Prinášame vám jedinečný príhovor rektora Trnavskej univerzity prof. Miloša Lichnera, ktorým otvoril slávnostnú premiéru nového dokumentárneho filmu o jezuitskom bratovi, frátrovi Martinovi Viskupičovi.
Príhovor publikujeme s láskavým dovolením rektora TU a vďačíme mu za dôstojné uvedenie publika do života nenápadného, skromného, a predsa výrazného Marcinka, o ktorom je náš nový dokument. Plánuje sa jeho vysielanie v STVR, TV LUX, TV NOE a streamovacích platformách.
Marcinko by bol radšej niekde vzadu
Vážení hostia, priatelia nenápadných, ale o to svetlejších postáv našich duchovných dejín,
stretávame sa dnes pri príležitosti premiéry dokumentu o človeku, ktorý by sa sám nikdy nepostavil pred kamery. Bol by radšej niekde vzadu, s chlebom v rúre. A predsa – práve takýto človek dnes stojí v centre našej pozornosti. Nie preto, že by o to žiadal. Ale preto, že si to zaslúži.
Hovorím o frátrovi Martinovi Viskupičovi, ktorého celé generácie poznali jednoducho ako Marcinka.
Páter Emil Krapka by bez Marcinka nemohol vykonávať svoje poslanie teológa, učiteľa a tajného profesora. Mnoho z toho, čo páter Emil robil – jeho prednášky, jeho duchovné vedenie, jeho skrytá pastoračná a teologická činnosť – stálo na tom, že v pozadí mal človeka, ktorý mu vytvoril bezpečné zázemie.
Marcinko bol jeho tichým ochrancom, verným pomocníkom a neúnavným služobníkom, ktorý svojou skromnosťou a odvahou umožnil, aby dielo pátra Krapku mohlo vzniknúť a prežiť.
Dovoľte mi preto dnes hovoriť o ich vzťahu – o spojení dvoch mužov, ktoré bolo skromné, diskrétne, nenápadné, ale pre cirkevné dejiny nesmierne dôležité.
Domček, ktorý bol teologickým seminárom a úkrytom
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, keď bolo oficiálne vzdelávanie jezuitov zakázané, stal sa jeden malý domček na Kopánke v Trnave miestom, kde sa písali dejiny. Ale tieto dejiny by sa nepísali, keby nebolo Marcinka. Domček mal jednu jedinú väčšiu izbu. A tu sa ukázala veľkosť frátrovho srdca. Najväčšiu a najlepšiu izbu dal bez váhania pátrovi Emilovi Krapkovi.
Prečo?
Aby mal kde uložiť svoje knihy, zahraničnú literatúru, preklady, samizdatové texty a aby mal miesto pre tajných študentov teológie. A práve vďaka tomuto presunu – vďaka tomu, že niekto ustúpil – mohol niekto iný rásť.
Muž, ktorý kryl chrbát
Jeden z jezuitov pripomína: „Brat Martin dokázal kryť chrbát pátrovi Krapkovi v jeho riskantnej práci.“ To nie sú metafory. To je realita. Sledovali ich. Stačila jedna chybička. Jeden nepozorný telefonát. Jedno neopatrné slovo.
Ale Marcinko bol múdry, pozorný a tichý strážca. Keď sa ho niekto pýtal, kto spovedá, odpovedal jediné slovo po trnavsky: „Knaz.“ A bolo po diskusii.
Nikdy neprezradil nikoho. Svojím mlčaním chránil ľudí, ktorých dielo by dnes neexistovalo, keby vtedy padli do rúk ŠtB.
Pohostenie ako sviatosť domu
Tí, ktorí chodili na tajné prednášky, spomínajú, že k pátrovi Krapkovi sa chodilo „ako domov“. A túto atmosféru utváral Marcinko. Jeho bratislavské rožky, „pajgle“, boli legendárne. Nielen pre chuť – ale pre atmosféru, ktorú vytvoril. Prečo to robil? Aby páter Krapka mohol pokračovať vo vyučovaní. Aby sa študenti cítili prijatí. Aby tajné štúdium teológie mohlo pokračovať.
Radosť z povolaní: slzy starého muža
Jeden svedok spomína, že keď prišli na stretnutie, Marcinko sa rozplakal. Rozplakal sa od radosti, že „zase máme školastikov“. Nie preto, že by bol sentimentálny. Ale preto, že celý život túžil po tom, aby Cirkev mala nových služobníkov.
Keď videl mladých mužov, ktorí prichádzajú študovať k pátrovi Krapkovi, videl v tom Božie víťazstvo nad režimom, nad strachom, nad duchovnou púšťou.
Martin Viskupič vytváral priestor pre druhých
Brat Martin sa nikdy nebál zostať v tieni. Nebol autorom kníh. Neučil na univerzite. A ani netušil, že niekto bude o ňom písať knihu, ako spravil pán prof. Lacko Csontos alebo nakrúcať dokument o jeho živote.
A predsa – jeho rukou, jeho tichou službou, jeho modlitbou a jeho pracovitými dlaňami prešli kapitoly dejín. On bol spolutvorca teologického diela tým najnepravdepodobnejším, ale najdôležitejším spôsobom.
„Verné srdce“ ako tvár Cirkvi
Keď dnes premietame tento dokument, uvedomujeme si, že Cirkev nestojí len na tých, ktorí majú titul, katedru, funkciu či úrad.
Stojí aj na tých, ktorí majú metlu, kľúč od sakristie, ruženec v ruke a srdce, ktoré vie rásť v tichu. A taký bol fráter Martin Viskupič. A taký zostane – v pamäti tých, ktorí prešli jeho domčekom na Kopánke, aj v pamäti celej Cirkvi.
Nech tento dokument nie je len spomienkou, ale výzvou. Aby sme si všímali Marcinkov tejto doby. Aby sme nestratili schopnosť vidieť hodnotu tichých ľudí.
A aby sme vedeli ďakovať aj za tých, ktorí nestáli na javisku – ale bez ktorých by žiadne javisko ani nestálo.
prof. Miloš Lichner
Autor je rektor Trnavskej univerzity v Trnave. Publikované so súhlasom autora. Príhovor zaznel na slávnostnej premiére nového dokumentárneho filmu „Martin Viskupič: Dobrý a verný služobník“ v trnavskom kine Hviezda vo štvrtok 20. novembra 2025.
autorka fotografií: (c) Barbora Likavská