Prvé ťahy štetcom namaľovala ešte ako dieťa. Vážnejšie skúsenosti získavala na Strednej umeleckej škole v Žiline, kde ju – zachovávajúc jej vlastný umelecký výraz – formoval akademický maliar, ilustrátor a reštaurátor Stano Lajda. V súčasnosti je v prvom ročníku na fakulte výtvarných umení v Banskej Bystrici v odbore maľba-grafika. Na profesionálnu cestu maliarky vykročila talentovaná Andrea Hellová.
Tvorba, ktorá je ako sieť, sa stane potrebou
Napriek tomu, že ste ešte veľmi mladá, ste už mimoriadne umelecky produktívna. Ako sa to stalo?
Ešte na základnej škole som začala písať poéziu. Snažila som sa v nej vyjadriť svoje myšlienky, pohľad na život a na svet. Tak sa postupne formovali moje hodnoty a názory. Výtvarne umenie ma vždy zaujímalo a preto som sa rozhodla študovať na Strednej umeleckej škole v Žiline.
Spočiatku som tvorbu vnímala skôr ako záľubu, snažila som sa zlepšovať svoje zručnosti anatómie či perspektívy. Ešte som nepociťovala potrebu vo svojich prácach vyjadrovať myšlienky.
Ako som začala poznávať dejiny výtvarného umenia a tvorbu rôznych umelcov, uvedomila som si, že umením sa dá rozprávať. Začala som cítiť akúsi potrebu pretaviť poéziu, ktorú som písala do svojich prác.
Keď som ukončila druhý ročník na strednej škole, počas prázdnin som začala maľovať prvé väčšie plátno s názvom Harmónia s rozmermi 2 x 1, 6 m. Práve tento obraz ma nasmeroval a vnímam ho z hľadiská môjho výtvarného rastu za prvý významný zlom, kedy začal vyzrievať môj pohľad na umenie a tvorbu. Tvorba sa stala mojou potrebou a všade som nachádzala veľa inšpirácie. Začala som tvoriť jeden veľký obraz za druhým. Veľa ľudí ma podporilo, aby som vo voľnej tvorbe pokračovala a pomohli mi zorganizovať prvú moju samostatnú výstavu na hrade Strečno s názvom Hľadanie svetla, na ktorej som prezentovala sériu väčších obrazov.
Čo vás motivuje a inšpiruje? Máte svoje múzy?
Tvorba je nekonečná skladačka.
Tvorba je ako sieť, je v nej všetko so všetkým späté a človek nikdy nevie, čo sa s čím spojí a inšpiruje ho, môže to byť v podstate čokoľvek. Je to nekonečná skladačka. Inšpirácia je farebnými kamienkami, z ktorých môžete vytvoriť bezpočet mozaikových obrazov.
Stano Lajda v každom podporoval prirodzený prejav
Na strednej škole vás učil akademický maliar Stano Lajda, ktorý je obdivovateľ Leonarda a autor rekonštrukcie Poslednej večere. Ako si spomínate na hodiny s ním?
Stano Lajda je veľkou kapacitou, pretože má množstvo znalostí, ktoré dokáže aj prakticky využívať a prinášať nové pohľady vďaka svojej tvorivosti, logike a vynaliezavosti. Je jedinečná osobnosť a rovnako jedinečný učiteľ. Len u veľmi málo učiteľov sa stretnete s takým nadšením a ochotou. Keď rozprával, vedel nás zaujať a prispôsobiť rozprávanie nášmu svetu. Nepotreboval nikoho do niečoho nútiť, bolo na každom, koľko si z hodiny vezme a koľko zanietenia a času vloží do prípravy na svoje budúce povolanie. Keď videl u žiakov skutočný záujem, venoval sa nám aj mimo hodín. Usporiadal krúžok, na ktorom nás učil množstvo zaujímavých techník. Preberali sme napríklad maľbu na skle, enkaustiku (maľbu voskom), princípy kompozície, ilustrovanie… Všetko, čo nás zaujímalo. Občas nám rozprával aj napríklad o dejinách filmu, významných skladateľoch… Nosil nám veľa umeleckých monografií a učil nás orientovať sa aj v dejinách umenia. S množstvom vedomostí, ktoré má, sa s nami rád podelil.
