Byť spiatočnícky znamená zabudnúť na Kristovu slobodu a dať do popredia poslušnosť voči inštitúcii, hovorí v rozhovore riaditeľ levického mládežníckeho centra Csaba Tolnai. Zo zakomplexovaného mladíka vyrástol manžel a otec, príležitostný kazateľ, zberateľ pohľadníc a človek, ktorému Boh splnil sny.
Po Slovensku si chodil s klubmi Quo Vadis. Dnes už nie sú. Ako vznikli?
Začalo to u nás v Leviciach v roku 1994. Východiskom bolo naše pozorovanie, že ľudia čoraz menej navštevujú kostoly, ale predsa hľadajú Boha. Už v roku 1994 sme konštatovali, že ak sa cirkev chce priblížiť k ľuďom, tak nemôže čakať so založenými rukami, kým ľudia prídu do kostola. Keď kluby začali, mal som dvadsať rokov, prenajali sme si priestory v kultúrnom stredisku Junior. Medzi hosťami boli teológovia, psychológovia, lekári, ale boli tam aj rôzne svedectvá ľudí, ktorí prežili stretnutie s Bohom. Na naše prekvapenie prišlo aj okolo sto ľudí. Robili sme to každý piatok desať rokov. V roku 2004, keď sme otvorili mládežnícke centrum Kontakt v Leviciach, sa splnila naša desaťročná túžba mať niečo svoje.
Chodili k vám len veriaci ľudia?
Kluby boli mostom medzi cirkvou a sekulárnym svetom, i keď nerád používam tento termín. Ešte v roku 2000 ma oslovil riaditeľ ekumenického združenia Ježiš pre každého a opýtal sa ma, či by sme to neskúsili založiť aj niekde inde.
Ako fungoval ekumenizmus v praxi?
Žiadny klub, ktorý vznikol, nebol o nejakej denominácii, ale vždy to bolo o Kristovi. Nikdy sme nešli pod hlavičkou nejakej cirkvi, vždy sme volali ľudí ku Kristovi a vždy to aj budeme robiť. V priebehu ôsmich rokov rozbehlo na Slovensku dvanásť až štrnásť stálych klubov Quo vadis, od Skalice po Vranov nad Topľou. Vždy bola podmienka stretnúť sa na neutrálnej pôde, nie v priestoroch nejakej konkrétnej cirkvi.
Povedal by si v minulosti, že práve ty budeš s klubmi Quo Vadis chodiť po Slovensku?
Nikdy. Môj život sa pred viac ako dvadsiatimi piatimi rokmi uberal úplne iným smerom. Boha som nepoznal. Kristus sa mi dal poznať ako ten, kto ma bezhranične miluje a rád by som každému dal pocítiť aspoň štipku z tejto lásky.
Keď porovnáš svoj život pre obrátením a po ňom, cítiš tam nejaký kvalitatívny rozdiel?
Určite áno, nikdy by som nemenil život s Kristom. Musím povedať, že aj život viery má rôzne etapy. Napríklad, keď som mal dvadsaťjeden rokov, mal som pocit, že som oveľa aktívnejší a sviežejší ako teraz, ako keby som za Boha viac horel, ale nie je to vždy len o tom pohybe a o tej sviežosti. Môj život viery prechádza rôznymi etapami, boli to aj ťažké chvíle medzi pochybnosťou, keď som Pána Boha ľahšie zadefinoval, keď som ho vysvetlil v štyroch bodoch. Dnes by mi na to nestačilo ani desať miliónov bodov. Tým, že Boh mi viac odhaľuje svoju tvár, vedie ma do väčšej pokory a vidím v ňom ešte väčšieho Boha ako predtým.
Pohádal si sa niekedy s Bohom?
Určite áno, keď som sa mu vyžaloval, ako zle to celé rieši a ako rád by som mu pomohol. Božie riešenie je najlepšie, ale človek to vidí až s odstupom času. Nikdy nezabudnem na jednu krásnu scénu z filmu Bruce všemohúci, kde Jim Carrey hral neveriaceho, zatrpknutého, nahnevaného človeka, ktorý Bohu hovoril, čo všetko dobré by mal robiť. Morgan Freeman, ktorý hral Boha, sa pousmial a povedal: Kedy už len človek vedel, čo je pre neho dobré.
„Ak sa cirkev chce priblížiť k ľuďom, nemôže čakať so založenými rukami, kým ľudia prídu do kostola.“
Boli chvíle, keď som kričal na Boha a nie všetkému som vždy rozumel, ale Boh je pre mňa oveľa väčší, tajomnejší ako doposiaľ. Napriek tomu, že sa zjavil v Ježišovi Kristovi v plnosti, pozeráme na Krista a vidíme Boha, ale tú svoju tajomnosť si nechal pre seba a my to musíme akceptovať. Podstatné je, že Boh sa nám zjavil ako milujúci otec, ktorý dal život za nás a toto dáva život mne. Toto poznanie, že sme vykúpení Kristom, ktorý zaplatil za nás všetkých, je pre mňa radosť.
