkvi, ktorých treba počúvať, najmä v takej otázke, ako je manželstvo a rodina. Je to predsa najčastejšie povolanie, v ktorom laici žijú a majú rozhodujúcu úlohu pri odovzdávaní života a viery. Synodálny proces priniesol oživenie výziev Druhého vatikánskeho koncilu a sv. Pavla VI. o potrebe prebudenia spiaceho Goliáša, ktorým sú v Cirkvi ešte stále katolícki laici.
Pozná Cirkev lepšie stav rodín po týchto dvoch synodách? Je informovanejšia a robí aj informovanejšie rozhodnutia?
Zaiste, vďaka synode Cirkev lepšie pozná stav rodín po celom svete a potrebuje ho stále viac poznávať, aby nemala veľmi zúžené pohľady, lebo v rozličných kultúrnych kontextoch sa objavujú rozličné problémy. Tomu by mali byť prispôsobené aj pastoračné programy na pomoc rodinám. V niektorých krajinách to je extrémna chudoba, ktorá kvári rodiny, v iných je to kultúrna mentalita, ktorá s ľahkosťou prijíma rozvodovú mentalitu, na úkor detí. Veľa informácií nemusí automaticky viesť k ľahšiemu rozhodovaniu, lebo predstavuje široké spektrum problémov, na ktoré je ťažko uplatniť vopred pripravenú odpoveď. Je dobré, ak rozhodovanie prebieha ako určitý proces, z ktorého môže vzísť naozaj informovanejšie rozhodnutie.
Existuje aj nejaké konkrétne ovocie Amoris laetitie? Priniesla Radosť lásky nejakú zmenu?
Zatiaľ čo sa rozvinula kritika a polemika, rozvinuli sa aj cenné teologické a pastoračné projekty. Očakávanie rýchleho ovocia od cirkevných dokumentov takéhoto druhu nie je na mieste. Javí sa mi to ako práca lesníka, ktorý vysádza les. Možno parcelu mladých stromčekov i ohradí, aby ju chránil pred zverou. Po prvom roku uvidí, že iné byliny sú vyššie ako malé stromčeky a tak tie byliny pokosí, aby nezahlušili stromčeky. Po niekoľkých rokoch stromčeky vyrastú a už nebudú potrebovať túto starostlivosť, no ešte ten plot bude potrebný. Po viacerých rokoch vyrastie mladý les, no ešte stále to nebude jeho cieľ. Bude treba byť ešte dlho trpezlivým, aby sa dočkal mohutného lesa. Tak nejako sa mi to vidí aj ovocím uvedených textov, o generáciu budeme vidieť ich konkrétne plody. Našou vecou nie je zbierať ovocie, ale sadiť a starať sa o rast a dozrievanie v láske. Láska totiž nikdy nie je hotová či ukončená, najmä láska, ku ktorej nás povoláva Ježiš Kristus, lebo jej mierou je byť bez každej miery. Konkrétne to znamená usilovať sa dnes milovať viac, ako sme milovali včera. Tento proces nám prináša radosť, ako lesníkovi rastúci les.
Niektoré krajiny pripravili návody na implementáciu Amoris laetitia do praxe. Chystá sa niečo konkrétne aj na Slovensku?
Neviem o tom, že by sa na Slovensku chystal nejaký návod na implementáciu Amoris laetitia. Dokument je totiž oveľa obsiahlejší, ako iba jeho ôsma kapitola, ku ktorej by niektorí privítali nejaký návod, no vec je oveľa komplexnejšia, ako som už spomenul pri „vyprázdňovaní“ chápania sviatostného manželstva.
Je dobré, že už máme dobrý program na prípravu k prijatiu sviatosti manželstva, rodil sa dlhšiu dobu, no aj jeho implementácia si bude vyžadovať svoj čas.
Otvorenou zastáva veľmi dôležitá otázka vzdialenej prípravy, ktorá by sa mala diať predovšetkým v rodinách a spoločenstvách detí a mládeže. Iste aj pastorácia rozvedených je dôležitá problematika. Inšpiráciou by mohlo byť direktórium pre pastoráciu manželstva a rodiny, ktoré vypracovala Talianska biskupská konferencia. V Taliansku sa mnohé projekty rozvíjajú už viac ako päťdesiat rokov, a preto si myslím, že aj v tejto veci je potrebná trpezlivosť.