Veľmi si to vážim, lebo vďaka týmto hodinám som získala veľa hodnotných vedomostí a skúsenosti, ktoré využívam vo svojej tvorbe, aj v živote.
Stano Lajda nás usmerňoval a podporoval v každom jemu prirodzený prejav.
Veľa učiteľov sa snaží žiaka prispôsobiť na svoj obraz, alebo na určitý ideál, ktorý má v hlave. Stano Lajda nie. Vždy keď v niekom videl potenciál, či už tvoril expresívne alebo mal bližšie k realistickejším prejavom, nikdy sa nikoho nesnažil pretvárať. Práve naopak, podporoval v každom jemu prirodzený prejav. Pokiaľ mala práca výtvarné kvality, bolo na každom, kam sa bude posúvať. On nás iba usmerňoval.
Okrem toho mi pomohol aj s prípravou mojich samostatných výstav. Stano Lajda ma ako učiteľ veľmi podporil, posunul a uviedol ma do sveta umenia. Som mu zato veľmi vďačná. Keď budem raz niekoho učiť ja, budem sa snažiť o podobný prístup. Som pyšná, že sa môžem rátať medzi jeho priateľov.
Máte nejaký svoj umelecký vzor, „idol“ či ideál, ku ktorému by ste sa chceli priblížiť alebo ho máte „iba tak“ rada?
Mnoho výtvarníkov z minulosti obdivujem, žiadneho z nich však nechcem kopírovať, ale veľmi ma svojou tvorbou inšpirujú. Chcem zostať originál, byť sama sebou. To však neznamená, že im nemôžem s úctou vysloviť hold.
Spomeniem len niekoľkých z nich: Michelangelo, El Greco, Tintoretto, Caravaggio, Rembrandt, Goya, Gustav Dóre, Ferdinand Hodler, Alfons Mucha (najmä jeho Slovanská epopej), Jiří Trnka, Zdeněk Burian, Igor Rumanský, Olga Boznańska, či Nicolai Fechin… A pri prednáškach Stana Lajdu a množstve materiálu, ktorý má, som dokonale spoznala a obdivujem aj širokospektrálnu tvorbu Leonarda da Vinci.
Pracujem s intuíciou, ale nie prvoplánovo
Stano Lajda o vašich dielach napísal: „Niekde v hĺbke nášho podvedomia cítime akúsi magickú príťažlivosť a pozitívnu energiu vyžarujúcu z jej obrazov. Až sa túžime stať ich súčasťou. Po chvíli si uvedomíme, že tu možno ani nejde o fantastické krajiny, prostredia, o fikciu… Že vyvážená harmónia, vzájomné prepojenie človeka s prírodou, vzťah k ekológii, k biodiverzite, morálke, medziľudským vzťahom… sú, alebo mi mali byť bytostne zakorenené v každom jednom z nás.“
Dávate tieto hodnoty zámerne do vašich diel alebo je to skôr výsledkom vašej kreativity a intuície?
Do obrazov sa snažím vkladať svoje názory, hodnoty a emócie. Chcem hovoriť prostredníctvom tvorby, použitých symbolov. Každým mojim obrazom sa snažím niečo vyjadriť. Pracujem aj s intuíciou, keďže si málokedy robím prípravne kresby, musím stavbu diela riešiť priamo počas tvorby výsledného diela. Počas práce sa mi dobre uvažuje nad myšlienkou diela a často mi napádajú ďalšie spojitosti. Je to ako zaznamenávanie toku myšlienok. Určite nejde o vec nepremyslenej náhody. Dielo vždy chcem spracovať tak, aby som vyjadrila, čo som ním zamýšľala. Snažím sa, aby myšlienky, ktoré do obrazov vkladám, neboli na prvý pohľad jednoznačné a prvoplánové, ale aby sa diváci museli zamyslieť a zapojiť aj vlastnú fantáziu. Podobne ako pri písaní poézie, v ktorej je veľa metaforických obrazov a my vytušíme atmosféru a myšlienku, no každý si báseň interpretuje inak, na základe vlastných skúsenosti a života.
