Najprv pracoval ako röntgenológ, neskôr ho tajne vysvätili za kňaza. Ako synovec Silva Krčméryho mal možnosť bližšie spoznať nielen „generála tajnej cirkvi“, ale aj jeho patróna, misionára Vendelína Javorku. Dnes pôsobí ako exercitátor v Piešťanoch. Jezuita Peter Zahoránsky.
Ako sa spoznal Silvo Krčméry s pátrom Javorkom?
Presne neviem, ako sa spoznal Silvo s pátrom Javorkom, ale viem, že boli si myšlienkovo veľmi blízki. Silvo horlil za apoštolát v Sovietskom zväze, a teda za obrátenie Ruska, čo bolo obsahom Fatimského zjavenia. A páter Javorka bol v tom smere až takým protagonistom toho ako prvý rektor Russica, ktoré vtedy naštartovalo prípravu budúcich misionárov pre Rusko.
Aké tam boli vaše rodinné väzby na pátra Javorku?
Fakt je, že sme bývali u starých rodičov, pretože naši nemali byt. Otec bola nejaký čas zavretý a potom, samozrejme, nedostal prácu primeranú jeho kvalifikáciám a schopnostiam, a teda neboli sme na tom finančne tak dobre, aby sme si vedeli kúpiť byt. Takže sme bývali u starých rodičov a moja mama bola Silvova sestra. Čiže keď sa Silvo vrátil z basy, tiež býval tam u nich, tak teda sme boli v jednom byte. To zároveň bola príčina toho, že som sa „náhodne stretol“ s pátrom Javorkom.
Celá tá zvláštnosť bola v tom, ako sa vôbec páter Javorka dostal na Slovensku, tiež pre mnohých to bola záhada. Jednoducho, prišla z lágra od pátra Javorku karta jeho bratovi, že môže žiadať o jeho navrátenie do Československa. Čo sa zdá absurdné, pretože všetko sa tam prísne kontrolovalo. Zrejme Rusi už nechceli mať ďalšieho mučeníka. On už bol starý, úctyhodný pán s iste nalomeným zdravím. Takže tak sa páter Javorka dostal na Slovensku a Silvo medzičasom z basy, takže sa spoznali a našli veľký súzvuk v názoroch, postojoch a prioritách.
Ako sa mohli stretávať?
Silvo bol omnoho dynamickejší, aj keď tiež bol prísne sledovaný a zabával sa na tom, že aký dôležitý je pre štát, keď koľko ľudí je naňho nasadených, čiže koľko ľudí je platených, len to preto, aby sa mu „nič nestalo“.
Stretli ste sa aj vy s Javorkom osobne?
Páter Javorka ušiel svojím „strážcom slobody“ a docestoval do Bratislavy, prišiel do toho nášho bytu a zazvonil. Bol som doma, prišiel do obývačky, sadol si a rozprával, Silvo nebol doma. A rozprával sa so mnou… To, čo ma hneď vyslovene ohúrilo, pretože my sme boli ako rodina veľmi dynamický typ, všetko to tam lietalo a iskrilo, ale on šíril okolo seba pokoj. Bolo to pre mňa niečo fascinujúce. Navyše on sa so mnou, ucháňom, rozprával, ako keby nemal nič iné na robote. Nepozeral na hodinky, nepýtal sa na to, kedy Silvo príde, či neviem, čo sa deje. Jednoducho sa naplno venoval mne, bezvýznamnému človeku.
Po čase sa zdvihol, nepozeral na hodinky, asi mal nejaké vnútorné, a hovorí: „Viete, ja už musím ísť. Pozdravte Silva.“ Ale s takým pokojom, že ja by som si nevedel predstaviť v tejto situácii, že by som nebol nervózny, nevyskakoval, nemrvil sa, nepozeral na hodinky. A toto pre mňa bolo niečo nepochopiteľné a po rokoch si vôbec nepamätám, o čom sme sa bavili. Ale tento zážitok pokoja mi ostal doteraz.
Čím si to vysvetľujete?
Prvá vec, bol totálne odovzdaný Bohu. O pokoj ho nepripravil ani pobyt v lágroch. Bol pomerne štíhly človek, nebol žiadny svalovec. A starý pán. Tiež tam musel asi drieť ako všetci ostatní. Takže mal veľa situácií, v ktorých určite šlo o život. Netrápil sa, čo bude, ako bude, ale dôveroval Pánu Bohu.
