POSLEDNÝ ŠTÚROVEC: Bol nesmierne statočný a veľký bojovník

Dnes by mal Imrich Vaško, literát, vedec, prvý dekan Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku a „profesor so srdcom“ osemdesiat rokov. Kvôli ťažkej chorobe sa tohto jubilea nedožil a pred šiestimi rokmi zomrel. Vynikal charizmou, vedel si získať každého – a z jeho osobnosti priam vyžarovala dobrota. O Imrichovi Vaškovi sa zhovárame s jeho synom Andrejom.

Váš otec Imrich Vaško mal nezameniteľnú charizmu a veľké srdce pre každého. Vnímali ste ho takisto aj vy ako jeho syn?
Áno, samozrejme. Bol to úžasný človek, otec a milujúci manžel a samozrejme aj priateľ, osobnosť s veľkou charizmou. Skrátka človek s veľkým Č.

Bol literárne založený a činný. Museli ste doma veľa čítať?
Chvalabohu, nebolo to o tom, že by som „musel“. Ja som chcel a naozaj som veľa čítal, veď, samozrejme, v tom období ešte neboli tablety, mobily, internet či televízia so sto programami. Kniha bola môj obľúbený spoločník a priateľ a priviedli ma k nej ale obaja rodičia.

Ktorého autora mal najradšej?
Tak otec si to delil na básnikov a romány (úsmev). Blízky mu bol Hviezdoslav, štúrovci a samozrejme jeho priateľ a súputník Milan Rúfus, ale aj Krasko, Plávka, Smrek či Válek. Čo sa týka románov, tak  určite mu boli najbližší Rudolf Jašík, Ladislav Ballek či Nádaši-Jégé alebo Kalinčiak, Ľudo Ondrejov, Ladislav Hečko.

Takmer pri každom stretnutí s vaším otcom sa stalo, že rozprával o manželke a vašej mame Zuzane, ktorá ho predišla na ceste do večnosti. Aký mali vzťah?
Tak to je kapitola sama o sebe. Bez preháňania alebo preto, že by to boli moji rodičia, som sa ešte v živote s tak pevným, krásnym a čistým vzťahom nestretol. Bola to láska na prvý aj posledný pohľad, čistá, verná, úprimná a siahajúca až do večnosti a som veľmi rád, že som bol celý čas s nimi ako ich syn a mohol to zažiť na vlastnej koži a vidieť to na vlastné oči.

Imrich Vaško spomínal, že Zuzanu spoznal ako študentku na vysokej škole, kde on si pripravoval doktorát. Začali ako učiteľ-študentka: ako to prerástlo v lásku? Z toho, čo vo svojom nekrológu napísala Terézia Rončáková, to malo rýchly priebeh: marec vychádzky, máj zásnuby, júl svadba. Čím si Zuzana získala Imricha?
Tak to by asi najlepšie vystihol asi on sám (úsmev). O svojej Zuzane a mojej milovanej mamke rozprával najradšej. „Sedela v prvom rade, v prvej lavici,“ začal vždy, keď si spomenul na onen 22. november 1963. Večer predtým počúval v rádiu („milujem rádio“) o smrti Johna Fitzgeralda Kennedyho a rozmýšľal, čo povie svojim študentom slovenčiny na prvej hodine. „Na človeku všetko má byť krásne,“ začal, „tvár, očí, duša, oblečenie…“ Vtedy si študentka v prvom rade ľavou rukou ľavosklonným písmom na celú stranu napísala „duša“. Desaťkrát podčiarkla. „Tam sa to začalo…“ Pýtala si od neho knihy na zimné prázdniny, domov na Oravu. V marci začali spolu chodievať. A do roka som už bol na svete ja. Na cintorín. To miesto obaja milovali. V máji zásnuby. V júli svadba. Mimochodom zvláštne a krásne je, že aj ja dodnes mám veľký a úprimný vzťah k JFK, je pre mňa do určitej miery vzorom  človeka a „pána politika“. V jednom rozhovore doslova spomína: „Pekná, čistá, verná po samo Absolútno. Až ma do večnosti predišla. Múdra, čítavá, maliarka, poetka. Bez nej som stratený. Lež nosím v sebe jej večný sen. Všetkým jej bol vzťah, vzťahy. City a intelekt medzi nami. A v nás.“

Čo Zuzana videla na Imrichovi?
Istotu, lásku, bezpečie, múdrosť, rozhľadenosť, vernosť, zbožňovanie a nekonečnú oddanosť.

