Akademický maliar, reštaurátor a pedagóg Stano Lajda neúnavne odkrýva myšlienky a významy ukryté na geniálnej Leonardovej maľbe Posledná večera.
Po zdarnej rekonštrukcii, vypredanej knižnej prvotine a novom dokumentárnom filme prichádza s druhou publikáciou, ktorá prináša jeho nové zistenia: identifikáciu kostola a krajiny, ktoré sa nachádzajú v oknách večeradla, a tiež Leonardov druhý plán namaľovať okrem stolujúcich apoštolov aj postavy zo Starého a Nového zákona.
Čo môžu nové poznatky priniesť nielen pre umelecký svet, ale aj širokú verejnosť? A kto v pomyselnom súboji danbrownovských konšpirácií a seriózneho, vedeckého Lajdovho skúmania napokon zvíťazí?
Čitateľ chyby neodpúšťa
Napísali ste druhú knihu o Leonardovi a o vašich nových zisteniach, čo sa dá ešte uvidieť na Poslednej večeri. Je táto kniha „konečnou stanicou“ a znamená, že sa ňou završuje vaše celoživotné úsilie?
Určite nie. Veď som len nedávno, tak päť rokov dozadu začal svoju spisovateľskú kariéru (smiech). Trošku ma mrzí, že som s tým nezačal skôr. Neveril som si, že by som mohol obstáť aj v tejto oblasti. V škole som síce rád písal slohy, vtipné básničky, dlhé roky vraj píšem zaujímavé príhovory na vernisáže, iní mi tvrdia, že viem pútavo a zaujímavo rozprávať na desiatkach prednášok, ktoré som realizoval, ale napísať knihu je predsa len čosi iné.
Dupľom, keď ide o faktografiu a nie číru fantáziu. Tá vás zväzuje množstvom informácií, veci, čo už boli publikované, sa musia pretlmočiť ináč, ešte zaujímavejšie. Treba uvádzať zdroje, dôsledne bazírovať na faktoch a na ich overení, lebo chyby čitateľ neodpúšťa, podobne ako futbalový fanúšik gól do vlastnej bránky.
Chcel som to písať odborne a súčasne, tak, aby to bolo jasné a príťažlivé aj pre bežného človeka, ktorý o podobnej problematike ešte veľa nečítal. A to píšete desať rokov, ako ja tú prvú 500-stranovú knihu. Je to podobné hercovi, ktorý hrá počas niekoľkých mesiacov niekoho úplne iného ako je sám. Pred každým natáčaním sa musí naladiť a dokonale vžiť do svojej úlohy, musí vliezť pod kožu totálne odlišného charakteru. A musí byť presvedčivý. Diváci mu musia uveriť. Ináč je to zúfalstvo pre obe strany.
Ako ste postupovali?
Mne pomáhalo to, že som vedel o čom píšem. Už 40 rokov, takmer od detstva som študoval Leonardov život a dielo a čítal o ňom všetku dostupnú literatúru. Takže som bol predpripravený. Niekedy som napísal 20 strán bez toho, aby som siahol po nejakej odbornej literatúre.
K chápaniu Leonardových pracovných metód, ktoré sa nepozdávali bežným ľuďom, som mal ako výtvarník veľmi blízko, a tak som často čerpal aj z vlastných skúseností. Ako vyštudovaný reštaurátor maľby som zase dobre rozumel technike, deštrukcii a reštaurovaniu Leonardovej nástennej maľby. To isté platí i pri kapitolách venujúcich sa rekonštrukcii diela a jeho kópiám. Veď moja zbierka obsahuje viac ako 5 000 rozličných kópií, variant a parafráz, ktoré vznikli za pol tisícročia. Určite to je najkopírovanejší artefakt.
Posledná večera a Leonardo sú nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie
Ako sa vám písala prvá „bichľa“?
Písal som takmer výhradne cez prázdniny, keď som mal pokoj a mohol sa lepšie sústrediť. Často som písal jednotlivé kapitoly „na preskáčku“ a potom ich chronologicky zoradil a doladil. Takto asi nikto nezistí, ako sa postupne cibril a zdokonaľoval môj spisovateľský jazyk. Podľa úsudku literárnych kritikov som nedosiahol síce úroveň Tolstého ani Balzaca, ale vraj je z knihy cítiť, že bola napísaná srdcom a s veľkou dávkou získaných informácií. Možno aj z tohoto dôvodu knihe udelili Hlavnú medzinárodnú cenu Egona Erwina Kischa za faktografickú literatúru. To určite potešilo. Za prvotinu nie je rozhodne zlé dostať cenu, akou boli ohodnotení napríklad slávni cestovatelia Zikmund a Hanzelka, či historik Pavel Dvořák.