Môže človek kričať na Boha?
Je to prejav určitej slobody. V pohanstve bolo potrebné prinášať obete bohom, aby sme si ich zmierili, aby nám dali plodnosť, úrodu, svoju priazeň. Naši predkovia prinášali obete, aby si udobrili boží hnev. Tu sa deje úplne niečo iné: hrubá dvanásťmetrová chrámová opona, ktorá bola vrcholom náboženskosti, symbolom obetného systému v judaizme, sa v okamihu, keď Ježiš zomrel na kríži, roztrhla na dve časti. Boh demonštroval, že medzi človekom a Bohom skrze Krista už nie je prekážka. Preto ak veríme Kristovi, tak sa stávame nielen dedičmi, ale dostávame aj synovstvo, to znamená, že Boh sa stáva naším otcom.
Môže aj cirkev povedať, že Bohu nerozumie, môže priznať svoju zraniteľnosť?
Myslím si, že by mala, aj keď to nerada robí. Ak sme úprimní, musíme priznať, že nie všetkému rozumieme a nemáme na všetko odpoveď. Nemali by sme sa snažiť všetko zadefinovať. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo ľudia neradi chodia do cirkvi, lebo jednoduché a rýchle odpovede nám dáva bulvár, televízia. Ježiš bol svätý Boh, ktorý nikdy neurobil hriech a bol zároveň človekom, ale poznal ľudskú biedu a slabosť a išiel tam, kde ho potrebovali. My sa nemôžeme predsa tváriť, že všetko je v poriadku, všetkému rozumieme, všetko máme zadefinované a nakoniec nie sme úprimní a to ľudia pocítia.
Nechcel si byť niekedy nejakým kazateľom?
Mal som taký sen. Aj som absolvoval v Škótsku dvojročný biblický kurz, bol to jeden z „najpožehnanejších“ časov doteraz, kde som stretol veľmi múdrych, vzdelaných kresťanov. Neskôr som zistil, že som povolaný na rozhovory. Som pešiak, nie generál, nevydávam rozkazy. Kazateľ musí byť generál, musí sa vyznať. Nemám povahu, že by som vedel dlho sedieť nad teologickými knihami, študovať a čerpať, nevládzem to robiť a bolo pre mňa úprimnejšie povedať, že budem slúžiť v tom, čom som si istý, že mi ide lepšie a dokonca mám z toho radosť. Ale nebránim sa tomu a občas kážem.
O Škótoch sa hovorí, že sú lakomí. (Úsmev.)
V kruhu ľudí, v ktorom som sa pohyboval, som nenašiel lakomého človeka. Nie sú lakomí, ale šporovliví a to je obrovský rozdiel. Škót má väčší príjem ako Slovák, môže si dovoliť viac, paradoxne sa deje presný opak. My Slováci máme menší príjem, ale pustíme sa do takých vecí, na ktoré jednoducho nemáme. My sme ako deti okamihu, chceme to mať teraz, zrazu, hneď, potrebujem nové auto, chcem ho mať teraz, nie zajtra, o mesiac, o desať rokov, keď si nasporím. Slováci sú schopní požičať si na dovolenku s vysokými úrokmi, Škót nie, ten ide na dovolenku za svoje vlastné peniaze a v garáži ma zaparkované auto taktiež za svoje. Škóti majú peniaze a dvakrát si rozmyslia, kde ich dajú. Bol som tam ako študent, nezarábal som, bol som odkázaný na štipendium a pomoc iných a ani raz sa mi nestalo, že by mi Škót odmietol pomôcť.
Ako sa ti tie dva roky žilo s rodinou v Škótsku?
Prvé dva-tri mesiace boli ťažké, prišli sme tam v auguste 2008, keď vypukla finančná kríza, zatvárali sa pobočky, domáci strácali zamestnanie. Plánovali sme, že si tam nájdeme prácu a budeme tam žiť aj študovať, ale nebolo to možné. Možno v takýchto okamihoch sa triasla moja viera, či som Pána Boha dobre počúval, či som sa správne rozhodol. Vždy, keď si na toto obdobie spomeniem, moje srdce sa poteší, lebo to bola ohromná skúsenosť, stretnúť tých ľudí… Mne Pán Boh splnil jeden sen, o tom nikto nevedel, iba ja a On.
Aký?
