V aktuálnom akademickom roku dokončuje štúdium histórie, píše diplomovú prácu o prenikaní modernity do slovenskej spoločnosti a venuje sa aj autorovi prvej po slovensky písanej astronómie Jánovi Alojzovi Wagnerovi. Históriu začala študovať ako idealistka hľadajúca pravdu, slovenské dejiny sú podľa nej poľom, na ktorom je ešte stále veľa miest neoraných. Horšie je to však s praktickou stránkou života, historici sú zvyčajne veľmi zanietení a duchom bohatí, ale materiálne chudobní,” hovorí Blaženka Križová.

Blaženka KrižováAko študentka histórie sa venuješ 19. a 20. storočiu, ktoré sa javia ako dosť kľúčové pre poznanie súčasnosti. Môžeme aj v súčasnosti vnímať dedičstvo týchto storočí?  

Dve storočia sú pre ľudskú spoločnosť veľmi krátkym obdobím. 19. aj 20. storočie sú nám bližšími  ako sa zdá. Naštartovalo sa počas nich to, čomu dnes hovoríme občianska spoločnosť, začali sa formovať politické strany, odborové hnutia, rástla industrializácia, urbanizácia, mobilita pracovnej sily, priemysel, sekularizácia aj najrozličnejšie ideológie. Nacionalizmus, feminizmus, socializmus a komunizmus, liberalizmus a konzervativizmus, rasizmus, rôzne podoby totalitných ideológii, kolonializmus, globalizácia a mnohé ďalšie fenomény sú tiež ovocím týchto storočí.

Dvadsiate storočie prinieslo dve svetové vojny a nástup dvoch veľkých totalít. Ako sa z tejto histórie poučiť, aby sa už neopakovali? Hovorí sa, že história je učiteľkou života… Ale je to naozaj tak ? Poučil sa už niekedy niekto z dejín?

Už  krátko po hrôzach Veľkej (prvej) svetovej vojny vznikla Spoločnosť národov (1919). Veľmoci sa ňou pokúsili deklarovať snahu o predchádzanie konfliktom, ktoré by viedli k podobnej vojnovej tragédii. Reálna politika a nedostatočné prostriedky na vymáhanie mierových riešení viedli paradoxne k ešte väčšej vojnovej katastrofe. Myslím si, že na ochranu pred zvrátenosťami je viac ako poznanie histórie potrebné, aby boli mladí ľudia vychovávaní k cnostnému a charakternému životu.

Čo dobré pre nás prinieslo 20. storočie – napriek všetkým hrôzam, ktoré sa vtedy udiali?

Pokiaľ sa rozprávame o Európe, jedným z najväčších prínosov 20. storočia, ktorý dnes berieme ako samozrejmosť, prípadne nadávame na jeho nedostatočnosť, je sociálna politika štátu. Sociálne a zdravotné poistenie, podpora v nezamestnanosti, zavedenie osemhodinového pracovného času a zákaz detskej práce, verejná zdravotná starostlivosť, zabezpečovanie bytovej otázky (napr. výstavba bytov s kúpeľňami a tečúcou vodou), tzv. „blahobyt pre každého“,  bol veľmi veľkým príspevkom ku zvýšeniu kvality života veľkého percentu obyvateľstva v Európe. V porovnaním s katastrofálnou sociálnou situáciou v 19. storočí išlo o neporovnateľný posun k lepšiemu.

Vo svojej bakalárke si sa pozrela na pastiersky list z roku 1924, ktorý zakazoval katolíkom vstupovať do komunistických či socialistických strán. Čo sa ti podarilo zistiť? V čom bol tento list zaujímavý?

Slovenský pastiersky list z roku 1924 reflektuje situáciu, v ktorej sa Európa v medzivojnovom období nachádzala. Sovietsky zväz už existoval, socialistické a komunistické hnutie v Európe silnelo. Od konca 19. storočia bol vďaka encyklike pápeža Leva XIII. Rerum Novarum známy odmietavý postoj katolíckej cirkvi k socializmu a socialistickým tézam o triednom boji, odstránení nerovností a súkromného vlastníctva. Pastiersky list slovenských biskupov kopíroval vzor holandského, nemeckého a švajčiarskeho listu, na ktorý sa aj odvoláva. V Československu vyhlásenie tohto listu vyvolalo veľkú mediálnu a politickú odozvu. Kritika sa sústreďovala na obvinenie cirkvi z nezákonného ovplyvňovania politiky a slobody voličov, ale i zo snáh o prekazenie pozemkovej reformy, o rozbitie republiky, či zo spolupráce s maďarskou iredentou. Pastiersky list mal svoju dohru vo vyšetrovaní politických postojov kňazov, niektorí, ktorí sa po prečítaní listu vyjadrili kriticky napr.  na adresu Československej republiky, boli finančne postihnutí. Treba však povedať, že ani medzi slovenskými biskupmi nebola v otázke zverejnenia listu jednota, hoci aj bol podpísaní všetkými. S jeho čítaním v diecézach niekoľko mesiacov váhali biskupi Karol Kmeťka aj Marián Blaha. Obaja neboli sympatizantmi katolíckej HSĽS a práve obavy z jej posilnenia mohli byť dôvodom ich zdržanlivosti.

