Na legendárnej maľbe Poslednej večere nenájdete Máriu Magdalénu, ale Leonardo tam okrem 12 apoštolov zobrazil v druhom pláne aj postavy zo Starého a Nového zákona. Slovenskému maliarovi sa tiež podarilo identifikovať kostol, ktorý Leonardo da Vinci namaľoval pred viac ako 500 rokmi.
Detské sny si treba plniť
Stano Lajda je maliar, pedagóg a reštaurátor, ktorý o Poslednej večeri a Leonardovi vôbec napísal prvú monografiu v slovenčine. Po dvakrát vypredanom bestselleri Posledná večera Leonarda z Vinci vlani spísal svoje nové vedecké zistenia do publikácie [ODHALENÉ] TAJOMSTVO LEONARDOVEJ POSLEDNEJ VEČERE.
Žilinský rodák vie o Leonardovi (takmer) všetko. Ešte ako malého chlapca ho uchvátil čiernobiely obrázok tejto najznámejšej renesančnej maľby a hoci to znie ako klišé, vznikla z toho láska na celý život.
Cenacolo, ako znie v talianskom origináli, nachádzajúce sa v refektári dominikánskeho kláštora v Miláne, je dnes takmer zničené. Aj preto S. Lajda túžil splniť si jeden sen, ešte z detských čias: uvidieť, ako mohla maľba vyzerať, keď Leonardo pustil štetec a dielo bolo hotové.
Ako porozumieť Leonardovi
Na rozdiel od konšpirátorov alebo neodborníkov si Stano Lajda zvolil ťažkú a tŕnistú cestu na splnenie svojho detského sna. Namiesto nepodložených fabulácií či “dojmológie” sa rozhodol pre poctivé štúdium a podrobný výskum. Azda ako jediný zo všetkých umelcov mohol rekonštrukcii Poslednej večere venovať celý život.
“K chápaniu Leonardových pracovných metód, ktoré sa nepozdávali bežným ľuďom, som mal ako výtvarník veľmi blízko, a tak som často čerpal aj z vlastných skúseností. Ako vyštudovaný reštaurátor maľby som zase dobre rozumel technike, deštrukcii a reštaurovaniu Leonardovej nástennej maľby,” vysvetľuje držiteľ Hlavnej medzinárodnej ceny Egona Erwina Kischa za faktografickú literatúru.
Informácie vydolované aj z najmenších šupiniek
Rekonštrukcii Poslednej večere venoval Lajda 10 rokov, napísal dvakrát vypredaný bestseller. Tému si všimli aj mladí dokumentaristi.
Samotnej rekonštrukcii sa S. Lajda naplno venoval v rokoch 2008 až 2019, prvýkrát jeho dielo zhliadli v Oravskej galérii pri 500. výročí Leonardovej smrti, odtiaľ putovalo do ďalších slovenských miest, podarilo sa mu preraziť až do Ríma.
“Som perfekcionista, záležalo mi na každom detaile. Snažil som sa vydolovať informácie i z najmenších šupiniek, ktoré zostali z Leonardovej maľby. Na svoju prácu myslíte takmer počas celého dňa a často sa vám o nej sníva aj v noci. Desať rokov! Tých myšlienok sú tisíce, lejú sa jedna za druhou.”
Stano Lajda kompletne zrekonštruoval Poslednú večeru zobrazujúcu 13 postáv s dôrazom na ďalšie detaily, akými sú stôl, stoličky, obrus, drapérie či lunety rodu Sforza umiestnené v refektári.
Z praktických príčin bola v roku 2019 dokončená olejomaľba, ktorá je 2,5-krát menšia oproti originálu, napriek tomu dosahuje úctyhodné rozmery s dĺžkou 3,5 metra a výškou takmer dva metre.
Celá Biblia na jednej maľbe
Stanovi Lajdovi sa zdalo byť primálo, že by taký génius ako Leonardo z Vinci namaľoval na vrchole svojej kariéry “len” Poslednú večeru. Nemohol do svojho diela vložiť hlbší význam?
Raz pri práci do neskorých nočných hodín si všimol, že maľba pôsobí ako otvorená kniha – aká iná, ak nie Biblia?
Neskôr tento nápad bližšie rozpracoval a pri porovnaní zobrazovania Ježiša a jeho učeníkov dokladuje, že 12 Leonardom namaľovaných postáv predstavuje v druhom pláne ďalšie mená známe zo Starého a Nového zákona.