Témou Cirkvi sa minimálne v post-synodálnych rokoch stalo manželstvo a rodina. Prečo práve tieto témy zaujímajú aj „vedenie“ Cirkvi?
Témou manželstva a rodiny sa zaoberal už sv. Pavol VI. Po ňom veľmi intenzívne na stredajších všeobecných audienciách sv. Ján Pavol II., ktorý zvolal aj Synodu biskupov na túto tému v roku 1980 a vydal prelomovú exhortáciu Familiaris consortio. Ubehlo odvtedy už štyridsať rokov a mnohé problémy sa nepodarilo odstrániť. Problémy boli pomenované, diagnostikované, no v praktickom živote farností sa len ťažko nachádzali aplikácie. Tu sa ukázal vážny problém, že prenos impulzov od „vedenia“ Cirkvi do konkrétnych podmienok nefunguje dobre a spoľahlivo. Chýba mu určitá tvorivosť, schopnosť aplikovať dokumenty v konkrétnych okolnostiach krajín, diecéz a farností. Panuje akási prehnaná úcta k dokumentom, ktoré sa síce často citujú, ale bez tvorivej aplikácie na konkrétne podmienky. Svätý Otec František si zrejme uvedomil, že rozhodujúcu úlohu pri naplnení vízie svätosti manželstva a rodiny majú samotné rodiny, preto „rozvíril hladinu“. Stalo sa tak už metodológiou prípravy synody a spôsobom redigovania posynodálnej exhortácie, ktorá priniesla mnoho podnetov. Faktom je, že rodina a Cirkev sú spojené nádoby života viery. Aký bude život viery v rodinách, taký bude aj v Cirkvi, ako sa bude Cirkev starať o rodinu, tak sa aj rodina postará o Cirkev, dá jej kňazské i rehoľné povolania.
Oboje – manželstvo aj rodina – sa dynamicky vyvíjajú a menia, presnejšie – menia sa kultúrne či antropologické očakávania a názory na manželstvo a rodinu. Pápež v Amoris laetitia spomína kultúru provizórnosti – napríklad rýchle prechádzanie z jedného vzťahu do druhého, preratúvanie výdavkov a ziskov, strach z trvalého zväzku či posadnutosť voľným časom. Nesú ešte manželstvo a rodina vôbec nejakú „absolútnu pravdu“ o sebe?
„Kultúra provizórnosti“ je bohato zastúpená v elektronických médiách. Nielen filmy, ale aj telenovely a seriály vysielané komerčnými televíziami a prístupné na internete najmä z produkcia Hollywoodu sú plné vznikajúcich a zanikajúcich spolužití. V týchto formátoch sa osoby jednoducho spájajú do spolužitia, alebo i ženia, rozchádzajú, znova vytvárajú iné vzťahy a opäť sa ženia s akousi normálnosťou. Tento negatívny vplyv, silný napríklad telenovelách, je práve v tom, že skutočnosti, ktoré sú v živote tragické sú predstavené s ľahkosťou ako niečo normálne. Okrem toho je vystupňované citové puto dvojice, čo vedie k nereálnym očakávaniam od manželstva. Citový život pozná svoje výkyvy, krízy i ťažkosti, ale práve krízy a ťažkosti sú príležitosťou k jeho rastu.
Prečo by sa mali mladí sobášiť, zakladať si rodiny a v nich verne a s láskou žiť? Prečo by jednoducho mali opustiť kultúru provizórnosti?
Katolícke manželstvo má aj dnes čo ponúknuť skutočne veriacemu človeku, ktorý sa celkom osobne rozhodol pre Ježiša Krista. V krste vstúpil do života veriaceho Ježiš Kristus a život s ním si môže a má rozvíjať z prameňa Božieho slova a sviatostí uprostred života veriaceho spoločenstva, tak ako to bolo od samého počiatku, keď sa veriaci zúčastňovali na vyučovaní apoštolov, na spoločnom živote a na lámaní chleba, čiže na slávení Eucharistie. Ak takto ako kresťania žijú i dnes pred uzatvorením manželstva, celkom prirodzene chcú, aby ich Ježiš Kristus sprevádzal na tejto ceste, lebo sú dvaja a neskôr aj traja, či viacerí spojení s nim a v ňom. On je princípom a silou ich zväzku a tiež aj prameňom šťastia, ktoré prevyšuje pozemské dimenzie. Ich manželstvo a rodinný život sa stávajú prípravou na spoločenstvo s ním v príbytkoch nebeského Otca. Manželstvo je sprítomnením Ježišovej lásky v každodennom živote. Bez opravdivej viery sa to ťažko chápe.
