Misionár a jezuita Vendelín Javorka nepodľahol nenávistnej polarizácii a konfrontácii. Vierou spájal ľudí, pestoval dialóg a hľadal jednotu, hovorí profesor Ladislav Csontos SJ z Teologickej fakulty Trnavskej univerzity. V utorok 24. marca 2026 to bude už 60 rokov od smrti prvého rektora Pápežského ruského kolégia. Žilinská diecéza vyhlási jubilejný Rok Vendelína Javorku.
Javorka je pomocníkom v bezvýchodiskových situáciách
Pán profesor, spracovali ste viaceré duchovné úvahy pátra Javorku, ktoré ste vydali aj knižne, napríklad Duch viery. Čo tieto diela hovoria o pátrovi Javorkovi ako o rehoľníkovi, jezuitovi, veriacom?
Jeho samizdatová kniha Duch viery pochádza z obdobia jeho návratu zo sovietskych pracovných táborov k bratovi do Žiliny. Odhaľuje v nej svoju vieru ako celostný vzťah človeka k Bohu skrze Ježiša Krista. Je to viera ako najhlbšia ľudská skúsenosť, ktorá prenikla celý jeho život. Zachytila jeho myseľ i srdce, no nezostala iba pocitom, ale stala sa životným presvedčením a postojom. Životnou miazgou, ktorá mu vlievala silu obstáť aj v tých najťažších situáciách, keď bol trýznený hladom, zimou, krutosťou vyšetrovateľov. Silu pomáhať iným, aj keď sám trpel mrazom, aj keď to bolo riskantné. Silu odolávať sledovaniu agentom štátnej bezpečnosti, ktorý bol na neho nasedený, dokonca mu prejaviť otcovskú starostlivosť o záchranu jeho duše. Odhaľujú jeho úprimnú vieru, ktorá bolo mužná a do krajnosti obetavá. Jedným slovom hrdinská.
Silvester Krčméry, legenda podzemnej cirkvi, ktorého páter Javorka kedysi krstil, o ňom hovorieval ako o „patrónovi beznádejných prípadov“. Vy ste Javorku spoznali vďaka Krčméryovmu spolupracovníkovi Vladovi Juklovi. Naozaj môže páter Javorka pomôcť v zdanlivo bezvýchodiskových situáciách?
Spomínam si, že ešte ako študent som chodieval k doktorovi Juklovi skladať Bleskový katechizmus v ruštine. On mňa i ďalších prírodovedcov inšpiroval tým, že do Sovietskeho zväzu treba pašovať Biblie a inú náboženskú literatúru, lebo tam si ich iba ručne opisujú. Vravel, že čo prepašovaná biblia, to nový veriaci. Tento apoštolát ma silne oslovil. O niekoľko mesiacov ma zoznámil so Silvestrom Krčmérym a koniec starého roka 1970 a Nový rok 1971 sme prežili ešte s ďalšími nadšencami v záhradnom domčeku na okraji Bratislavy v Prievoze ako duchovnú obnovu v modlitbe a adorácii. Mysleli sme na prenasledovaných kresťanov, najmä v Rusku. Neskôr pri jednej spoločnej ceste autom cez Žilinu sme sa zastavili pomodliť na hrobe pátra Javorku. Tu som sa dozvedel, že obaja Krčméry i Jukl považujú pátra Javorku za pomocníka v bezvýchodiskových situáciách. Odvtedy to beriem veľmi vážne, lebo Krčméry sa mi zdal taký viac citový, ale Jukl bol veľmi racionálny, a to ma presvedčilo, že to nie je iba cit, ale hlboké presvedčenie, s ktorým som sa stotožnil.
Javorka neutiekol pred Sovietmi. Riskoval zatknutie
Javorka pôsobil v Mandžusku, Šanghaji, na Bukovine … Ktorá kapitola jeho života je pre vás najzaujímavejšia či najdobrodružnejšia?
Pre mňa je najzaujímavejšia etapa jeho života v Sovietskom zväze po obsadení Bukoviny Červenou armádou. Už dobre vedel, aký je sovietsky režim, že je zo diktatúra, ktorá sa neštíti ničoho. Ako rektor Rusicca mal dostatok informácií o sovietskom režime o jeho brutalite, bezpráví, vraždení, koncentračných táboroch a prenasledovaní veriacich. Napriek tom celkom vedome zostal na svojom mieste riskujúc svoje zatknutie. Desať rokov prežil v tvrdých podmienkach lágrov neďaleko polárneho kruhu v mrazoch a často o hlade. Vytrval vo viere a iných vo viere povzbudzoval a privádzal. Bol by som rád, keby sa nám podarilo o tomto období jeho života odhaliť ešte viac podrobností. Inšpiráciou pri tomto skúmaní mi je novela Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča.