„Vo svojej úprimnosti sa nám nebojí odhaliť svoje citlivé vnútro a súčasne ukázať, že súčasťou života sú aj sny, predstavy a túžby,“ tiež uvádza S. Lajda. Po čom túžite?
Túžim po dobre, láske, miere a harmónii.
Veľa ľudí sa ženie za mamonou a konzumom. Do istej miery to robí každý, keďže žijeme vo svete, ktorý je tak nastavený. Nikto nie je dokonalý a máme právo aj na takéto túžbu. To však nie je zmysel života a je dôležité, aby sme na to nezabudli a aby sme sa nenechali strhnúť povrchnými hodnotami a túžbami. Túžim po dobre, láske, mieri a harmónii. Po hĺbke našich myšlienok, hodnôt a skutkov. Po úprimnosti, pravdivosti, prirodzenej múdrosti. Ako v umení, tak aj v živote a vo svete. To sú tie najvzácnejšie „veci“, aké človek môže dostať a keby sme ich všetci mali, náš svet by bol oveľa krajší. To sa snažím vkladať aj do svojich obrazov. Chcela by som tak podporiť ľudí v tom, aby aj keď nie je život vždy ľahký, mali nádej a vieru a zamerali sa na to krásne, čo formuje našu dušu a osobnosť k týmto dôležitým hodnotám.
Dajme ešte raz zaznieť S. Lajdovi: „Je expresívna realistka, ktorá chce snívať svoj sen, ako urobiť svet krajší, s otvorenými očami.“ Platí, že krása spasí svet? Ako to dosiahnuť?
V podstate záleží od toho, ako krásu vnímate. Existuje povrchná, gýčová krása. Človek si predstaví možno peknú tvár, alebo tapety na stenu s krásnym vzorom. Takáto krása by však len ťažko spasila svet.
Je tu ešte iný typ krásy. Je to akási iná, vnútorná úprimná krása. Krása, ktorú si všimneme, keď sa skutočne dívame. Je to krása života, radosti, ale aj smútku. Krása skutkov. Krása duše, ktorá je ako socha, ktorú my sami formujeme. Istá energia, ktorá nám pomáha hľadať v sebe hĺbku, dobro a istotu. Často ju vieme nájsť v malých veciach. A práve to je to, čo robí svet a nás krajšími.
Napríklad Mahatma Gandhi, o ktorom som nedávno videla film, tiež bojoval. Nie však prostredníctvom sily, ale úprimnou odvahou a obrovskou dobrotou svojej duše. Nenásilnou formou porazil násilie. Láskou, nenávisť. To bol aj prípad Ježiša Krista, Matky Terezy a mnohých iných – šíriť lásku, robiť druhých šťastnými, obohacovať ich život… V tom bola ta krása, ktorá ľudí ohromila, vážili si ich a stali sa ich nasledovníkmi. Nie je to určite ľahké, ale to je to, čo náš svet môže odďaľovať od krutosti a nespravodlivosti a pomáhať nám rozlišovať medzi dvoma pólmi.
Nechcem vyť s vlkmi, ale byť sama sebou
Najradšej maľujete ľudí a zvieratá. Čo sa maľuje ľahšie?
To neviem povedať. Myslím, že dobrý kresliar by mal vedieť nakresliť čokoľvek. Zvlášť keď už párkrát niečo nakreslíte dobre, potom vám to už nerobí taký problém. Keď nadobudnete istotu v perspektíve, anatómii, kompozícii a máte už určitú istotu v kresbe, nerobí vám problém nakresliť čokoľvek, lebo princíp je podobný pri všetkom. Potom už ide skôr o to, čo človeka zaujíma, to sa mu väčšinou darí nakresliť najlepšie. U zvierat je to možno zložitejšie v tom, že musíte lepšie vedieť vystihnúť črty, aby ovečka nebola skôr psík a podobne. U ľudí je to ľahšie, pokiaľ niekoho nechcete vyslovene portrétovať, ale používate ho iba ako model. V tom prípade nemusí ísť ani tak o podobu, ako skôr vyjadrenie vnútra, pocitov.
