Čomu sa momentálne venujete?
Stále píšem. Moja žena Karen zomrela vlani na rakovinu, a tak je pre mňa ťažké písať, toho roku som toho veľa nenapísal.
Chýba vám vaša manželka?
Chýbať je slabé slovo.
Ste teológ, no napísali ste knihu o športe. Prečo?
Pretože šport je jedna z najväčší verejných liturgií. Ak chcete pochopiť takzvané pred-náboženstvo či pohanské náboženstvo, treba sledovať šport. Zvlášť som sa o to zaujímal aj preto, že sme v USA vynašli tri druhy športu: bejzbal, basketbal a americký futbal. Zaujímalo ma, prečo práve tieto športy Američanov lákajú. Tak som sa pýtal, prečo tieto športy priťahujú davy ľudí, prečo sú im takí oddaní, prečo je vášeň k športu taká intenzívna.
Športovali ste niekedy?
Vždy som hrával bejzbal, basketbal, futbal. Bol som celkom dobrý.
Ktorý šport ste mali najradšej?
Futbal. Bol som veľmi rýchly, mám veľké ruky, bol som dobrý chytač. Čo sa mi dostalo do rúk, som už nepustil.
Váš pôvod je slovenský. Má aj vaša viera slovenský pôvod?
Môj starý otec z Brutoviec pri Levoči bol veľmi zbožný. Mal takú tašku s modlitebnými knižkami a krížom. Zvykol kľačať v kuchyni pred zožltnutým obrazom Panny Márie, ktorý visel nad stolom. Viackrát som tento obrázok videl na Slovensku. Modlil sa niekedy aj 30-40 minút a vo mne to zanechalo hlboký dojem. Jeho manželka, moja stará mama, bola zbožná, ale normálnejšia. On bol nezvyčajne pobožný. Bol veľmi tichý. A jeho angličtina nebola dobrá, pretože väčšinou pracoval ako obyčajný robotník, a tak sa nenaučil dobre po anglicky. Ľudia v susedstve vedeli po anglicky oveľa lepšie. Rodina mojej starej mamy z Brutoviec prevádzkovala potraviny a mäsiarstvo, ktoré si otvorili aj v Amerike, takže časť svojho života prežil môj starý otec ako mäsiar.
Prežili ste ako veriaci niekedy temnú noc viery?
Zaiste. Je to každodenný chlieb, je to veľmi bežné. Veľakrát som to zažil, trvalo to mnoho rokov.
Čo ste počas týchto temných nocí viery robil?
Čakal som na slnko. Temná noc viery je najlepším časom v živote viery, pretože Boh s vami zaobchádza ako s dospelým. Moja matka rada čítavala krátke vtipy z katolíckych časopisov. Začínala s nimi dokonca aj vianočnú večeru. Tak sa na nich smiala, až jej slzy tiekli z očí. Neboli až také zábavné, ale jej sa páčili. (Úsmev.) Jeden z nich si pamätám: Rehoľná sestra v škole v druhom ročníku sa pýta: „Deti, kde je Boh?“ Zdvihne sa malá rúčka. „Helen, tak kde je Boh?“ Helen povie: „V kúpeľni.“ Sestrička nato: „Helen, ale on nemôže byť v kúpeľni…“ Helen: „Ale áno, on tam je každé ráno. Keď sa tam umývam, môj ocko vždy zvonku zaklope: Bože, ešte si stále tam?“ (Smiech.) Malé deti takto uvažujú. Poznám ešte jeden: Rehoľná sestra učí v škole maľovanie a pýta sa Sofie, čo kreslí. „Kreslím obrázok Boha.“ Sestrička reaguje: „Ale, Sofia, veď predsa nikto nevie, ako vyzerá Boh!“ Sofia však pohotovo odpovie: „Ale odteraz to už budú vedieť!“ (Smiech.) Takto je to v poriadku pre deti, ale nie pre dospelých. Nedokážete si predstaviť Boha, vidieť Ho, dotknúť sa ho, využiť akýkoľvek zmysel. On sa skrýva za hranicami našich zmyslov. Ba aj za hranicami našej predstavivosti. Keď študujete teológiu či filozofiu, zisťujete, že presahuje naše chápanie. A tak upadáte do tmy, nevidíte Ho. Je to normálny stav.
Jeden filozof povedal, že viera je trpezlivosť s Bohom: veríme, aj keď Boh mlčí, keď nám neodpovedá, keď je ticho. Boli ste trpezlivý?