Blaženka Križová

V novom školskom roku dokončuješ svoju diplomovku o prenikaní modernity do slovenskej tradičnej a konzervatívnej spoločnosti na prelome storočí. Aká bola spoločnosť na Slovensku – ešte v čase Rakúsko-Uhorska – koncom 19. a začiatkom 20. storočia? Aké pomery tu vládli? Čo znamenala „tradícia“ či „konzervatívnosť“ na prelome dvoch minulých storočí?

Bola to spoločnosť čeliaca mnohým existenčným problémom, prevažne nevzdelaná, roľnícka, s nedostatočným politickým zastúpením, poznačená nedostatkom pracovných príležitostí, migráciou, chudobou, aj nepriaznivou národnostnou politikou uhorských vládnych orgánov. Pre lepšie pochopenie obdobia veľmi odporúčam sociologickú sondu do života uhorských Slovákov, Slovensko a kultúra, od Jána Lajčiaka (1985-1918). S kritikou aj do vlastných radov, Lajčiak píše o slovenskej inteligencii a slovenskom ľude, národnom povedomí a identite, o morálke, o problémoch s alkoholizmom, s biedou  i apatiou k verejným veciam. Napriek konzervatívnym postojom, ktoré prevládali v slovenských kruhoch, sa začala na prelome storočí formovať aj mladšia generácia slovenskej inteligencie, ktorá sa začala zastávať nové pohľady. Išlo najmä o autorov, ktorí prispievali do časopisu Hlas a neskôr do Prúdov. Objavovali sa články, ktoré súviseli s liberalizmom, socializmom, pozitivizmom, prispievali aj prívrženci Tolstoja a Masaryka, kritici slovenského martinského centra, jeho politickej pasivity, či upieranie sa na Rusko. Hľadali sa nové východiská, riešenia národnej politickej i sociálnej situácie.

Ak zdvihneme oči od slovenského rozpoloženia na prelome storočí, vidíme Uhorsko, ktoré sa po vzore Európy snaží tiež rozbehnúť industrializáciu. Európa ja fascinovaná rozvojom priemyslu, vedeckými objavmi, možnosťami, ktoré sa ukrývajú v elektrine a nových technológiách. Začínajú monštruózne svetové priemyselné výstavy, súťaženie v pokroku. Niektorí sa začali pýtať, kam sa až dá stúpať? Sme odsúdení na večný pokrok? Iní cítili odpor k bezohľadnému ničeniu prírody a jej zdrojov, znečistenému prostrediu a preplneným robotníckym štvrtiam v mestám.

Sme odsúdení na večný pokrok?

V diplomovej práci sa chceš zamerať ešte na Dr. Jána Alojza Wagnera. Ján Alojz Wagner bol plodný človek, „poisťovák“, venoval sa osvete, popularizácii astronómie a meteorológie, pôsobil v mnohých slovenských spolkoch a organizáciách, zakladal Slovenskú poisťovňu. Prečo chceš ilustrovať spor modernity s konzervativizmom práve na Wagnerovi?

V práci skúmam nasledovnú otázku: Akú odpoveď na výzvy modernej spoločnosti ponúkal slovenskej spoločnosti Ján A. Wagner? Wagner bol výnimočný človek, rozhľadený a vzdelaný, vďaka svojim aktivitám mal široké kontakty. Fyziku a filozofiu vyštudoval na Viedenskej univerzite. Jeho dlhoročnými známymi boli okrem iných aj Pavel Blaho (šéfredaktor Hlasu) a Milan Hodža (zakladateľ agrárnej strany, v čase 1. ČSR aj minister a predseda vlády).