Tiež mám radosť, že som prvým slovenským autorom, ktorý napísal monografiu o Leonardovi a teraz už aj druhým (úsmev).
Ak ešte budem mať čas niečo písať, tak sa do Leonarda pustím aj tretíkrát a bude to potom akási trilógia. Leonardo a s ním aj Posledná večera sú nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie a budú horúcou témou aj o ďalších 500 rokov.
Mnohých pravda uráža a radšej veria Danovi Brownovi
Už ako dieťa ste chceli vidieť, ako Posledná večera, dnes takmer zničená, mohla pôvodne vyzerať. Tento sen ste si splnili detailnou desaťročnou prácou na úžasnej rekonštrukcii, počas ktorej vám napadlo, že v druhom pláne mohol Leonardo namaľovať prierez celou Bibliou. To dokazujete aj v novej knihe. Ide o náhodu či priamo Leonardov zámer vložiť tam starozákonné a novozákonné postavy?
Toto zistenie ma viedlo k napísaniu druhej knihy, ktorá je na rozdiel od prvej špecifikovanejšia a o niečo odbornejšia. No i v tomto prípade som sa snažil zachovať ľahší, čitateľnejší spôsob písania. Keby to mala byť iba otázka náhody, asi by som nad ďalším písaním nikdy neuvažoval. Keď človek pracuje stovky, možno tisíc hodín, dlhých desať rokov na dopĺňaní asi 60 % Leonardovej maľby, musí mať k tomu dielu i k jeho autorovi blízky vzťah. To sa nedá robiť pre vidinu zisku, ani pre slávu, ale preto, že potom skrátka túžite. Že vás to napĺňa. Že chcete urobiť niečo, čo pred vami ešte nikto v tej kvalite neurobil a že sa stým chcete podeliť s inými.
A v mojom prípade si plníte aj detský sen, vidieť obraz zhruba v tej podobe, v akej bol, keď sa ho naposledy dotkol štetec autora. Som perfekcionista, záležalo mi na každom detaile, snažil som sa vydolovať informácie i z najmenších šupiniek, ktoré zostali z Leonardovej maľby. Na svoju prácu myslíte takmer počas celého dňa a často sa vám o nej sníva aj v noci. Desať rokov! Tých myšlienok sú tisíce, lejú sa jedna za druhou.
A tak mi raz počas práce napadla paralela perspektívy maľovaného interiéru s otvorenou knihou. K pašiovému námetu mohla do úvahy prichádzať len jediná. Biblia. Zložená zo Starého a Nového zákona. Ten prvý pred Kristom, ten druhý po Jeho účinkovaní, smrti a vzkriesení. Ľavá strana v tieni a pravá osvetlená Jeho prítomnosťou.
Potom som si povedal, že keby to bolo tak, že by aj jednotlivé postavy apoštolov mohli v sekundárnej vrstve predstavovať najvýraznejšie biblické osobnosti a symboly. Začal som cez internet hľadať príklady. Postupne som identifikoval všetky postavy a ku každej zhromaždil desiatky až stovky príkladov, potvrdzujúcich moju „biblickú teóriu“.
Je to naozaj tak?
S každým jedným dôkazom potvrdzujúcim moju teóriu som bol sám prekvapený viac a viac. Kládol som si otázku, ako je možné, že to ešte nikdy nikoho nenapadlo. Keď nájdete ku každej postave toľko dôkazových materiálov, už len ťažko môže ísť o náhodu. Dva tri dôkazy, no dobre, náhoda, ale nie stovky. Tie už náhodu úplne vytesnia.
Navyše tento druhý plán je pre zmýšľanie génia, akým Leonardo bezpochyby bol, charakteristický. Ťažko by sme od neho mohli čakať, že zobrazí len apoštolov zabratých do skromnej večere, netušiac, že sú v tejto zostave spolu poslednýkrát. Napokon v každom jednom Leonardovom diele sa skrýva hlboká duchovná symbolika a nejaké posolstvo. I keď často podprahová. Aj preto sú jeho obrazy tak nadčasové a neuchopiteľné.