Prvý zľava, oráč Bartolomej, poukazuje na prvého človeka Adama, ktorý vyšiel zo zeme. Ondrej roztvorenými desiatimi prstami pripomína Mojžiša, ktorý priniesol Desatoro Božích prikázaní. Judáš má predlohu v Herodesovi. A takto by sme mohli pokračovať.
“Keď nájdete ku každej postave toľko dôkazových materiálov, už len ťažko môže ísť o náhodu. Dva tri dôkazy, no dobre, náhoda, ale nie stovky. Tie už náhodu úplne vytesnia,” približuje Stano Lajda.
Stredom celej Leonardovej maľby je Kristus. Všetky úsečky a úbežníky smerujú k nemu. Stáva sa stredom celého vesmíru.
“V každom jednom Leonardovom diele sa skrýva hlboká duchovná symbolika a nejaké posolstvo. I keď často podprahová. Aj preto sú jeho obrazy také nadčasové a neuchopiteľné.”
Hlavnou postavou celého výjavu je Ježiš, ktorý sa stáva stredom všetkého – nielen maľby, ale ako to Leonardo chcel, aj stredom celého vesmíru. Je obklopený svojimi najbližšími učeníkmi, z ktorých jeden ho zakrátko zradí. V predvečer svojho utrpenia pôsobí sám a opustene. Vie, čo ho najbližšie hodiny čaká.
Tajomná krajina za Ježišom
Na zničenom origináli si to nemáte šancu všimnúť, ale pri lepšom pohľade na Lajdovu rekonštrukciu uvidíte v okne za Ježišom nebeskú, priam idylickú krajinu. Nájdete tam dom, baštu a kostol. O symboliku nie je núdza: vycítite atmosféru rodiny, bezpečia, pokoja a Božej prítomnosti.
Teraz sa pozrite na vežičku – je tuctová, nedôležitá, alebo naozaj existuje a nie je tam náhodne?
Lajdovi tento osemhran nedal spávať. Roky pokorného hľadania opäť priniesli svoje ovocie: ide o kláštorný stredoveký kostol Najsvätejšieho Spasiteľa v talianskom mestečku Capo di Ponte, kde je pravdepodobné, že sa Leonardo ukryl pred morovou epidémiou, ktorá v závere 15. storočia trápila Miláno.
“Pozrel som si v mapách okolie a skoro som spadol zo stoličky. Niektoré kopce v blízkosti vežičky dokonale korešpondovali s tým Leonardovými. Z jednej z niekoľkých máp, ktoré vytvoril Leonardo, vieme, že to alpské údolie Val Camonica, vrátane toho konkrétneho miesta zvaného Capo di Ponte, osobne navštívil,“ informuje S. Lajda.
Románsky kostolík sa nezmenil ani po 800 rokoch a Leonarda inšpiroval svojím interiérom aj exteriérom. „Prečo práve on, to už môže hraničiť so špekuláciou. Ja však jedno, pomerne logické vysvetlenie ponúkam. Môžete sa o ňom dočítať v mojej knihe a utvoriť si na to svoj vlastný názor,” odporúča siahnuť po novej publikácii jej autor.
Povinnosť skúmať
Do tajomstiev geniálneho Leonarda z Vinci sa môžeme ponoriť aj my: navštíviť Miláno, prečítať Lajdove knihy, ísť na jeho prednášku alebo do galérie. Prípadne si pozrieť dokument. Vlani vo verejnoprávnej televízii vznikol film Posledná večera: Cesta, Pravda a Život.
Tajomstvá odhaľované akademickým maliarom Stanom Lajdom po dôslednej vedeckej práci berú dych. Sú však potrebné? Nemali by ostať navždy skryté?
“Tajomstiev, tých bude vždy dosť. Asi nikdy sa nedozvieme úplne všetko,” hovorí Stano Lajda.
“Keby sme ale neskúmali, nezisťovali, ako založiť oheň, ako upiecť chlieb, ako vyrobiť radlicu, asi by sme ešte skackali po stromoch, alebo stáli ako prikovaní na jednom mieste. To slovíčko sapiens pridané k homo nám dáva právo, ba povinnosť skúmať, odhaľovať, vzdelávať, posúvať sa…”