Ako zvládnuť to, že ľudia sa k sebe správajú často horšie ako práve zvieratá? Prečo je človek človeku vlkom?
Bohužiaľ, mnoho ľudí namiesto toho, aby v sebe pestovali niečo krásne, čím by obohatili iných a dokonca aj seba samých, radšej v sebe pestujú závisť, nenávisť a pomstychtivosť. Je to najmä pre ich sebeckosť, neschopnosť vidieť krásu okolo seba, zatrpknutosť, určitý komplex. Akýsi nenávistná túžba uchvátiť si všetko pre seba. Niektorí ľudia to v sebe vôbec nemajú a nerozumejú tejto najhroznejšej vlastnosti ľudstva. Niektorí si ju v sebe vypestujú.
V podstate mi je tých ľudí ľúto, pretože človek, ktorý podľahne takým vlastnostiam, nemôže byť nikdy naozaj šťastný, mať v sebe spokojnosť či vieru. Vinu zo svojej nespokojnosti hádže na kohokoľvek – na rodinu, na Boha, na ľudí, ktorým sa v niečom darí lepšie ako jemu samému – len nie na seba.
Mnohým takým ľuďom bolo v živote ublížené, iní sa možno mali príliš dobre a začali hľadať čoraz menšie dôvody, prečo by mali byť nespokojní. Nič z toho neospravedlní, keď ubližujú iným.
Koniec koncov, vždy je to naše rozhodnutie, ako sa postavíme k vlastnému životu.
Takíto ľudia, keď vidia, že sa vám v niečom darí, často chcú ublížiť, alebo sa vás snažia pred ostatnými, ale najmä pred sebou samými zhodiť na ich úroveň. Najlepšie, čo môžete urobiť, je si nepripúšťať ich reči, povzniesť sa a ignorovať ich podradné správanie, vtedy zhodia akurát seba. Veď na svete je mnoho vzácnych a dobrých ľudí, ktorí vedia podporiť a tých si treba všímať, venovať im svoj čas a energiu. Vtedy sa podkopávačmi a dvojtvárnymi indivíduami vôbec nebudete nezaoberať, pretože nepotrebujete ich uznanie a svojim spôsobom ho už aj tak máte. Od takých ľudí je zbytočné čakať niečo viac.
Keď sa človeku v niečom darí, stretne sa s množstvom závisti, ale s ešte väčším množstvom podpory. Tak aspoň máte dôkaz, že v tom, čo robíte, ste na správnej ceste a mali by ste v nej pokračovať. Navyše pomerne rýchlo zistíte, ktorí ľudia stoja na vašej strane. Časom sa vždy odhalia.
Vraví sa, kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. No ja dodávam, že ten, kto nechce byť vlkom, alebo s nimi vyť, nech ich hodí za hlavu a radšej je sebou samým. (úsmev)
Existuje prepojenie ľudskej a zvieracej ríše? Ako sa to prejavuje na vašich obrazoch? Aj laik ako ja si to všimne napríklad na Dotyku zrodenia (2022). Čo tam môžeme vidieť?
Obraz Dotyk zrodenia si asi veľa ľudí spojí s Darwinovou teóriou o evolúcii. Na to som týmto obrazom ale rozhodne nechcela poukázať. Nerada pracujem so symbolikou prvoplánovo. Aj keď v dnešnej dobe je to vo výtvarnom umení „moderné“. Myslím, že taký prístup oberá umenie o hĺbku. Snažím sa používať symboliku na svojich obrazoch skôr pocitovo, nie v priamej záväznosti na určité všeobecne známe veci. Tak je to aj pri obraze Dotyk zrodenia. Opice sa často spájajú s človekom, predstavujú akýsi symbol premostenia medzi nami a prírodou. Používam ich skôr ako symbol toho, že aj my sme súčasťou prírody a sme si s ňou podobní. Narodili sme sa tu a žijeme tu tak, ako každé zviera či rastlina. Preto by sme sa nemali nad ňu vyvyšovať a hrať sa na jej bohov, lebo na to nemáme kapacitu. Mali by sme ju skôr chrániť a hľadať v jej čistote a úprimnosti zdroj pre našu dušu.