Knihu som dopísal už pred rokom, no stále pátram po nových dôkazoch, ktorými sa už zbytočne uisťujem o svojom objave. V knihe reprodukujem vždy 12 obrazových dôkazov ku každej postave a v texte popisujem zopár ďalších. Komu však nebudú postačovať ani tieto, toho nepresvedčím ani tisíckou ďalších. Mnohí sú raz takí, že nekriticky uveria bludom á la Dan Brown, ale pravda ich odpudzuje, ba až uráža.
Odhaľovanie tajomstiev nás posúva vpred
Názov vašej novej knihy odkazuje na tajomstvo, ktoré je už odhalené. Nemali by však tajomstvá zostať radšej skryté?
Tajomstiev, tých bude vždy dosť. Asi nikdy sa nedozvieme úplne všetko. To odhaľovanie nás ale posúva vpred. Veď to nie je odhaľovanie tajomstiev, ale hľadanie pravdy. Za jeden ľudský život odhalia odborníci niekoľko záhad, po nás pár ďalších a potom ďalšie a ďalšie. Niektoré odhalené vyprodukujú množstvo nových.
Keby sme ale neskúmali, nezisťovali, ako založiť oheň, ako upiecť chlieb, ako vyrobiť radlicu, asi by sme ešte skackali po stromoch, alebo stáli ako prikovaní na jednom mieste. To slovíčko sapiens pridané k homo nám dáva právo, ba povinnosť skúmať, odhaľovať, vzdelávať, posúvať sa…
Pre každé dieťa hneď v jeho začiatkoch života je svet plný nových vecí, informácií, záhad a tajomstiev, ktoré postupne odhaľuje. K tomu slúžia aj školy. Tak je to aj s vedcami a výskumníkmi, v ktoromkoľvek odbore. Vzorom takého bádateľa bol samotný Leonardo. Odmalička si na všetko kládol otázky a snažil sa na ne nájsť adekvátne odpovede. A Leonardo-vedec tak naveky zotrel množstvo dovtedajších otáznikov. Koľko času strávil v pitevniach, aby pomohol porozumieť stroju anatómie, príčinám vzniku i zániku života, koľko času a energie venoval tomu, aby nás naučil lietať. My sa dnes smejeme, že ako to chcel dokázať čírou ľudskou silou, strojmi z kože a dreva. No len sa smejme! On nemal tie odľahčené materiály aké máme dnes my, nepoznal motory na benzín, či atómový pohon. Bol ale na správnej ceste a najmä bez jeho viery, že to človek môže dokázať, by sme dnes nebrali lietanie ako samozrejmosť.
Bez odhaľovania tajomstiev by sme sotva poznali zatiaľ len zlomok vesmíru i mikrokozmu, o obrovských kostiach dinosaurov by sme si stále mysleli, že sú to pozostatky drakov a kyklopov, transplantácie srdca by sme nerobili ako na bežiacom páse…
Aký obrovský pokrok vo vede a elektrotechnike sme urobili len za náš krátky život! Musí sa to však robiť seriózne a vedecky. Hoaxy, dezinformácie a konšpiračné teórie zaťahajú hľadanie pravdy do slepej uličky. Príkladov je množstvo. Žiaľ, ešte aj dnes, v 21. storočí si napríklad mnoho ľudí myslí, že Zem je placka. Tam už ide o istú diagnózu. V takom prípade je potrebné rýchlo vyhľadať odbornú pomoc. No v niektorých prípadoch už môže byť neskoro…
Takže aj vy takto odhaľujete Leonardove tajomstvá – odkrývate jeho rozmanité vrstvy…
Odhalenie podobného tajomstva, podopretého o množstvo dôkazových materiálov, o akom píšem v knihe, môže ešte viac prispieť k obdivu človeka, ktorý dokázal myslieť oveľa hlbšie ako iní, ktorý v mnohých veciach predbehol dobu o 400 rokov a ktorý je v ďalších veciach neprekonateľný podnes.
Keď aj odhalíme, že Mona Lisa, manželka Františka Gioconda z Florencie, je v skutočnosti portrétom mantovskej markízy Isabelly d´Este, nestane sa nič tragické. Tajomstvo jej záhadného úsmevu to nijako nenaruší.