Páter Javorka bol v Žiline pod neustálym dozorom ŠtB, ktorá ho považovala za nebezpečného vatikánskeho špióna, no vy ste zo svedectiev sestričiek zistili, že on zatiaľ v tichosti chodil spovedať a poskytovať duchovnú útechu do Paľovej búdy. Bolo to v tej dobe rizikové? Čo nám toto jeho „ilegálne“ pôsobenie v Žiline hovorí o jeho chápaní kňazskej misie?
Od roku 1948 k výkonu činnosti duchovenstva v Československu sa vyžadoval takzvaný „štátny súhlas“. Štátne orgány riadené Komunistickou stranou podľa svojich vlastných kritérií rozhodovali o tom, kto smie alebo nesmie vykonávať dušpastiersku činnosť. Znamenalo to v praxi, že Cirkev stratila svoju samostatnosť a dostala sa do rúk Štátnej bezpečnosti ako predĺženej ruky Komunistickej strany. Vykonávanie duchovnej činnosti, teda aj spovedanie bez „štátneho súhlasu“, bolo kvalifikované ako trestný čin podľa § 178 trestného zákona s hrozbou trestu odňatia slobody až na dva roky, alebo peňažným trestom. Jeho tichá pastoračná aktivita bola jednoznačne nebezpečná, no služba dušiam bola pre neho dôležitejšia ako osobná sloboda a pohodlie. V jeho pokročilom veku a krehkom zdravotnom stave to bolo ozajstné kňazské hrdinstvo, vzor obetavosti a tichej odvahy. Bolo to svedectvo kňaza podľa Ježišovho Najsvätejšieho Srdca.
Existujú ešte oblasti z jeho života, ktoré si vyžadujú hlbšie preskúmanie a ďalšiu prácu historikovi či teológov?
Ďalší výskum by si vyžadovalo obdobie desiatich rokov pobytu v sovietskych Gulagoch, čo však v súčasnej situácii naráža na nedostupnosť archívov sovietskych bezpečnostných a väzenských zložiek. Tu sme odkázaní na svedectvá spoluväzňov, ktorí sa po rozpade Sovietskeho zväzu dostali do slobodných štátov, či už v Pobaltia alebo Ukrajiny. Teologické spracovanie si bude ešte žiadať dôkladne preskúmať nielen doteraz publikované materiály, ale aj písomnú pozostalosť. Mám nádej, že táto práca by mohla dosť rýchle napredovať.
V marci 2026 si pripomíname 60. výročie jeho smrti. Ak by ste mali pátra Javorku predstaviť mladým ľuďom, ktorí o ňom nikdy nepočuli, čo by ste im povedali? Má Javorka čo povedať aj dnes pre súčasnú generáciu?
Páter Vendelín Javorka bol človek hlboko zakorenený v kresťanskej viere. Vďaka tomu obstál v mnohých kultúrnych, spoločenských a politických premenách viac ako prvej polovice dvadsiateho storočia. Nedal sa strhnúť prúdmi dobových ideológií. Ovládal rad cudzích jazykov, poznal mnohé kultúry, nepodľahol nenávistnej polarizácii a konfrontácii. Vierou spájal ľudí, pestoval dialóg a hľadal jednotu. Chápal, že ľudstvo tvorí jeden živý organizmus, v ktorom sme spoločne povolaní k všeobecnému bratstvu prostredníctvom zmierenia v Kristovi. Zmieroval ľudí s Bohom a navzájom. Budúcnosť súčasného globalizujúceho sa sveta je možná iba v dialógu a zmierení. V tom je perspektíva života. Polarizácia a nenávistná konfrontácia je cestou k rozpadu a do záhuby.
Písané pre TKKBS.
Foto: TRUNI/Barbora Likavská
Chcem ďalej písať – pre vás, svojich čitateľov. Podporiť tvorbu tohto blogu môžete aj prostredníctvom platformy „Kúpte mi kávu“. Ďakujem
Pôvodne vyšlo 20.3.2026.