Je to už päť rokov, čo odišiel do domu svojho Otca hlboko veriaci človek, manžel, otec, veľký lokálpatriot a bývalý levický viceprimátor Csaba Tolnai. V stredu 24. júna 2026 si naňho spomenuli v literárnom klube. Podujatie v Juniore zorganizoval Levický okrášľovací spolok, Tekovská knižnica a Tekovské múzeum.
Pohľadnice z minulosti mu dovolili snívať o budúcnosti
Csaba mal výnimočný dar. Dokázal vidieť krásu tam, kde ju iní prehliadali, a učiť ľudí milovať svoje okolie. Jeho celoživotnou vášňou bolo zberateľstvo historických pohľadníc Levíc. V nich nehľadal len kusy starého papiera, ale hlboké príbehy ukryté v uličkách mesta. Na jeho zberateľské začiatky s úsmevom spomínal jeho ujo, s ktorým už ako dieťa chodil na burzy do Budapešti, pričom mu občas musel dokonca požičať peniaze, aby si vytúženú pohľadnicu mohol kúpiť.
Táto vášeň neprinášala radosť len jemu samotnému, šíril ju ďalej aj vydávaním kníh. Na základe starej pohľadnice napríklad nosil v hlave vizionársky nápad – chcel v meste medzi dvoma budovami natiahnuť lano pre povrazochodca ako jedinečnú mestskú atrakciu. Bol to skrátka muž tisícich nápadov. Z tejto lásky k histórii sa prirodzene zrodil aj Levický okrášľovací spolok, prostredníctvom ktorého organizoval dobrovoľnícke brigády na rozvoj a skrášlenie mesta.
Myslel na „sociálne odkázaných“
Csaba neodvracal zrak od ľudského utrpenia. Keď ho na ulici niekto zastavil s prosbou, aby pomohol chudobným, s jemu vlastnou úctou odpovedal: „To nie sú moji chudobní. Sú to naši sociálne odkázaní.“ Tento jemný sémantický rozdiel hovoril o celej jeho filozofii – v každom človeku videl rovnocennú bytosť.
Blízki spomínajú, ako raz našiel ťažko chorého bezdomovca s infikovanou nohou. Kým úrady hľadali riešenia, Csaba na nič nečakal. Vzal igelity, obalil nimi sedadlá svojho vlastného auta, naložil trpiaceho človeka a odviezol ho do príslušného zariadenia. Keď o tom neskôr napísal krátku poznámku, strhla sa na internete vlna nepochopenia a obvinení, že si na nešťastí robí vlastné PR. Csabu, ako mimoriadne citlivého muža, takýto neopodstatnený online hnev a nenávisť nesmierne zraňovali a trápili. Napriek tomu vo svojej pomoci nikdy blížnym nepoľavil. Ani na Štedrý večer, keď mu zavolali z potravinovej banky. Vianočné plány ustúpili bokom, najprv sa šlo voziť balíčky, až potom sadnúť k večeri.
Viem, koľko mne Boh odpustil a snažím sa v ľuďoch vidieť do dobré. Prívetiví ľudia sú príjemní. Nemám núdzu o priateľov, ktorí ma vyhľadávajú. Kristus mi dal hodnotu a tak, ako Boh miluje mňa, chce, aby som aj ja miloval ostatných – a to je pre mňa najväčšia sila v spiritualite. Všetko môžem v Kristovi. Boh nás nekonečne miluje.
Csaba Tolnai
Divadelný Lazar a teológ bez kompromisov
Málokto vedel, že Csaba mal aj divadelnú minulosť. Jeho priateľ Miro Haszics si zaspomínal na moment po revolúcii, keď spoločne hrali v biblickej inscenácii. Csaba hral vzkrieseného Lazara. Hoci mal obrovskú trému a pred vstupom na scénu sa doslova triasol, vo chvíli, keď vyšiel na dosky, ktoré znamenajú svet – bledý a roztrasený –, podal taký presvedčivý a autentický výkon, že všetci prítomní zostali v nemom úžase.