Amoris laetitia hovorí: „Sviatosť manželstva nie je spoločenská konvencia, prázdny obrad alebo len vonkajší znak nejakého záväzku.“ Niekedy sa zdá, že sobáš v kostole je pre mnohých len kultúrnym programom a viac ako na obsah sa kladie dôraz na formu, obradnosť, hudbu… Ako ďalej „nevyprázdňovať“ obsah sviatosti manželstva?
To, čo nazývate „vyprázdňovaním“ obsahu sviatosti manželstva, je oveľa širší jav v Katolíckej cirkvi na Slovensku. Jav, ktorý sa uplatňuje minimálne cez dve generácie. Začína to pri vysluhovaní sviatosti krstu, keď rodičia prinesú svoje dieťa a žiadajú krst. Kňaz sa ich pýta: „Milí rodičia, žiadate krst pre svoje dieťa. Tým beriete na seba povinnosť vychovávať ho vo viere, aby potom zachovávalo Božie prikázania a milovalo Pána Boha a svojho blížneho, ako nás o tom poučil Kristus. Ste si vedomí tejto povinnosti?“ Po kladnej odpovedi rodičov: „Áno“ pokračuje otázkou: „A vy, krstní rodičia, máte pomáhať rodičom plniť túto povinnosť. Ste ochotní im v tom pomáhať?“ Po kladnej odpovedi a prijatí záväzku vychovávať dieťa vo viere pokračuje obrad krstu. No skutočnosť je často taká, že si túto povinnosť nesplnia, no prihlásia takéto dieťa na vyučovanie náboženstva. Dieťa v rodine nevidí život viery, azda iba stará mama nalieha, aby bolo zapísané na vyučovanie náboženstva.
Prejavuje sa tento jav aj počas ďalšieho míľnika – prvého svätého prijímania?
Ani počas prípravy na prvé sväté prijímanie títo rodičia nechodia v nedeľu na svätú omšu, no predsa urobia slávnosť a dieťa dostane rozličné darčeky, na ktoré sa teší viac ako na stretnutie s Pánom Ježišom. Jeho účasť na živote farského spoločenstva, podobne ako ich rodičov je veľmi slabá a pravdepodobne aj záujem o vieru je slabý. Pre mnohých sa kontakt so životom viery končí už tu, no predsa ešte pomerne veľa je mladých ľudí, ktorí sa rozhodujú prijať sviatosť birmovania, pričom zohrávajú rozhodujúcu rolu rodičia a starí rodičia. No v mnohých prípadoch sa opakuje scenár od krstu a prvého svätého prijímania a tak niekedy stará mama povie „tak a my to už máme z krku“ a namiesto intenzívneho života viery mladého človeka dochádza k jeho skončeniu. Nie je nič prekvapujúce, keď sa tento scenár zopakuje aj pri uzatváraní sviatostného manželstva. „Vyprázdňovanie“ sa začalo už veľmi dávno, pri krste.
Prečo je to tak?
Povrchnosť pri uzatváraní katolíckeho manželstva podporuje aj to, že väčšinou ho mladí ľudia chápu ako svoju súkromnú záležitosť, nie ako skutočnosť, ktorou sa buduje spoločenstvo Cirkvi. Nie je častý prípad, že by sa sviatostné manželstvo slávilo vo farskom spoločenstve, spolu so všetkými veriacimi. Ako tomu predchádzať, je podporovať evanjelizáciu v rodinách, práve príklad rodičov, to, čo deti vidia, ich najviac formuje. Ak vidia, že rodičia sa modlia, modlí sa ako rodina, čítajú si Sväté písmo, preukazujú si vzájomnú lásku, ak sa poškriepia, vedia si odpustiť, spoločne za zúčastňujú na nedeľnej svätej omši, rozprávajú sa o tom, čo počuli v kostole. Dôležitý je aj príklad spoločenstva rodín, s ktorými sa rodina stretáva, starí rodičia, ktorí o viere nielen hovoria, ale ju aj prakticky žijú. Vyžaduje si to aj väčšiu spoluprácu kňazov vo farnosti s rodinami, aby rodiny neboli iba prijímateľmi pastoračnej starostlivosti, ale jej aktívnymi činiteľmi.
Autorka fotografií: Barbora Likavská
