„Medzi dobre vychovanými ľuďmi sa o Ježišovi príliš veľa nehovorí. Keď ide o sex, peniaze, smrť, Ježiš patrí k témam, ktoré vedia znepríjemniť bežný rozhovor,“ píše známy taliansky žurnalista Vittorio Messori vo svojej knihe Hypotézy o Ježišovi. Hľadá pravdu o židovskom tesárovi, ktorý rozlomil dejiny sveta vo dvoje: pred Kristom a po Kristovi. „Je to zvláštne: počítanie času sa končí Ježišom a od neho vychádza. A predsa ostáva akoby skrytý.“
Vittorio Messori sa nezmieruje s touto skrytosťou a ako sám hovorí, odvážil sa ako pytliak preniknúť do revíru špecialistov. Novinár a spisovateľ vniká do rajónu filozofov a teológov.
Neznámy Ježiš
Messori napáda tézy mnohých učencov, podľa ktorých je Ježiš buď postupne zbožštený človek alebo postupne poľudštený boh. Prvú nazýva hypotézou kritickou, druhú hypotézou mýtickou.
Kritickú hypotézu vyjadruje napríklad takýto názor: „Pôvod kresťanstva je historický fenomén ako mnoho iných, nemá však nijaké zázračné a nadprirodzené vlastnosti.“ Ježiš bol možno potulným kazateľom a „zhodou okolností“ ho Palestínčania považovali za Božieho Syna.
Východiskom kritickej hypotézy je predpoklad, že božské vlastnosti prisúdila Ježišovi Cirkev, ktorá sa na neho odvolávala. Podľa takýchto kritikov treba evanjeliá očistiť predovšetkým a úplne od akýchkoľvek zázračných alebo nadprirodzených zápletiek, uvádza Messori. „Na hrob (ktorý ostal zavretý alebo ho našli prázdny, lebo niekto odniesol jeho mŕtvolu) kritická škola napíše IGNOTUS, neznámy.“
Boh Nikto
Druhá hypotéza – mýtická – tvrdí, že na začiatku kresťanstva niet reálnych udalostí, chýba tam človek. Existuje iba starodávny predkresťanský mýtus o bohu, ktorý sa vtelí, trpí, umrie a vstane z mŕtvych, aby spasil ľudí.
Zástancovia mýtickej hypotézy vyvodzujú, že „Ježiš“ je len fiktívne meno, aby sa ním naznačila personifikácia (umelej) legendy, ktorá sa vraj odohrala štyridsať rokov pred zničením Jeruzalema. Preto aj Ježiš je v ich očiach postupne zľudštený boh. „Ježiš dejín je posledným vyjadrením viery v Krista,“ vyjadruje tézy mytológov Messori. „Ak kritici na jeho hrob dávajú nápis IGNOTUS, mytológovia ryjú do náhrobného kameňa slovo NEMO, nikto.“
Mnoho tvárí
Ľudia si prispôsobujú Ježiša na svoj obraz. Každý si ho predstavuje inak. „Ježiš fyzickou krásou asi nemohol zapôsobiť. Ani jeden z evanjelistov sa o tom nezmieňuje,“ informuje Messori. „Vyzeral jednoducho a smutne, ako ho predstavuje Rembrandt na svojom obraze Emauzskí učeníci? Alebo dokonca kríval a bol zhrbený, ako to spomínajú najstaršie východné tradície? Svätý Irenej si ho dokonca predstavuje ako muža slabého, neslávneho, nepekného výzoru (infirmus, ingloriosus, indecorus).“
Každá doba videla v Ježišovi niekoho iného. V osvietenstve bol Ježiš múdry – osvietený – učiteľ. Za romantizmu bol vykreslený ako dramatický náboženský génius. Kant ho videl ako tvorcu etiky. Socializmus si Ježiša môže načrtnúť ako vodcu proletariátu a hlavu utláčaných. A nacizmus v ňom môže vidieť prototyp Árijca v nešťastnom boji proti otrepanému „židovskému sprisahaniu“.