Nebol som. Skôr som sa obával, či On má ešte trpezlivosť so mnou. (Smiech.) Mal som chápať, že pre neho nie je prirodzené, aby sa zviditeľňoval. A možno to bola chyba mojich očí. Mnohí ľudia videli Ježiša, ale nevideli Boha. Boha nevidíme očami.
Prečo ste vlastne študovali teológiu?
Keď som bol veľmi malý, asi 12-ročný, myslel som si, že sa stanem kňazom. Veľmi rád som chodieval na sväté omše skoro ráno, chodieval som peši asi pol míle do kostola, veľmi sa mi to páčilo. Keď som sa do kostola dostal veľmi skoro, rád som zostával v tme na chvíľu sám. Vždy som sa o to zaujímal. Ako 14-ročný, po ôsmom ročníku, pred začiatkom strednej školy, som chcel vstúpiť do seminára. Už som spomenul, že som bol veľmi dobrý vo futbale. A práve podľa futbalu sa vyberá stredná škola. Mal som veľmi rád dievčatá aj futbal. A vedel som, že ak túto šancu nevyužijem, už sa nedostanem do seminára. Ale moji rodičia nechceli, aby som tam šiel. Ani môj farár. Ani rehoľná sestra, ktorá ma učila na škole. Hovorili mi, aby som počkal. Bola to chyba. Mám veľmi silnú vôľu. A keď mi poviete nie, ja poviem áno. Dostalo sa mi veľmi dobrého vzdelania v latinčine, gréčtine, francúzštine, matematike, histórii, literatúre. Od strednej školy som začal čítať filozofiu i teológiu. A dostal som sa potom na univerzitu.
Dočítal som sa, že ste údajne patrili k ľavicovým teológom.
Takto to nemôžeme chápať. „Nepatril“ som k ľavicovým teológom. Už od mladi, najmä od svojho otca a štúdiom histórie, naučil som sa veľmi silnému anti-komunizmu a anti-socializmu. Po Druhej svetovej vojne časť mojej rodiny žila na Slovensku. Kým my sme žili v prosperite, tu prosperita nebola. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Bola tu relatívna prosperita – relatívna v porovnaní s vojnou. Bolo to niečo ako USA v 19. storočí. Na druhej strane takmer všetci západní filozofi, ekonómovia a sociológovia sú socialisti, antikapitalisti. Myslel som si, že majú pravdu. Mojím rodiskom je oceliarske mesto Johnstown v Pensylvánii. Moja rodina tam robila. Majitelia a manažéri tejto firmy žili na kopci v inej komunite, čistejšej, bohatšej, všetko bolo krajšie. V ovzduší visela istá triedna rozdielnosť. Aj ja som sa teda dostal pod vplyv antikapitalistov. Potom som však začal uvažovať: Ak je kapitalizmus taký zlý, prečo moji starí rodičia prišli do Ameriky a prečo sa im darí? Na kapitalizme musí byť niečo dobré. Tým som začal. Ako som povedal, som tvrdohlavý… (Úsmev.) Všetci my hovorili, aby som bol proti, a ja som nakoniec začal byť za.
Vraj ste ako teológ obhajovali antikoncepciu.
Ešte ako teológ v seminári i potom, keď som opustil seminár, som zistil, aké náročné je pre mladé páry nemať každý rok dieťa. Jednoducho to ekonomicky bolo príliš veľa. Vo vidieckej kultúre je to v poriadku, lebo čím viacej detí máte, tým ich viacej môže pracovať. Ale nie v mestskej kultúre. Takže som sa pýtal: Čo môžeme s tým urobiť? Začal som to teda študovať a reflektovať a argumenty proti antikoncepcii boli veľmi slabé, veľmi zastarané. A argumenty v prospech prirodzenej metódy sa mi zdali byť veľmi umelé. Nedávalo mi to zmysel, prečo jednu metódu voláme prirodzenú a druhú umelú. Začal som publikovať články v Amerike a Európe v teologických žurnáloch a kládol som otázky. Pápež Pavol VI. zvolal odbornú komisiu, ktorej členovia boli mojimi priateľmi a zaujímal som sa o tento problém. Výsledkom práce komisie bolo, že antikoncepcia je za určitých podmienok v poriadku. Napríklad ak manželský pár mal deti, čísla boli menej výrazné a mala sa tomu pripísať istá dôležitosť. Ale pápež to odmietol. Najprv som s pápežom nesúhlasil, ale rozhodol som sa nezverejniť to, nezorganizovať žiadnu opozíciu, pretože musíte rešpektovať rozhodnutia pápeža v tejto oblasti. A potom to zopakovali aj pápeži Ján Pavol I. a Ján Pavol II., takže už nemôžete hovoriť, že to bol len jeden pápež, kto bol proti antikoncepcii. Ján Pavol II. argumentoval, že by ste mali vidieť manželstvo v kontexte samotnej Božej lásky, mali by ste ho chápať teologicky, nielen filozoficky. Ak teda existuje dobrý filozofický argument proti antikoncepcii, žiadny ma nepresvedčil. Pápež potom začal hovoriť o teológii tela. Problémom antikoncepcie je, že oddeľujete telo od ducha a potom to vytvára odlúčenie, ktoré nie je dobré. Tak som zrevidoval svoj pohľad na túto tému.