Po druhé, zaujímal sa o svoje okolie. Napríklad Silvo spomínal niektoré veci z lágra. Javorkovým bežným zvykom bolo, že keď mal niekto roztrhané šnúrky pri tej kvalite obuvi, akú sovietsky režim zveril trestancom, v tom snehu to bolo veľmi nebezpečné, vždy mal vo vrecku špagát: „Zaviaž si topánky, lebo ti odmrzne noha a bude po tebe. Tu sa nikto liečiť nebude. A druhá vec, hovorí, váž si sovietsku tlač.“ No, všetci kukali, či mu šiblo. „Vieš, nie je nič lepšie, ako každý deň mať suché noviny v topánkach.“ Toto ho charakterizovalo, taký humorný nadhľad, aj tá starosť o druhých. Keď som tu, tak asi ma tu Pán Boh poslal a mám tu nejaké poslanie.
Toto asi bol aj zdroj jeho humoru. A možno aj dôvod, prečo si ho Silvo zvolil za patróna beznádejných prípadov. Silvo bol presvedčený, že to funguje na 100%. Keď sa k nemu modlil, už po smrti pátra Javorku, takže to vždy fungovalo. Vo veci, ktorá sa nedala vyriešiť ľudsky, sa pomodlil k nemu a už to išlo.
Zaujal ma Javorkov pokoj, ktorý spomínate. Mnohí si predstavujeme pokoj ako mier, nudu či „večný pokoj“ alebo „veget“. Aký bol ten Javorkov pokoj?
Mne to pripomína vnútorný, pavlovský pokoj: Viem, komu som uveril a som si istý. Nebál sa toho, že keby mal dnes zomrieť, no tak dobre. Pán Boh si ma zavolá a mám po starostiach (úsmev). Je to aj dobrým odkazom pre dnešok, že v tejto dobe, keď sa tak darí stresu a napätiu a hovorí sa, že žijeme ako v centrifúge, ktorá vyhadzuje tých slabších na okraj a že narastá nepochopiteľným spôsobom počet depresívnych ľudí (už sa hovorí, že depresie začínajú byť veľký ekonomický problém), práve toto asi Javorka nepoznal, že má depresiu.
Od vášho detského stretnutia ste Javorku ešte videli?
Ja som ho už viac nevidel. Len som veľa počúval od Silva. U brata v Žiline, kde býval, tak mal dovolené len sa prechádzať po ulici, na ktorej býval. Ale Silvo spomínal napríklad takú preňho veľmi charakteristickú vec, že prišli eštebáci pátrovi Javorkovi robiť domovú prehliadku. No a teraz sa hrabú v knižnici, majú z toho veľký hokej a začnú byť nervózni. Vykrikujú naňho, že kde máte toto a kde tamto. A on si doniesol doprostred izby stoličku, sadol si na ňu a pozeral na nich, ako tam robia rodeo. A on so svojím typickým pokojom hovorí: „Viete, vy ste tu na to, aby ste mi tu štúrali a vŕtali a snorili. A ja som tu na to, aby ste mi nič nenašli.“ (smiech)
Eštebáci zháňali prekladateľov, lebo tam boli knihy v čínštine, angličtine, nemčine, francúzštine, Javorka čítal v rôznych rečiach všetko, čo potreboval. Takže eštebáci hrôzu vôbec len vyfiltrovať, o čom má tie knihy.
Zaujímavé, že ŠtB sa bála vetchého starca, ktorý ledva videl.
Všetci odhodlaní horliví kresťania boli pre nich smrteľne nebezpeční, lebo celý systém fungoval na strachu. A keď existovali ľudia, čo sa ich nebáli, tak to bola pre režim smrteľné nebezpečie, lebo šírili nie strach, pokoj. Keď som videl Sviečkovú manifestáciu, uvedomil som si, že to predstavuje koniec režimu. Lebo ľudia sa prestali báť. A tak to zakrátko aj bolo.
Ako sa dnes nebáť?
Človek, ktorý dokáže viac dôverovať Bohu ako ľuďom, tak prestáva mať strach. Možno aj to je úloha duchovne žijúcich ľudí toto šíriť. Ak to dokážem zvládnuť – verím Bohu viac ako ľuďom – tak si uvedomujem, že môj život nie je náhodný. Ani že nie je riadený ekonomikou. Ale že je riadený Niekým, kto ma má rád a komu na mne záleží. Myslím, že toto je jediná šanca, ako sa zbaviť strachu.
Ako si spomínate na Javorkovu fyziognómiu?
Čo som ho vnímal, tak to bol úctyhodný starec, ktorý ale nerešpektoval svoju starobu, že by prišiel usoplený a zohnutý s paličkou. Prišiel elegantný starý pán s bielou briadkou. Už pomerne štíhly. A plný pokoja a optimizmu. To je všetko, čo som si o ňom zapamätal.
