Vendelín Javorka bol popredný misionár, trpiteľ za vieru v gulagu a prvý rektor Pápežského ruského kolégia. V súčasnosti si pripomíname 60 rokov od jeho úmrtia (24. marca) a prvé spomienkové podujatia sa uskutočnia v Ružomberku-Černovej a Žiline.
Zhovárame sa s nadšeným šíriteľom Javorkovho odkazu a genealógom Bohušom Kaliarikom, ktorý bádal v archívoch v Moskve alebo cestoval po Javorkových stopách do Bukoviny.
Po výsluchoch v Kyjeve sa vrátil Javorka do gulagu úplne vyčerpaný
Podarilo sa vám študovať viaceré zaujímavé archívy. Ktorý konkrétny dokument alebo prameň podľa vás najlepšie ilustruje Javorkovu nezlomnosť počas krutých výsluchov, kedy bol obviňovaný zo špionáže pre Vatikán?
Najsilnejšie svedectvo o pátrovej nezlomnosti podal jeho spolubrat, páter Pietro Leoni SJ. Páter Leoni bol študentom Russica, kde sa spoznali s pátrom Javorkom. Neskôr v novembri 1945 sa stretli v moskovskej väznici Butyrki, kde Pietro Leoni daroval polovicu svojej deky uzimenému pátrovi Javorkovi. Táto deka ho sprevádzala celých desať rokov väznenia a priviezol si ju až domov do Žiliny.
Zhruba pol roka boli obaja pátri spolu v lágri Temlag, aby sa už do konca života viac osobne nestretli. Ostali ale v písomnom kontakte až do smrti pátra Javorku, hoci Pietro Leoni pôsobil v Kanade. Krátko po návrate pátra Leoniho domov, do Talianska, spísal stručne svoje zážitky z gulagu, ako aj spísal krátko životné osudy viacerých spoluväzňov z radov duchovných.
Nezabudol napísať pár viet aj o pátrovi Javorkovi v tomto znení:
V Abeze mi rozprávali o pátrovi Javorkovi, že v roku 1953 – ak sa nemýlim – bol prevezený do väznice v Kyjeve, kde ho počas niekoľkých mesiacov trýznili výsluchmi, aby z neho vymámili priznania proti Katolíckej cirkvi. Okrem iného ho vyzývali, aby prešiel do schizmy, pričom mu sľubovali, že z neho urobia biskupa. Ale on odolal každej skúške. Vrátil sa do Abezu úplne vyčerpaný, ako mi dosvedčil scholastik S.J. Vladas Šimkūnas, ktorý bol v tom istom tábore väznený rovnako ako páter Javorka a slúžil tam ako lekár v ošetrovni, kde bol páter hospitalizovaný.
Taktiež iný spoluväzeň z Nemecka menom Rudolf Harz, ktorý istý čas strávil s pátrom Javorkom v Dome invalidov v Poťme, po návrate podal o pátrovi Javorkovi toto svedectvo:
Opakovane odmietol vystúpiť v sovietskom rozhlase a hovoriť o mieri v duchu komunistickej ideológie.
V origináli je chybne uvedený názov lágru, ako aj meno lekára, preto to tu uvádzame opravené.
Javorka bol svetlom pre spoluväzňov
Už čoskoro si pripomenieme 60. výročie úmrtia tohto „slovenského Odyssea“, ktorý prežil desať rokov v neľudských podmienkach sovietskeho gulagu. Čo bolo podľa svedectiev jeho spoluväzňov hlavným zdrojom jeho neuveriteľného vnútorného pokoja, vďaka ktorému dokázal tajne slúžiť sväté omše s krížom vyrezaným zo zubnej kefky aj v tom najväčšom mraze blízko polárneho kruhu?
Nestretol som sa zatiaľ so žiadnym priamym takýmto svedectvom, ale určite to bola úplná odovzdanosť Pánu Bohu. Tak, ako sa v ťažkých časoch počas misie v Šanghaji odovzdal do rúk Božích, neskôr počas misie v Bukovine, nebolo tomu inakšie ani v gulagu. Už v roku 1948 v šifrovane písanom dopise svojmu bratovi do Žiliny písal, že je „šťastný, pokojný a čoraz viac spiritualizovaný“, hoci jeho priezvisko „patrí do pekla“. Nielenže slúžil tajne sväté omše, ale vyučoval v Abeze: „keď bol hospitalizovaný, vyučoval cirkevné dejiny“. Okrem iných aj litovského spoluväzňa menom Alfonsas Svarinskas, ktorého neskôr v lágri tajne vysvätil za kňaza ich ďalší spoluväzeň, litovský biskup Pranciškus Ramanauskas.