Takže váš pohľad na antikoncepciu je už iný, ako býval.
Povedané veľmi voľne, akceptujem pozíciu Jána Pavla II. Ale nie som úplne presvedčený.
Sledujete politiku na Slovensku?
Trošku. Prirodzene, vždy sa zaujímam o progres slobody: náboženskej slobody – slobody svedomia, politickej slobody – slobody od mučenia a tyranie, a ekonomickej slobody – slobody od hladu, chudoby a choroby. Zaujímam sa o strany, ktoré môžu takýto výsledok priniesť. Som proti stranám, ktoré produkujú chudobu a spôsobujú pokles pracovných miest, ako to teraz robí Obama.
Máme také strany, ktoré presadzujú vami spomínané slobody?
Nečítam po slovensky a v amerických médiách nemáme veľa správ o Slovensku, takže keď chcem niečo vedieť, musím si to zaobstarať. Ale sú priatelia, s ktorými som v kontakte. Hneď po roku 1989 som sa spriatelil s Jánom Čarnogurským a zoznámil som sa s kresťanskými demokratmi, medzi ktorými však bolo rozdelenie: všetci boli za demokraciu, ale nie všetci boli za kapitalizmus. Čarnogurský bol antikapitalista, anti-liberál. Písal o tom. On kritizoval moju pozíciu. Ale boli sme priatelia. Nie som si istý, ako je to teraz. Sú tu ľudia, ktorí sú stále socialisti či komunisti, a tým aj antikapitalisti. Sú tu potom aj antikapitalisti kvôli tradícii ako farmári, ktorí sú orientovaní smerom na farmárčenie a agrokultúru a nie na podnikanie a objavovanie. Strany, ktoré presadzujú spomínané tri slobody, sa tu nazývajú „stredopravé“.
Viete, aké boli výsledky parlamentných volieb tu na Slovensku? Ak áno, aký je váš názor?
Som šťastný, že stredopravé strany vyhrali. Nebolo to isté, že vyhrajú. Tajomstvo demokracie je hľadanie kompromisu a efektívnej spolupráce. Vo viacstranovom, pluralistickom systéme nemôžete súhlasiť so všetkými, sú tam rozdiely. A nikto nemôže mať všetko, čo chce. Každý môže mať trošku zo svojich najdôležitejších priorít. Pracujte na kompromisoch – nie vo význame, že skompromitujete svoje princípy, ale že chápete, že ich dosahujete v čase, musíte sa hýbať dopredu pomaly. A aj preto je demokracia progresívna, lebo jej progres bol pomalý: každých desať rokov je lepšia. Ale nedá sa všetko spraviť razom.
Použili ste výraz „stredopravé“ strany. Súhlasíte s rozdelením politiky na ľavicu a pravicu?
Ak by ste sa ma to spýtali pred siedmimi-ôsmimi rokmi, povedal by som nie. Dôkazy boli zrejmé: ak chcete byť chudobným, staňte sa socialistom. Stretol som jedného profesora filozofie v Petrohrade, ktorý mi na jednej recepcii povedal, že keď najbližšie budeme robiť experiment so socializmom, nemáme ho robiť na ľuďoch, pretože im to ubližuje. „Robte to na zvieratách!“ Ja mu hovorím: „To nie je moja chyba!“ Povedal mi: „Ak zoštátnite Saharu, ľudia sa po troch rokoch budú pozerať po piesku.“ Čo ma prekvapilo na Západe bolo, že nacistické a komunistické strany sa neospravedlnili, nepovedali, že spravili chybu – oni sa iba odmlčali. Čakali na šancu a stále sa pokúšali o moc. Hlavnou ideou terajšej ľavice nie je socializmus, ale antikapitalizmus. Som prekvapený, akí tvrdohlaví sú ľavičiari v USA. Za posledných dvadsať rokov sa nič nenaučili z boja medzi kapitalizmom a komunizmom. Takže v tomto ponímaní je stále rozdiel medzi ľavicou a pravicou. Ak je nejaký problém, niektorí ľudia si myslia, že jeho riešením je viac vládnych zásahov. Podľa mňa však menej. Niektorí malí chlapci sa narodia ako konzervatívci, iní ako progresívni.