Wagnerovi bolo ponúknuté aj miesto redaktora v Hlase. Odmietol, pretože podľa jeho slov s príliš radikálnym pokrokárstvom Hlasu nesympatizoval. Píše:

„..keď naučíme ľud, aby o niekoľko cm hlbšiu brázdu oral alebo ho poučíme, aký nebezpečný je alkohol, kto by nebol za také pokrokárstvo? Iné je ale, keď pod tým rozumieme uvádzanie takého nového náhľadu na svet, ktorý nezrovnáva sa s dušou slovenského človeka.“

Kritizoval materializmus, socializmus, násilný sekularizmus, bol skeptický, hoci nie odmietavý, k Einsteinovej teórii relativity a darwinizmu, ale zároveň kritizoval povery a bájky, ktorým ľudia verili ochotnejšie ako vede. Bol nadšencom pre popularizáciu techniky a vedeckého poznania, zanietene sledoval pokrok v týchto oblastiach (napr. vývoj vzducholodí a letectva), popritom však zostával veriacim človekom, vyzývajúcim čitateľov k vďačnosti Stvoriteľovi za krásu a dômyselnosť vesmíru.

V čom vidíš prínos osobnosti J. A. Wagnera?

Je veľká škoda, že sa na Wagnera na dlho zabudlo. Vo svojej dobe bol malým slovenským fenoménom. Napísal prvú slovensky písanú astronómiu, niekoľko populárno-vedeckých kníh, viac ako 800 článkov o hviezdach, planétach, meteorológii. Prispieval skoro do všetkých dobových novín. Vytváral každoročne slovenské kalendáre, ktoré si kupovali mnohé domácnosti. Po smrti bola jeho osobná knižnica, obsahujúca veľmi bohatú zahraničnú náučnú literatúru, venovaná Univerzitnej knižnici v Bratislave. Jeho dcéra, bibliografka, vytvorila katalóg, ktorý obsahuje neuveriteľných viac ako 500 strán.

Blaženka Križová

Čo ťa vôbec láka na štúdiu histórie? Prečo si sa rozhodla pre takýto odbor?

Bola som plná ideálov, chcela som poznať pravdu o veciach minulých. Dnes už viem, že to také jednoduché s hľadaním pravdy nie je… (úsmev) Čím dávnejšie dejiny, tým náročnejšie je skúmanie nielen pre nedostatok prameňov, ale najmä pre odlišnosť mentalít a poznania kultúrnych súvislostí.  História si tiež vyžaduje znalosť jazykov, trpezlivosť v hľadaní, prečítanie mnohých prameňov a literatúry, a bezpochyby sa tiež nedá vyhnúť filozofii. Všetko to mi robilo a robí radosť. Stále ma fascinuje bádanie v archívoch, slovenské dejiny sú poľom, na ktorom je ešte stále veľa miest neoraných a možnosti realizácie sú veľké. Horšie je to s praktickou stránkou života, historici sú zvyčajne veľmi zanietení a duchom bohatí, ale materiálne chudobní.

Aké budú tvoje plány po úspešnom absolvovaní magisterského štúdia?

Vždy som mala veľa presných plánov a predstáv, ale teraz sa nechávam prekvapiť, čo život prinesie. Kedysi som si myslela, že by som určite chcela pokračovať v ďalšom štúdiu, dnes už váham. Láka ma vyskúšať si po rokoch štúdia už aj prax v niektorej z pamäťových inštitúcii. Oslovila ma stáž v na dokumentačnom oddelení Múzea mesta Bratislavy, na ktorej som bola v júni. Spoznávam rôzne cesty a možnosti, sama som zvedavá, čo príde ďalej.

Bakalárkou si sa stala v Ružomberku na Katolíckej univerzite, teraz si však študentkou na Komenského univerzite v Bratislave. V čom vidíš rozdiely, prípadne aj klady či mínusy jednotlivých alma mater?

Každá škola má svoje genius loci, jedinečnú atmosféru. Som veľmi vďačná za obe možnosti, aj za skúsenosti z medzinárodných študentských mobilít. Ružomberok má výhodu svojej komornosti, v ktorej som nadobúdala odvahu. Nezabudnuteľné sú chvíle neformálnych diskusií o histórii s učiteľmi, ktorí si pre nás vytvárali naozaj nadpriemerne veľa času aj počas pracovného voľna (napr. sobotné exkurzie Výletov do histórie). Na Univerzite Komenského ma zase oslovuje veľký výber predmetov, možnosť špecializácie, aj iné oblasti výskumu, či prístupy ku skúmaniu dejín.

foto: archív B. Krížovej