V roku 1995 som videl veľkofilm Statočné srdce. Nadchol ma a trochu som začal študovať škótsku históriu, sníval som, ako by som raz chcel vidieť Edinburgh. No a potom niekoľkých rokoch prišla ponuka ísť do Glasgowa, žil som tridsať kilometrov od miest, kde sa písali škótske dejiny. Sadol som na vlak a za chvíľu som tam bol, cítil genius loci, dýchal ten vzduch, videl more, ostrovy, hrady, prírodu, to bolo niečo, čo Boh videl v mojom srdci a On mi to jednoducho dal. Keby ste ma rozkrájali na kusy, už nemôžem poprieť existenciu Boha, nemôžem ho zradiť, je to milujúci ocko, abba, ktorý nie vždy robí podľa našej chuti a podľa našich snov, ale robí to, čo je pre jeho deti najlepšie.
Prekvapilo ťa v Škótsku ešte niečo?
Nikdy by som nepovedal, že tam stretnem ľudí z Číny, ktorí nikdy nepočuli o Bohu, že stretnem utečencov z Iránu, ktorí museli utiecť pred režimom, lebo ináč by im hrozila smrť a prežívali to svoje prvé stretnutie s Kristom. Navštevoval som medzinárodné obedy, kde sme boli z rôznych kontinentov a spoločne sme sa rozprávali o Kristovi a modlili sa k Nemu. Sú pre mňa ohromné skúsenosti, ktoré boli dopriate malému zakomplexovanému chlapcovi z Levíc, ktorý nemal plány do budúcna. Boh sa ku mne sklonil a doprial mi ich.
Ty si bol zakomplexovaný?
Bol som mimoriadne zakomplexovaný človek, zahriaknutý, s nízkym sebavedomím. Niekedy s tým zápasím až dodnes, s tým prízemným hlasom, ktorý hovorí, ty nič nedokážeš, z teba nikdy nič nebude, čo som na škole počúval dennodenne a dlhé roky som sa pokladal za neschopného človeka. Zaprisahal som sa, že ak budem mať niekedy deti, že z mojich úst to nikdy nevyjde. Mám trinásťročného syna a nikdy som mu nepovedal, že z neho nič nebude. Napriek jeho nedostatkom ho povzbudzujem, objímam, nech vie, že jeho hodnota je niekde inde, nie v tom, čo dokázal, nedokázal. Aj voči vlastným úspechom mám veľmi neutrálny postoj, neviem si vychutnať to víťazstvo, úspech, lebo viem, že je to tenký ľad.
Ako vnímaš „úspech“?
Pre mňa je úspech to, že som sa dostal do stavu, o ktorom som ani nesníval: mať fungujúcu rodinu, priateľov, mať prácu, na ktorej vidíš, že prináša pomoc a uspokojenie druhým. Ale svetská sláva je poľná tráva. Uvedomujem si to pavlovské: keď stojíš, daj pozor, aby si nepadol. Jednou nohou som v nebi a teším sa na večnosť a cítim istotu a všetky benefity, ktoré prichádzajú od Boha, druhou nohou som stále na zemi, v porušenom svete, ktorý je plný bolesti a sklamania. My sme vštiepení do Krista. On má byť tá životodarná miazga, ktorá prúdi do nás, on je tá živá voda, len tak to vieme prežiť, sám o sebe som stratený človek.
Si členom Cirkvi bratskej. Čo je to za spoločenstvo?
Zaradil by som ju medzi evanjelikálne, nie evanjelické, cirkvi, ide o reformovanú protestantskú cirkev. Nemá ,,agresívny“ postoj ku katolíckej cirkvi. Kladie sa väčší dôraz na slobodu človeka, na jeho duchovné prežívanie, otázky ohľadom Márie sú príbuzné evanjelickej cirkvi. Myslím si, že evanjelikálne cirkvi vznikli ako odpoveď reformovať ešte reformovanú luteránsku cirkev, lebo každá cirkev má z dlhodobého hľadiska tendenciu zovšednieť. Cirkev bratská patrí k tým, ktoré vyšli z tradičných reformovaných cirkví s cieľom priblížiť sa ešte viac k Bohu a ľuďom spôsobom, iným prejavom duchovna. To súvisí s liturgiou, s hlbším štúdiom písma, slobodnejším prejavovaním laikov. Každá cirkev musí byť reformovaná. Musíme si stále klásť otázku, či nie sme spiatočnícki, či nerobíme niekde chybu.
Čo znamená byť spiatočnícky?