Táto autentickosť ho sprevádzala po celý život. Študoval teológiu v škótskom Glasgowe a mal všetky predpoklady stať sa duchovným. Podľa spomienok boli však vtedajšie cirkevné štruktúry miestnej Cirkvi bratskej príliš úzke a Csaba sa do nich jednoducho nezmestil.
Nič mu tiež nebránilo naplno žiť ekumenizmus v praxi – bolo jedno, či stál oproti nemu katolík alebo protestant, vždy v rozhovore našiel zjednocujúci prvok, ktorým bol sám Kristus.
Hoci nevyšla dráha duchovného, viac mu pristalo stať sa prvým riaditeľom mládežníckeho centra Kontakt, kde dbal na výbornú kávu, prívetivú kultúru a predovšetkým na to najvzácnejšie – na čisté ľudské teplo a rozhovory bez predsudkov.
Nekorektný humor Csabiky Tolnaiovej
Jeho spolužiak zo základnej školy s úsmevom vytiahol spomienky na Csabov špecifický, niekedy až absurdný zmysel pre humor, pre ktorý učitelia nie vždy mali pochopenie. Napríklad keď sa na zošite podpísal ako Csabika Tolnaiová, čo mu učiteľka s vážnou tvárou opravila červeným perom. Presne taký bol – vedel priniesť radosť, odľahčiť situáciu, no zároveň byť neuveriteľne hlboký.
Keď v roku 1994 v Leviciach vznikali debatné kluby Quo Vadis, Csaba prišiel na prvé stretnutie, nadchol sa a okamžite sa stal pevnou súčasťou tímu. Bol ako chýbajúci dielik skladačky – tam, kde iní pripravili podmienky, on priniesol život a energiu. S týmito klubmi precestoval celé Slovensko.
Pre svojho syna Richarda zostal tým najlepším otcom, akého si mohol priať. Riško si dodnes nesie v pamäti časté výlety najmä po Slovensku, ale aj to, ako ho otec zahŕňal darčekmi, ktoré sám ako dieťa nedostal. Ostalo po ňom vzácne dedičstvo: túžba pomáhať ľuďom bez rozdielu a schopnosť prihovoriť sa komukoľvek na ulici a rozprávať sa s ním celé hodiny.
Priateľstvo, ktoré nekončí
Csaba Tolnai bol výnimočný „prepájač“ ľudí. Svojou nevtieravou prítomnosťou, múdrosťou a absenciou akejkoľvek pózy dokázal človeku vliať pocit, že je videný a pochopený. Mal priam prorockú schopnosť vycítiť, čo niečia duša práve potrebuje počuť. To priznala aj manželka Darina, že často vedel lepšie než ona sama, ako ju potešiť.
V lete 2021 Levice stratili občianskeho aktivistu, miestneho politika, zakladateľa Levického okrášľovacieho spolku a predovšetkým lokálpatriota. Málokto dokázal tak milovať a propagovať Levice ako Csaba. „Za akýmkoľvek úspechom, ktorý sa mi podaril, stojí oveľa väčší a inteligentnejší Manažér,“ sú jeho slová.
Csabov život sa nedokáže vtesnať do pár suchých životných rol. Ponad ne bol predovšetkým človek so širokým a otvoreným srdcom a vynikajúci, verný priateľ.
Na spomienkovej debate zazneli myšlienky, že sa za päť rokov tak zhoršila nálada v spoločnosti, že by sa svojou dobrotou a úprimnosťou nehodil do tejto doby. Možno preto si ho Pán povolal radšej skôr…
Potom treba túto dobu zmeniť, aby ľudia ako Csaba Tolnai tu mohli žiť s nami aj naďalej. Lebo sa nám po nich veľmi cnie.