Mons. Svarinskas neskôr vo svojej autobiografickej knihe Nepataisomasis (Nenapraviteľný) spomína aj pátra Javorku. Je zaujímavé, že o ňom píše ako o tajne vysvätenom biskupovi. Aj v niektorých iných spomienkach spluväzňov sa objavuje mylné označenie pátra Javorku, či už ako biskupa, nuncia, alebo dokonca kardinála. Z toho vidieť, že aj napriek veľmi zlému zdravotnému stavu musel byť svetlom pre spoluväzňov, keď si na neho takto spomínajú. Keby bol len obyčajným väzňom, jedným z bezmenných tisícov, nikto by si na neho nikdy nespomenul.
Javorkovi nikdy neváhal pomôcť
Významná časť vášho výskumu sa sústreďuje na zbieranie svedectiev ľudí, ktorí pátra Javorku osobne poznali po jeho návrate do Žiliny. Čo najvýznamnejšie tam zaznamenávate?
Je škoda, že som nezačal so zbieraním svedectiev skôr, keď ešte žilo veľa ľudí, ktorí ho osobne poznali. Ale to už nezmením. Je pre mňa obdivuhodné, že ako človek s podlomeným zdravím, s poškodeným zrakom, ktorý mu zhoršoval priestorovú orientáciu, nikdy neváhal pomáhať ľuďom. Či už slovne alebo fyzicky. Tajne spovedal rádové sestry, navštevoval iných kňazov, ktorí boli chorí, prenasledovaní, či sa vrátili z väzenia.
Chodili za ním domov obyčajní ľudia s prosbou o pomoc, o radu, o odslúženie sv. omší na nejaký úmysel. V pamäti mi najviac utkvel jedno silné svedectvo. Keď bol v roku 1965 zo zdravotných dôvodov predčasne prepustený z väzenia kňaz Leonard Sliačan, nemal sa kde uchýliť, tak odišiel bývať do Smoleníc, ku svojej sestre. Vtedy takmer 83-ročný páter Javorka, keď sa to dozvedel, neváhal, sadol v Žiline na vlak a odcestoval za ním do Smoleníc. Vlakom išiel do Trnavy, tu prestúpil na ďalší vlak do Smoleníc a zo stanice ešte pešo tri kilometre do dediny. A rovnaká cesta ho čakala aj cestou späť. Spoločnosť mu robila iba jeho palica, ktorou sa podopieral. A túto cestu absolvoval neskôr ešte raz. V mojich očiach sa jedná o veľkú obetu v prospech blížneho, aby ho duševne podporil.
Páter Javorka bol prvým rektorom Russica a budovateľom mostov medzi kresťanským Východom a Západom, čo symbolizuje aj jeho unikátny náhrobok. Ako vnímate jeho ekumenický odkaz pre dnešnú dobu?
Beriem to tak, že bol jedným z priekopníkov ekumenizmu. Mal za úlohu snažiť sa presvedčiť pravoslávnych biskupov, aby súhlasili so zjednotením kresťanov pod vedením pápeža. Túto úlohu sa mu nepodarilo splniť, pretože čas ešte nedozrel. V dnešnom ponímaní ekumenizmu išiel páter Javorka osobným príkladom. Bolo to tak už v čase prvej svetovej vojny, keď ako vojenský kaplán sa staral nielen o katolíkov latinského obradu, ale napríklad aj o kalvínov. V Šanghaji spolupracoval s pravoslávnym ikonografom Zadorožným na výzdobe ruského katolíckeho chrámu byzantsko-slovanského obradu. Vždy mu išlo o spásu duší, nech boli ľudia akéhokoľvek vierovyznania. Prízvukoval, že „žatva je veľká, ale robotníkov málo“.
Posledné roky života prežil v malej izbičke v Žiline pod neustálym dohľadom ŠtB. Aký príklad si odniesť zo záveru jeho života, keď staručký páter ešte ostal aktívny – a dokonca v podzemnej Cirkvi?
Byť aktívny, nikdy sa nevzdávať, byť optimistický. Zachovávať každodennú disciplínu. A predovšetkým mať nezlomnú vieru v Boha. Nie vieru takú, keď hovoríme: „Však, ja verím, ale…“ Nie. Jeho viera znamenala presvedčenie. Bez akéhokoľvek slovka ale. A preto bol viac a viac spirituálny a úplne pokojný, hoci od prírody bol výbušnej povahy, ako sám písal vo svojom životopise z roku 1922: „Aegriludine notabili (quondam nervosus) non laborat.“ Netrpel na žiadnu vážnu chorobu (kedysi bol nervóznejší).
Písané pre TKKBS.
Chcem ďalej písať – pre vás, svojich čitateľov. Podporiť tvorbu tohto blogu môžete aj prostredníctvom platformy „Kúpte mi kávu“. Ďakujem!
Pôvodne vyšlo 18.3.2026, aktualizované 21.3.2026.