Od malička sme ako deti boli vedení rozlišovať medzi dobrom a zlom. Spomeňme si na to, ako sme boli vychovávaní k tomu, že ujo je dobrý alebo zlý, počasie je dobré alebo zlé, alebo že naše konanie je dobré alebo zlé.
Keď však človek dospeje, azda ako prvá z klasických schém, v ktorých vyrastal, sa rozpadne schéma o hranici medzi dobrom a zlom, o tom, že čierna je naozaj čierna a biela je len biela.
Žiaľ – či našťastie? – ani biela nie je vždy žiarivo biela a aj v tmavej čiernej farbe sa môže skrývať náznak svetla.
S problémom dobra a zla sme konfrontovaní od detských čias, keď sme čítali rozprávky o dobrých princoch a zlých netvoroch. Na rozdiel od rozprávok sa v ľudskom živote neskončí všetko len dobre. Preto má psychológ a výskumník Phillip Zimbardo pravdu, keď tvrdí, že aj dobrí ľudia sa môžu stať zlými. Za istých podmienok a pod sociálnym tlakom. Stačí na to jedna situácia. Možno jeden experiment. Vie o tom sám Zimbardo, ktorý pred viac ako tridsiatimi rokmi realizoval takzvaný Stanfordský väzenský experiment, keď sa katedra psychológie, kde pracoval, premenila na simulované väzenie. Strašnejšie je, že zdraví normálni muži sa plne prispôsobili úlohám buď dozorcov alebo väzňov – podľa toho, do akej skupiny boli zaradení. Netreba zdôrazňovať, že experiment sa vymkol spod kontroly a musel byť ukončený. Jednoducho – istá reálna situácia a sociálny tlak ostatných spoludozorcov aj spoluväzňov premenili nevinne vyzerajúci experiment na väzenie možno ešte horšie od reality.
Našťastie hranica medzi konaním dobra a konaním zla je priepustná a nie je len jednosmerná, vždy je cesta späť – a aj zlý človek sa zas môže stať dobrým. Z vlastnej skúsenosti by som však upozornil, že cesta k zlu je často rýchlejšia a ľahšia ako cesta nápravy a návratu k dobru. Nie je to obojstranne a rovnako priepustná membrána, ale cesta z pekla, cesta návratu, cesta pokánia je predsa len ťažšia.
Najjednoduchšou cestou, ako začať prisluhovať peklu, je psychológom Phillipom Zimbardom opisovaná depersonalizácia, ktorá aktéra zla zbavuje zodpovednosti za svoje činy – a on je schopný aj zdanlivo nemožného. Aby sme to zjednodušili, hovorí sa o takzvanej „banalite zla“. Zlo je tak rýchlo a ľahko prítomné, až je banálne.
Je tu však aj banalita hrdinstva. Rovnako za istých podmienok a v istej situácii sa každý z nás môže stať hrdinom. Hrdinom, ktorý sa vzoprie nespravodlivosti, podnikne veľkú obetu alebo zachráni ľudský život. Možno len čakáme na okamih, keď sa tak stane. Treba byť pripravený.
Už dávnejšie ma zaujal kňaz Anton Srholec, ktorý opísal hrdinu všedných dní. Obyčajného človeka, ktorý žije svoj život zodpovedne, čestne, svedomito, deň čo deň pracuje a užíva skromný chlieb. Jeho hrdinstvo je v tom, že nemusí robiť veľké veci, ale jeho sila a cnosti sa prejavujú v dennodenných maličkostiach.
Hrdinom teda nemusí byť len filmová postava alebo človek z minulosti, ktorého opisujú eposy a legendy, ale každý človek okolo nás, dnes, tu a teraz. Môžem to byť aj ja. Stať sa hrdinom ale nie je také jednoduché. Musí prísť daná situácia, v ktorej sa moje hrdinstvo očakáva. Vedieť zareagovať, obetovať sa, riskovať aj veľkú stratu. Nebáť sa.
Ťarcha hrdinstva neleží na pleciach iných, ale na našich vlastných. Každý z nás môže byť hrdinom. Avšak každý z nás môže byť aj antihrdinom, padavkou, zbabelcom, zradcom. Je dôležité si vedieť vybrať.
Je tu ešte tretia možnosť. Učupiť sa do bezpečia šedej masy. Odsunúť svoje „ja“ bokom – a začať za všetko zlo viniť systém, politikov, susedov, vedenie, nadriadeného, kolegov… V ničom nevynikať, prežiť život v stave vegetácie, vyhýbať sa akýmkoľvek prekážkam a zložitostiam. Osobne mi to príde ale ako najnudnejšia cesta.
Článok pôvodne zverejnil Postoy.sk 8. mája 2014.