„Presne viem, že som s ním bol 23 rokov, vrátil som sa z vojny a rok nato sme sa spoznali.“
Spomienky na prof. Ladislava Hanusa
Takto začína svoje spomienky na takmer štvrťstoročie prežité s profesorom Ladislavom Hanusom dôchodca a vášnivý športovec Jozef Olejník z Ružomberka. Od smrti autora Rozpravy po kultúrnosti ubehlo už 25 rokov. „Som veľmi rád, že som mohol byť súčasťou jeho života.“
V jednej z ružomberských kaviarní rozoberáme, ako sa kňaz, spisovateľ, teológ, filozof a živý svedok 20. storočia stal v závere svojho života členom novej rodiny. Olejníkovci ho volali „ujom“ a doma mu tykali.
Ladislav Hanus bol aj politický väzeň, ktorého odsúdili až na 16 rokov. Po návrate z väzenia v roku 1965 pracoval najprv ako kurič v Bratislave a potom počas politického odmäku sa v roku 1968 vrátil do pastorácie. Zástavky boli už len dve: Kvačany a Hybe. A potom od roku 1983 dôchodok v Ružomberku, ktorý prežil u Olejníkovcov.
Osud spojený s Olejníkovcami
Práve po Hanusovom návrate z väzenia sa jeho životné osudy začínajú spájať s Olejníkovcami. Mamu Jozefa Olejníka počas kaplánovania u Hlinku učil náboženstvo. A na ňu sa po návrate z komunistickej basy obrátil Hanus s prosbou o pomoc. Mladý Jozef Olejník ho bol vtedy sťahovať z Bratislavy, jeho mama varievala na kvačanskej aj hybskej fare, jeho otec do farskej budovy v Liptovských Kvačanoch zaviedol ústredné kúrenie. Kvačany si obľúbil aj Jozef Olejník, ktorý sa zosobášil práve tam.
Spomienky ožívajú. Ladislav Hanus sa veľmi dobre priatelil so známym hercom Gustávom Valachom, rád chodil do prírody, na jar vychádzal na Malinô Brdo, ale vyšli si aj na Sinú v Nízkych Tatrách, vo vode bol ako ryba a rád plával, navštevoval svojich kňazov-priateľov v Innsbrucku či Münsteri, raz ročne sa vracal aj na Kysuce (do okolia Oščadnice), kde sa v tvrdých 50-ych rokoch skrýval pred ŠtB, nechýbali ani stretnutia s Jankom Magom v Batizovciach, kam sa L. Hanus vydal s J. Olejníkom aj na dva-tri dni. A po nežnej revolúcii prišli „okrúhle stoly“ v Ružomberku s viacerými budúcimi politikmi. Podľa Olejníkovho svedectva tam sedeli František Mikloško, Ján Čarnogurský, Ján Figeľ, Pavol Hrušovský, ale aj Brigita Schmögnerová.
Prajný „ujo“ Hanus
„Ujo“ vedel dopriať, spomína Jozef Olejník, napríklad keď (zrejme to nebolo prvý ani poslednýkrát) nechal čašníkovi v dnes už neexistujúcom motoreste pri žilinskej hydinárni na tú dobu vysoké sprepitné: 20 korún. „Moja mama to nešla prežiť.“
Ladislav Hanus naposledy vydýchol 7. marca 1994. Podľa Jozefa Olejníka jeho pohreb bol nateraz posledným v Ružomberku, keď sa telo odobralo na večný odpočinok v sprievode z ružomberského farského kostola sv. Ondreja až na cintorín, kde je Ladislav Hanus pochovaný, a bolo pri tom vyše 200 kňazov. „Ako človek bol kus dobrého srdca. Nevidel som ho, že bol nahnevaný alebo že sa s niekým nerozprával. Ak mohol, tak pomohol.“
foto: slh.sk, archív J. Olejníka
Pôvodne vyšlo 7. marca 2019, aktualizované 27.6.2024.