Spasiteľ v oknách
Pred rokom sme si boli aj s kamerou priamo v Taliansku preveriť vašu identifikáciu kostolnej veže skrývajúcej sa v idylickej krajine za postavou Ježiša, ktorá je v centre celej maľby. (Výsledkom je dokumentárny film Posledná večera: Cesta, Pravda a Život.) Leonardo namaľoval konkrétnu krajinu a konkrétny kostol. Prečo?
Už je to rok? To to ale letí. O tej kostolnej vežičke a o krajine v jej okolí, ktorú namaľoval Leonardo do okien v pozadí Poslednej večere, píšem v druhej časti knihy. Je to totiž moja ďalšia teória, ktorá má v spomínanom dokumente a v novej knihe svetovú premiéru.
Aj jej tajomstvo som začal odhaľovať počas mojej rekonštrukcie diela v rokoch 2008-2019. Rekonštrukciu som musel prispôsobiť veľkosti môjho ateliéru a maľoval som ju v zhruba tretinovej veľkosti, a preto som musel prepočítavať pomer originálnej veľkosti každého detailu voči môjmu zmenšeniu. Originál je dlhý takmer 9 metrov a môj obraz 360 cm. Stovky prepočtov merané na desatinné čísla.
Tá spomínaná vežička kostola, ktorú namaľoval Leonardo v Kristovom okne, má sotva 5 cm na výšku. Je na rozdiel od iných detailov veľmi dobre zachovaná a je nezvyčajne prepracovaná. Osemhranný pôdorys, dva pozdĺžne okná na každej strane, rímsy tenšie než vlas, krátka strecha s dlhým kamenným hrotom…
Tú vežu nemá šancu divák z odstupu niekoľkých metrov ani vidieť, nieto ešte vnímať detaily. Tak načo ju takto maľoval? Nestačila mu klasická štvorhranná? Znalci umenia krajine v oknách Poslednej večere nevenovali takmer žiadnu pozornosť, vôbec sa nezaujímajú o jej hlbokú kresťanskú symboliku.
Mal som silné podozrenie, alebo skôr intuíciu, že veža je možno namaľovaná podľa reálnej predlohy, podobne ako kopce, ktoré boli iné, oveľa reálnejšie než alpské končiare na väčšine Leonardových obrazov. A tak som niekoľko rokov hľadal v rôznych svetových jazykoch na internete pod heslami zvonica, kostolná veža, citadela niečo, čo by sa jej podobalo. Nikdy som na nič podobné nenarazil.
Raz som však hľadal niečo úplne iné, hneď som zabudol čo, a zrazu sa medzi ikonkami objavila vežička, takmer zhodná s tou Leonardovou. Keby som nevedel, čo už niekoľko rokov hľadám, iste by som ju prehliadol. Pamätám si, že iba zo mňa nahlas vyhŕklo „A ty si sa tu kde vzala?“ Je to až biblické „Kto hľadá, nájde.“ Mohla byť v Írsku, Austrálii, kdekoľvek. No je len 100 km od Milána, kde Leonardo namaľoval Poslednú večeru. To už prestávala byť náhoda.
Pozrel som si v mapách jej okolie a skoro som spadol zo stoličky. Niektoré kopce v jej okolí dokonale korešpondovali s tým Leonardovými. Z jednej z niekoľkých máp, ktoré vytvoril Leonardo, vieme, že to alpské údolie Val Camonica, vrátane toho konkrétneho miesta zvaného Capo di Ponte, osobne navštívil. Ten románsky kostolík sa nezmenil vari 800 rokov a inšpiroval Leonarda jak interiérom, tak exteriérom. Prečo práve on, to už môže hraničiť so špekuláciou. Ja však jedno, pomerne logické vysvetlenie ponúkam. Môžete sa o ňom dočítať v mojej knihe a utvoriť si na to svoj vlastný názor.
Možno pribudne ďalšie Leonardovo prvenstvo
Čo vaše zistenia môžu znamenať pre umelecký svet, ale i širokú verejnosť?