Zabudnúť na Kristovu slobodu a dať do popredia poslušnosť voči inštitúcii. Myslím, že nie je dobré, keď si chceme za každú cenu udržiavať konkrétne členstvo v konkrétnej denominácii a nikde inde. Namiesto toho, aby sa ľuďom dávala sloboda sa prejaviť, viesť dialóg a spoločne hľadať, tak sa zacyklíme v určitých postojoch spred tridsiatich, štyridsiatich rokov a snažíme sa to aplikovať aj dnes namiesto toho, aby sme išli s dobou, aby sme otvorili priestor, aby prišli do cirkvi aj rôzne iné prvky. Neznamená to, že si máme robiť, čo chceme. Ale cirkev je niekedy viac odstrašujúca ako priťahujúca. Aj naša cirkev musí hľadať alternatívne spôsoby ako ľuďom prinášať evanjelium, ako žiť a komunikovať evanjelium tak, aby Kristus bol atraktívny pre ľudí a nie odpudivý.
Médiá prinášajú kauzy najmä z prostredia katolíckej cirkvi. Majú kauzy aj iné cirkvi?
Hrozí to v každej cirkvi. Napríklad kto bol Róbert Bezák? Bol reformátor v tom, že hľadal spôsoby a cestu k ľuďom. Veľmi si prajem, aby aj pápež bol reformátor a tak ho aj vnímam. Arcibiskup Bezák podľa mňa so svojím prístupom, láskou, slobodou narušil to zákonnícke až farizejské. Medzi ľuďmi, ktorí chcú byť poslušní len samotnej cirkvi a ľuďmi, ktorí chcú byť poslušní Bohu a slobode, nastanie trenie a to platí v každej cirkvi, niekto to nazýva trieštenie.
V čom má cirkev svoju opodstatnenosť?
V spoločenstve, stretávaní, budovaní. Len z cirkvi sa nesmie stať firma, ktorá sa správa ako dozorná rada, ale ako spoločenstvo rovných, ktorí si vzájomne slúžia. Cirkev začína tam, kde si ty. Už my sme cirkev, za týmto stolom – podľa Kristových slov: Kde sú dvaja, traja v mojom mene, tam som ja. Rodina je cirkev. Cirkev potrebuje prežiť slobodu s Kristom, potrebuje viac lásky, viac súcitu, menej odsúdenia, menej poukazovania na vinníkov, menej falošnej nábožnosti, menej hľadania niekoho, kto musí z kola von. Kristus dáva úplnú slobodu každému človeku. Rastieme len vtedy, keď vieme, že nad nami bdie milujúci Otec a vie o nás všetko, nič ho neprekvapí, nemôžeme pred ním nič skryť.
Ako to pôsobí na teba?
Mňa osobne toto posúva dopredu, uzdravuje to moje zranenia. Pravda, že som prijatý Kristom bez zásluh, ma vyslobodzuje. Dôležité je vyznávať hriechy, meditovať, stíšiť sa nad Božím slovom, nad Bohom, to sú potrebné veci. Kristus už za nás urobil všetko, čím skôr toto prijmeme, tak prijmeme aj druhých ľudí bez predsudkov, bez toho, by sme ich vnútri odpísali len preto, že majú iný názor alebo urobili nejaký prešľap v živote. Pre Krista neexistuje žiaden stratený prípad, prečo by mal existovať pre mňa. Boh nám nastavuje zrkadlo, ja sa zmenšujem a on sa zväčšuje vo mne. Toto je moja túžba, aj keď som ešte ďaleko. Duch Svätý je s nami, on neskončil pred dvetisíc rokmi, naopak On prišiel a zjavuje sa. Toto je kacírska myšlienka…
Sem s ňou. (Úsmev.)
… ale tvoj život by mohol byť ďalším evanjeliom. Boh neprestal písať svoje slovo v tvojom živote. Pre vás bude lepšie, keď odídem a pošlem vám Ducha Svätého a ten bude robiť veľké veci, čítame v Biblii. Zmena človeka, jeho myslenia a obrátenia sa ku Kristovi, to je evanjelium. Ježiš hovorí, že Boh si nás už pred stvorením sveta vyvolil, že ľudstvo bude pretvorené. Boh pripravuje nový vesmír, novú zem, budeme s Kristom bývať, bude vládnuť v strede raja. Biblia, keď hovorí o veciach budúcich, používa pekné metafory. Boh pripraví veľkú hostinu. Boh zotrie z očí každú slzu a nebude smrť, smútok ani bolesť. Najväčšia blaženosť bude, že tam budeme s Bohom, že On bude prebývať s nami a budeme šťastní, jedine On nás dokáže naplniť. Sme božie deti, ktoré budú ako On. Neverím na reinkarnáciu, ale verím, že táto bytosť, ktorá som dnes, bude premenená na nové telo. A budeme žiť s Kristom.