Ako vnímate úlohu Pápežského ruského kolégia, kde bol Javorka prvým rektorom?
Tá myšlienka bola úžasná. Už len tým, že pápeži si zobrali ako vážnu úlohu obracať Rusko na kresťanstvo, ktoré bolo programovo ateistický štát a bojovalo proti náboženstvu. Ako som spomínal, súviselo to s Fatimskými zjaveniami, že ak sa Rusko obráti, bude na svete pokoj. Len nedomysleli, akí sú Rusi šikovní špióni. Pomerne skoro po založení Russica sa tam objavujú tajní agenti NKVD.
Mal by byť Javorka blahorečený?
Hodnoty, ktoré reprezentuje, veľmi potrebujeme. Vzhľadom k jeho životu si myslím, že by neboli prekážky pre jeho uznanie za svätého. Čo bolo na ňom úžasné, bola všestrannosť. Čokoľvek mu bolo zverené, zvládal to na jednotku a s plným nasadením. „Vegetovanie“ nebol jeho štýl.
Keby žil Javorka dnes, akú misiu by si osvojil?
Tú, ktorá by mu bola zverená. Ale možno by ho znova provokovalo Rusko. Napriek dlhému protináboženskému boju je tam stále túžba po duchovne. Je tam čo robiť. A práve Javorka by staval most medzi východným a západným kresťanstvom. Podobným mostom by mohlo byť dnes aj Slovensko v duchu vízie sv. Jána Pavla Druhého.
Spomeňme ešte vášho strýka Silva Krčméryho…
…dokonca som mu niekedy robil šoféra na jeho „apoštolských cestách“. Pobehal pol Slovenska, v každom chcel vidieť to dobro a snažil sa zjednocovať. Bol veľmi pokorný. Šokovalo ma, keď sa ma, sopliaka, pýta: „Čo vidíš na mne, čo by som mal zmeniť, zlepšiť?“ A to sa nepýtal raz. Nebolo to klišé, formalita. Myslel to úprimne vážne.
Jeho ďalšou črtou bolo, že bol stále veľmi radostný. Na výletoch vždy bolo prvé ustanoviť ministra humoru. Mal v zásobe hromadu vtipov a rád humorne komentoval rôzne situácie.
Hoci strýko Silvo pôvodne inklinoval k jezuitom, dokonca sa pokúsil o vstup, ale jeho otec, energický človek, mu nariadil najprv štúdium medicíny. Nakoniec Silvo ostal laikom. Podľa mňa je to prvok pokory. Silvo bol formovaný pátrom Kolakovičom a Rodinou. Kolakovič veľmi zdôrazňoval, že je éra laikov: prichádza nová doba, kde laici budú mať hlavnú úlohu v cirkvi. Silvo to pochopil naplno a ostal laikom, hoci ho všetci nahovárali. Ani eštebáci neverili, že nebol vysvätený za kňaza.
Aký je prínos vášho strýka pre dnešnú dobu?
Za to, že Cirkev s „úspechom“ prežila dobu socializmu, môžeme vďačiť práve Silvovi Krčmérymu a Vladovi Juklovi, pretože naštartovalilaický apoštolát. Aj mňa do toho Silvo „dokopal“, hoci sa mi dlho nechcelo. Nie pretože by som sa bál, srdcom sme boli veľkí oponenti režimu, ale snažili sme sa netrčať. Potom ma to začalo aj baviť (smiech). Napríklad na medicíne som mal s tým problémy, bol som aj na Februárke a najprv pred pedagogickou radou. Profesori „z moci strany“ sa snažili vymámiť, čo sú to krúžky a čo tam robíme. Ja som zahral blbého, či myslia študijné krúžky. Neuspeli, druhá etapa bola Februárka. Napriek „študijným“ ťažkostiam som doštudoval a potom aj 14 rokov robil röntgenológa.
Ako ste sa potom stali jezuitom?
V živote som sa stretal s viacerými kňazmi, ktorí ma veľmi oslovili. A o niektorých som sa dozvedel až neskôr, že to boli všetko jezuiti. A jeden z nich je aj páter Javorka. Zaujímavá reakcia bola otca Korca, keď som mu predostrel svoj zámer vstúpiť do rehole. Myslel som si, že nejako zareaguje. On mi s kamennou tvárou hovorí: „No dobre, modli sa. A keď ťa to do roka neprejde, tak mi to pripomeň.“ Neprešlo (smiech). A tak som tu.
Rozhovor vznikol pri nahrávaní dokumentárneho filmu „Vendelín Javorka: Misia nekončí“ (MOOVI, 2024).