Bolo ich manželstvo poetické?
Určite áno. Celá život ich spájala neha, romantika a ich milovaná poézia. Písali si vzájomne vyznania a básničky na malé papieriky a nechávali si ich vždy ráno na obľúbených miestach, aby ich ten druhý našiel a potešilo ho to. Mamka väčšinou pridala aj kresbičku.

Aký bol Imrich Vaško ako otec?
Ten najlepší na svete (úsmev). Naučil ma všetko, čo podľa mňa má otec naučiť syna, zanechal vo mne nezmazateľnú a hlbokú stopu. To všetko sa snažím zároveň dnes aj ja vštepiť svojmu sedemročnému synovi Samkovi a aj keď sa poznali osobne len veľmi krátko, pár mesiacov, tak Samko veľmi dobre vie, kto bol dedko Imriško a po mne určite ponesie jeho odkaz a myšlienky.

Ku koncu života sa váš otec trápil s ťažkou chorobou. Ako ju niesol? Ako ste to zvládali vy?
Nebolo to ľahké a boli samozrejme dni také aj onaké. Ale v zásade sme to vzájomne zvládli a som veľmi rád, že som s ním mohol byť do poslednej chvíľky a držať ho za ruku, aj keď poslednýkrát vydýchol a dnes viem, že mám v jeho aj mamkinej podobe krásnych a nezabudnuteľných orodovníkov „tam hore“. Bol nesmierne statočný a veľký bojovník, ako koniec koncov celý život.

Imrich Vaško patril medzi spoluzakladateľov Katolíckej univerzity v Ružomberku a bol prvým dekanom jej filozofickej fakulty. Akú stopu tam zanechal?
Hlbokú, nezmazateľnú, jedinečnú, úprimnú a čistú, aj keď dnes už to mnohí, žiaľ, takto nevnímajú. Mnohí naňho nezabudli, ani keď ho už nebolo vidieť na fakulte, lebo bojoval s rakovinou. Keď nemohol prísť za nimi, oni ho chodili v skupinkách navštevovať do nemocnice. A chvalabohu niektorí nezabudli naňho dodnes. „Treba viac pestovať obojstrannú poctivosť i úctivosť, rešpekt, prirodzený akademizmus. Vypnúť mobily a načúvať ľudskej duši. Byť si navzájom blízki, úprimní a pozorní. Povzbudzovať sa navzájom a rátať s každým, kto jasnozrivo alebo tlmene chce rásť,“ hovorieval.

Spomínate si na niektoré jeho zážitky z dôb dekanstva a výučby na fakulte? Zveroval sa so svojimi príbehmi, postrehmi?
Áno, samozrejme. Ja som veľmi veľa z titulu svojej profesie pendloval medzi našim milovaným Prešovom a Bratislavou, takže som si ho vždy v piatok vyzdvihol na benzínovej stanici pri univerzite, naložil jeho plné igelitky a cestou domov sme rozoberali naše veľmi podobné manažérske aj ľudské osudy, postrehy a vymieňali sme si rady, názory a trápenia aj radosti. Takže viem o tom, čo sa dialo na univerzite a filozofickej fakulte rokoch 2000 až 2007/8 veľmi veľa…