Vy ste sa narodili ako konzervatívec?
Áno, povedal by som to. Ale moje vzdelanie – podobne ako liberálne vzdelanie všade na Západe – bolo viac progresívne ako konzervatívne.
Čo je slovenská kultúra? Čo je duchom Slovenska?
Hlavným znakom slovenskej kultúry je nedostatok kultúrnej nezávislosti, dokonca aj politickej nezávislosti za viac ako tisíc rokov, ale aj isté sebauvedomovanie sa a sebaistota. Myslím si, že to môže súvisieť aj s geografickou polohou. Slovensko je srdcom Európy. Ak by ste chceli do Európy umiestniť srdce, Slovensko je tým miestom. Slovensko bolo aj agrárnou krajinou, bolo tu menej podnikateľov, menej priemyslu. Väčšina Slovákov sa aj pred pätdesiatimi rokmi narodila na dedine s menej ako 2 000 obyvateľmi. Väčšina Slovákov stále pochádza z dedín, čo tiež vytvára špeciálny charakter. Je tu veľký zmysel pre nezávislosť, je tu dostatok zdrojov, trpezlivosť, sila, odolnosť, aj odvaha. V USA sú vedci, ktorí zbierajú ľudové pesničky po celom svete. Povedali mi, že v slovenčine je viacej ľudoviek ako v akomkoľvek inom jazyku, je ich viac než desať tisíc, takže v slovenskej kultúre je tiež niečo slávnostné a radostné. Trošku pálenky, trošku piesne, a už to ide. (Úsmev.) Je tu však aj prirodzený pesimizmus, ktorý vytvára rovnováhu. Je tu aj čosi zábavné: postava Jánošíka. Viem, že nie je dobrý hrdina, je zlodej. Ale legenda ukazuje jeho šikovnosť. Nech sa deje, čo sa deje, vie si s tým poradiť. To je dobrý znak v ľuďoch. V amerických príbehoch zas máme stopára, ktorý je síce beloch, ale naučil sa žiť ako Indián. Vie loviť, vidí stopu za jazerom a vie všetko identifikovať. Dokáže čítať z prírody ako z knihy. Stačí mu malá indícia a vie zvyšok. Je to ako s Jánošíkom. Ten sa podobá na hrdinov kníh Jamesa Fenimora Coopera.
Ktorý je váš najobľúbenejší svätec?
Svätá Terézia z Lisieux. Svätá Terézia z Avily. A Ján z Kríža. Niet divu, že Matka Tereza si vzala meno Tereza. V tom som si podobný s pápežom Jánom Pavlom II. Tri alebo štyrikrát sa pýtali Jána Pavla II., či má nejakých priateľov laikov, vždy ma spomenul, je to pre mňa obrovská pocta. S Jánom Pavlom II. som obedoval či večeral vo Vatikáne asi desať-dvanásťkrát. Sväý Otec raz povedal Georgeovi Weigelovi a otcovi Neuhasovi: „Michael hovorí, že je Slovák. Ale v skutočnosti je Poliak.“ Považoval som to za veľký kompliment. Tak som mu napísal list, že podľa Magistéria môžem byť Poliak, ale podľa genetiky som Slovák. (Smiech.)
V tomto roku sa dožívate 77 rokov. Sedmička je biblické číslo, teraz ich budete mať dve. Ako sa cítite?
Vysoký vek je náročný, ale už nie je iná alternatíva. Hovorí sa, že Novakovci sa neboja smrti. To, čo chce Pán, to aj dá. Dúfam, že dokážem svoj čas využiť kreatívne. Je veľkou tragédiou, že mnohí moji priatelia dostali mozgovú príhodu a po nej už nedokázali pracovať. Bojím sa, že sa to stane aj mne.
Matúš Demko
Vyšlo na portáli Postoy.sk 8. júla 2010. Publikované so súhlasom redakcie.
Foto: Martin Štochmaľ