Pre francúzskeho profesora Charlesa Binet-Sanglého zo Sorbonne bol Ježiš teoman (náboženský maniak trpiaci citovou degeneráciou voči rodičom), bol sitofób (nenávidel pokrm, ako to „dosvedčuje“ jeho 40-denný pôst), bol dromoman (nevydržal na jednom mieste, ako to vidieť z jeho chodenia z miesta na miesto), bol impotentný (vyzýval k celibátu), bol homosexuál (mal v obľube Jána), trpel nespavosťou (modlieval sa v noci)…
Messori protirečivosť týchto „racionálnych“ argumentov odhaľuje na námietkach istého profesora J. Souryho: „Súhlasím, že Ježiš bol ‚typickým šialencom‘, to však – ako sa domnieva kolega Binet – nemalo pôvod v alkoholizme otca, ktorý bol zaťažený tuberkulózou, ale v syfilitickej meningo-encefalitíde. Dôkaz? Prvé znaky šialenstva sa prejavujú u dvanásťročného, keď diskutuje s doktormi v chráme.“
Zdá sa nám to divné? Nad takýmito poznámkami sa pozastavuje aj Messori: „Každý má právo (a povinnosť) myslieť si o veci, ako sa mu pozdáva. Keď evanjeliá hovoria o ‚krvavom pote‘ pri agónii v Getsemanskej záhrade, hneď sa vypracuje teória ‚zvýšenej sexuálnej dráždivosti‘. Alebo keď texty spomínajú, že Ježiš nepožil pri stole u farizeja nejaké jedlo, tvrdí sa o ňom, že bol ‚prieberčivý‘. Skrátka, zástancovia nehistorickosti evanjelií predčia potom svojou bezhraničnou dôverou v historickú záležitosť každého detailu v evanjeliách dokonca i najhorlivejších a najnaivnejších veriacich.“
Ideálom je svätec
Filozof Saunders systematizoval náboženstvá podľa odpovede na otázku, aký je ideálny človek, ktorého predkladajú ako vzor, ktorý treba nasledovať.
Pre grécku mytológiu je to človek krásny a čnostný, pre Rimanov a japonských šintoistov je to disciplinovaný bojovník; pre židov je to muž spravodlivý, pre čínskych konfucianistov je to človek „kráľovský“, pre hinduistov askéta a pre moslimov človek dokonale poddaný všemocnému Alahovi. Jedine pre kresťanov je podľa Saundersa ideálnym človekom „svätý“ – ten, ktorý miluje.
Messori si myslí, že jednou z najzáhadnejších vlastností Ježišovej etiky je syntéza – jedinečná v dejinách náboženstiev medzi „telom a duchom“, medzi „prírodou a milosťou“, medzi „bolesťou a radosťou“. „V tomto chápaní je čas na oslavu aj na pôst. Ale ani tým nesmie utrpieť radosť. Predovšetkým neslobodno robiť ústupky pokrytectvu čiže spôsobu, ako rešpektovať ono ‚správanie, ktoré si vyžaduje rola náboženského človeka‘. Práve to Ježiš zavrhoval,“ dodáva Messori.
Problém marxizmu
Karl Marx bojoval proti kresťanstvu. Nevidel mesiáša v Kristovi, ale v proletariáte.„Robotnícka trieda je pravým Mesiášom, prinášajúcim vykúpenie svetu. Trpí a bojuje proti synom temnosti, proti buržujom. Vykorisťovanie robotníka je dedičným hriechom. Socialistická spoločnosť budúcnosti je eschatologickým kráľovstvom, v ktorom sa vlk bude pásť spolu s baránkom a zem už nebude rodiť tŕnie, ale plody v hojnosti. Proletárska organizácia, strana, to je boží ľud na pochode do tohto mesiášskeho kráľovstva. Továreň je chrámom, kde sa práca stáva novou modlitbou. Proletársky predák je prorokom, ktorý vedie zvyšok Izraela. A veda je pravou teológiou…,“ mýli sa Marx.
Podľa Messoriho sa Marx dopustil omylu v tom, že práve vo svojej ideológii laicizoval (zosvetštil) svoju neskrotnú túžbu po mesiášskej budúcnosti. Túžil po materiálnom kráľovstve bez Boha. Marxova dcéra Eleónora napísala vo svojich Pamätiach: „Spomínam si, ako mi môj otec rozprával príhodu o tesárovi z Nazareta, ktorého bohatí zabili, a často mi opakoval, že kresťanstvu môžeme veľa odpustiť, lebo učilo milovať deti.“
Inšpirovaný Pascalom
Keď sa čitateľ ponára do Hypotéz o Ježišovi, ktoré napísal taliansky žurnalista Vittorio Messori, neunikne mu, ako veľmi sa autor inšpiroval Blaiseom Pascalom. Pascal nebol len geniálny vedec, ale aj geniálny kresťan a mysliteľ. Niekoľkými slovami brilantne zhrnul postoj ktoréhokoľvek človeka ku Bohu:
„Boh jestvuje alebo nejestvuje. Na ktorú z týchto dvoch hypotéz sa stavíte? ‚Ani na jednu z nich. Správnou odpoveďou je vôbec sa nestaviť.‘ Mýlite sa. Staviť sa je nevyhnutné a nie ľubovoľné. Aj vy ste sa stavili.“
Pôvodne vyšlo v denníku Postoj 4. apríla 2011.