Dôležité bude, aby sa moje teórie dostali do rúk vedcov a kunsthistorikov, so špecializáciou na Leonarda. Všetko závisí od ich verdiktu a od toho, či ich svojimi argumentami presvedčím o svojich zisteniach. Ak áno, bude umelecko-historický svet obohatený o pár poznatkov navyše. Bude to pár nových kamienkov do neúplnej mozaiky našich spoločných dejín. A Leonardo sa stane asi prvým umelcom, ktorý vytvoril krajinu podľa reálneho základu a nie podľa fikcie. Doteraz toto prvenstvo patrilo o generáciu mladšiemu Albrechtovi Dürerovi. A možno ešte viac… Keď to ale prezradím, už nebudete mať dôvod kúpiť si v Kubikum moju novú knihu (úsmev).
Uvedenie knihy bolo začiatkom novembra vo vašej rodnej Žiline. Sú nejaké prvé reakcie? Ako sa dielo zatiaľ uviedlo do života?
Pravdu povediac, reakcie sú zatiaľ veľmi dobré, čo ma ako autora nesmierne teší. Osobne som rozhodne s knihou spokojný. Grafik knihy Tibor Majerčík i moja žiačka Andrea Hellová, ktorá robila obrazovú časť, odviedli kus poctivej a kvalitnej práce. Tlač je na vysokej úrovni. Kniha je totiž plnofarebná a ako výtvarník som na farby dosť citlivý. Obrazová časť má 46 strán a množstvo reprodukcií nájde čitateľ aj v texte. Formát je zhruba A4 a kniha má vyše 250 strán, pričom slovenský text je v druhej polovici knihy preložený kompletne do angličtiny. Kniha tak môže slúžiť ako pomôcka pri výuke tohto svetového jazyku. Vydavateľom je Central Art Register. Redakčnému pracovnému tímu predsedá riaditeľ spoločnosti Ing. Marián Tabaček, s ktorým sa poznám už vyše pätnásť rokov. Je zriaďovateľom súkromnej ŠUP v Hodruši-Hámroch a v Žiline, kde som 13 rokov učil mladých ľudí kresbu a maľbu a mnoho z nich pripravoval na vysokoškolské štúdium. Bez jeho dôvery v dobrú vec, viery v pravdivosť mojich teórií a mecenášstva by sme teraz o knihe mohli akurát tak snívať. Takže sa mi žiada úprimne povedať, všetka česť jemu i podobným ľuďom, ktorý premieňajú bez veľkých rečí sny v skutočnosť.
Predsa len: Leonardovi ste venovali celý život, sám ste popritom autorsky tvorili, ilustrovali, učili na škole, venovali sa rodine… Čo ďalej? Aké sú vaše ďalšie plány?
Zo zásady priveľmi dopredu neuvažujem. Nemal som rád päťročnice bývalého režimu, kde sa stále niečo plánovalo, a stále sme boli zabetónovaní na mieste a za pokrokovým svetom zaostávali čím ďalej viac a viac. V októbri som si zúfal, že asi Poslednú večeru nikdy neuvidím, v novembri bola revolúcia, ktorá ukončila plány päťročníc a v júli 1990 sme už stáli s manželkou pred Leonardovým obrazom v Miláne ako slobodní ľudia.
Keby ten režim trval nebodaj ďalej, nebol by som sa nikdy dostal niekoľkokrát do Talianska a ani nenapísal žiadne knihy. A to som si pritom nič neplánoval. Viem, že trochu plánovať treba, ale ja sa snažím skôr využívať každý deň a netrúfam si povedať, čo bude o niekoľko rokov. Aj tak sa mi splnilo niekoľko mojich tajných snov, čo by som si netrúfol ani len dúfať.
Niekto mi povedal, že keď si plánujeme budúcnosť, Pán Boh sa pritom dobre zabáva. Takže si preventívne nič príliš neplánujem a radšej robím čo príde. Nerád sa nudím. Svoje vedomosti, rady a skúsenosti posúvam aj ako dôchodca talentovaným mladým ľuďom, ktorí o to stoja, pracujú na sebe a ktorí sa tým pádom výrazne posúvajú vpred. Je to ako odovzdávať štafetu. Z ich úspechov mám naozaj obrovskú radosť.
Prednedávnom som dokončil ilustrácie k dvom knihám a už robím ilustrácie k tretej. Doma mávame štvorročnú vnučku Viktorku a hrám sa s ňou, že som myška Minnie. To musím napodobovať jemný fistulový hlások a stať sa na pár hodín opäť dieťaťom. Šťastným dieťaťom!
foto: autor a Šimon Klačko