Je známe, že Imrich Vaško mal aj blízky vzťah s bývalým rektorom KU Tadeuszom Zasępom, ktorý naňho spomínal ako „na dobrého človeka, na veriaceho muža, žičlivého a usmiateho profesora“. Oboch spájajú podobné charakteristiky, ale i niečo navyše – schopnosť obetovať sa pre vyššie dobro, pre ideály. Aké ideály mal váš otec?
Vypestované od svojich rodičov, prostých, ale múdrych a ľudských rodičov, roľníkov. Imricha Vaška často označujú za posledného štúrovca. Miloval poéziu, ktorou zdôvodňoval aj svoje každodenné rozhodnutia, fascinovali ho hory, písal ornamentálnym písmom, vzletne sa vyjadroval a bol nemoderne úctivý k ženám. Mal dar veľmi príjemného a kultivovaného rečového prejavu, z ktorého presvitali entuziazmus, ľudskosť a odborná rozhľadenosť. Atmosféra ním moderovaných a spoluorganizovaných nielen vedeckých podujatí získavala atribút dôstojnosti a nesnobskosti. Jeho ideálmi bola láska, viera, čistota, úprimnosť, čistá duša, vernosť, spoľahlivosť, dobrota, žičlivosť a morálka…

Podľa mojej mienky spájala Zasępu s vaším otcom Imrichom Vaškom práve aj spomínaná „žičlivosť“ – prajnosť, veľkorysosť, veľkodušnosť. Vlastnosti dnes vídané len málokedy. Ako si ich váš otec vypestoval?
Skôr ako, že si ich vypestoval, mám pocit, že mu boli dané do vienka, že sa jednoducho s nimi narodil a má ich po svojich rodičoch. Nikdy si nepamätám, že by niekomu niečo závidel, niekoho ohováral, niekomu neprial, či inak zle zmýšľal. Bol vždy dobroprajný, žičlivý, usmievavý a veľkorysý. Celý život, inak si ho ani neviem predstaviť.

Ôsmeho novembra by mal Imrich Vaško osemdesiat rokov. Ako si ich pripomeniete? Čo by ste mu chceli odkázať?
Budeme spomínať a organizovať skromné posedenia, podujatia a spomienkové slávnosti, na ktoré srdečne pozývam všetkých, ktorí mali môjho milovaného otca radi a vážili si ho a hlavne tých, ktorí sa neboja. Budú v Ružomberku, Prešove aj v jeho rodných Ondrašovciach. Možno odhalíme aj nejakú tú pamätnú tabuľu, ale hlavne budeme počúvať naše srdcia a Imriško sa určite ozve (úsmev). Všetko dám včas vedieť na sociálnych sieťach, hlavne na mojom facebookovom profile a mnohým prídu aj osobné pozvánky. A čo by som mu chcel odkázať… Oci, veľmi ťa ľúbim, strašne mi chýbaš a ďakujem za všetko. Nezabudneme a budeme ďalej šíriť tvoj odkaz, myšlienky, pokoru, lásku, úctu a nekonečnú dobrotu a žičlivosť.

 

„Stratili sme rektora, ktorého sme aj v posledných rokoch, keď ním už de iure nebol, spontánne volali „pán rektor“. Podobne ako doteraz voláme pánom dekanom profesora Imricha Vaška. K trojici zosnulých starých priateľov, ktorí vykonali zakladateľské a budovateľské dielo na našej univerzite, sa tento týždeň, žiaľ, pridal aj pán rektor Jozef Ďurček. Jeden z mojich kolegov s trochou čierneho humoru poznamenal, že pán dekan Vaško zvolal poradu… Bude dlhá a vážna ako vždy, keď sa končí niečo staré a treba otvoriť novú kapitolu. Nech nám univerzitní orodovníci tam hore vyprosujú milosť kráčať po ceste idey a nadšenia, s vedomím poslania, bez masky, so zmyslom pre spravodlivosť a bez strachu.“

doc. Terézia Rončáková, žurnalistka a vysokoškolská pedagogička | Odznelo na pohrebe T. Zasepu 25. 9. 2016 | 

Pôvodne vyšlo 8.11.2016, aktualizované 26.2.2024.

foto: T. Kulan, t2.sk