V závere augusta sa Bratislava stáva hlavným mestom teológie. Na Slovensko zavítajú poprední odborníci z celého sveta, ktorých spája medzináboženský dialóg o nádeji. Na podujatí vystúpi aj teológ docent Bohdan Hroboň, vyučujúci na Katedre biblických a historických vied Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.

Máme odborníkov, ktorých svetová teológia berie vážne

Kongres o nádeji je zrejme najväčším takýmto podujatím v dejinách Slovenska i Bratislavy. Myslíte si, že má potenciál niečo zmeniť?

Určite áno. Slovenská teológia a biblistika sú vo svete takmer neznáme. Nie sme menej šikovní, len sme donedávna boli na celé desaťročia odstavení od kvalitných zdrojov a kontaktov a neboli vedení k poctivému výskumu. Dnes však už nemáme výhovorku a vyrastajú nám odborníci, ktorých začína svetová teológia brať vážne. Tento kongres je toho svedectvom a verím, že bude aj silným stimulom do budúcnosti.

Prečo sa teológovia rozhodli ponúknuť ľuďom tému nádeje? 

Je to krásna a veľmi vďačná téma. No a zrejme aj preto, že sa nám, Slovákom, takej radostnej nádeje akoby nedostávalo. Často v našej spoločnosti prevláda to, čo Václav Havel nazýval blbou náladou. A práve do takýchto situácií by mali vstupovať teológovia a biblisti s posolstvom nádeje na krásny život tu a teraz aj tam a potom.

Kde zobrať nádej

Pomôžem si otázkou kongresu: Kde sa nachádza naša nádej? Kde ju môžeme nájsť?

Ja si zas pomôžem starozákonnými prorokmi: Ak sa naša nádej nachádza alebo ak ju hľadáme v čomkoľvek alebo komkoľvek inom ako v Bohu, tak to skončí určite sklamaním a zrejme aj katastrofálne.

Potrebujete aj vy nádej? Odkiaľ ju beriete?

Potrebujem ju ako každý a naberám ju tam, kde som schopný rozpoznať Boha, jeho slávu, svätosť a skutky. A to môže byť všade – v Biblii, v lese, v kostole, v škole, dokonca aj v Bratislave, keď je tam takýto kongres (úsmev). Inak povedané, ak mám ako kresťan málo nádeje, je to len a len moja neschopnosť či neochota viac vidieť Boha. On nám totiž vo svojom stvorení, vo svojej starostlivosti a nadovšetko vo svojom Synovi dal nevyčerpateľný zdroj nádeje.

Ak mám ako kresťan málo nádeje, je to len a len moja neschopnosť či neochota viac vidieť Boha.

Existuje nádej na dialóg medzi náboženstvami?

Z pohľadu teológie a biblistiky určite áno, lebo ako ľudia máme spoločný základ, z ktorého môžeme vychádzať – všetci sme stvorení na Boží obraz.

Boh je poslednou nádejou

Na kongrese budete predsedať jednej zo sekcií, navyše budete prednášať o poslednej nádeji v Žalmoch. Môžete priblížiť túto tému? 

Mnohé žalmy sú zúfalým výkrikom k Bohu o pomoc, volaním po Jeho ochrane, spravodlivosti či odplate. V živote, ktorý žalmy odrážajú, často zlyhá ochrana pred nepriateľmi a utláčateľmi, alebo zradí priateľ, alebo zlyhá samotný žalmista. A keď všetko a všetci zlyhajú, Boh je pre žalmistu tou poslednou nádejou. Dnes nemusíme ísť ďaleko po príklady takýchto hraničných životných situácií; často sme svedkami bezmocnosti voči násiliu a krivde, nemožnosti dovolať sa spravodlivosti, neschopnosti vymaniť sa zo závislosti, tak myslím, že moja téma je aktuálna a dúfam, že aj užitočná.

Často sme svedkami bezmocnosti voči násiliu a krivde, nemožnosti dovolať sa spravodlivosti, neschopnosti vymaniť sa zo závislosti. Potrebujeme nádej.

Viera, nádej, láska. Najväčšia z nich je láska… Ako zapadá nádej medzi vieru a lásku?

Tu si pre zmenu pomôžem Augustínom: „Nemôže byť láska bez nádeje, ani nádej bez lásky. A ani nádej ani láska nemôžu byť bez viery.“

Malo by kresťanstvo zmysel bez nádeje? 

Ako bez viery a bez lásky, tak aj bez nádeje by kresťanstvo bol jeden veľký nezmysel.

Vyšlo na TKKBS.