Ako výtvarníčka sa snažím prinútiť diváka, aby obrazu venoval pozornosť a snažil sa rozlúštiť jeho význam.
Ako výtvarníčka sa snažím prinútiť diváka, aby obrazu venoval pozornosť a snažil sa rozlúštiť jeho význam. Môžem ho však len naviesť. Každý môže nájsť vlastný zmysel, záleží na čo sa zameriate. Párkrát sa mi dokonca stalo, že ľudia v obraze objavili ešte iný význam, aký som sama nezamýšľala, ale zaujal ma tým, že tam naozaj bol. Tak ako v melódii hudby, každý počuje a cíti niečo iné, tak je to aj vo výtvarnom umení.
V minulosti existovalo množstvo symbolov, ktoré dnes už vie prečítať len málo z nás. Stačí spomenúť úžasné diela Hieronyma Boscha. Na rozlúštenie niektorých obrazov už nestačíme, pretože nám chýbajú potrebné spojitosti. Možno je to aj tým, že sme presýtení rôznymi výkladmi kunsthistorikov, ktoré sú často iba prepismi iných výtvarných kritikov. Všade si prečítame o Mone Lise ako o dáme so záhadným úsmevom, preto nás ani nenapadne uvažovať inak nad týmto dielom. Jej opis sa akoby stal poučkou. Sami sme toto dielo tak trochu zahalili rúškom tajomstva, pretože veľa ľudí, ktorí sa hrnú ho vidieť, v skutočnosti vidia len jeho slávu či odraz toho, čo si prečítali. Keď všade čítame totožný výklad, ani nás nenapadne hľadať na obraze ešte iný význam. Alebo hľadáme to, čo tam nie je. Mona Lisa je len jedným z najznámejších príkladov.
Umenie by malo byť o vlastnom hľadaní.
Umenie by malo byť o vlastnom hľadaní. V prvom rade pre umelca, ktorý prostredníctvom umenia ostatným prináša svet svojej duše a mysle, jeho názory a emócie. Nie aby sa nimi chválil, ale preto, aby ich pomohol hľadať v každom z nás. Ak si tvorca myslí, že už všetko objavil, že ma návod, podľa ktorého bude tvoriť úspešné diela a ktorý mu pomôže použiť správnu symboliku, je to ako by používal veľmi obmedzený slovník, ktorý nikdy nebude rásť a nepomôže hľadať ani iným. Myslím, že umenie sa dá robiť iba z duše a bez núteného premýšľania a kalkulovania.
S podporou sa ľahko kráča vpred
Vnímate už nejaký svoj prvý úspech? Je náročné presadiť sa medzi výtvarníkmi?
Z môjho osobného pohľadu začínajúcej, mladej výtvarníčky, môžem povedať, že som sa stretla s veľkým množstvom podpory, vďaka ktorej som mohla prezentovať svoju tvorbu na niekoľkých samostatných výstavách – prvú vo výstavnej sieni hradu Strečno, ďalšiu v Dome umenia v Piešťanoch, kde som prezentovala skoro všetky moje dovtedy vzniknuté väčšie obrazy, okolo 30 diel a niekoľko kresieb, ilustrácií a menších malieb.
Nedávno skončila výstava s názvom Modrý motýľ, ktorá prebiehala v nadácii ŽSK v Žiline. Na jeseň som prezentovala niekoľko mojich obrazov sa veľtrhu SACROEXPO v Bratislave. V budúcnosti chystám už niekoľko ďalších výstav, jednou z nich bude aj výstava vytvorená v spolupráci s Literárnym múzeom SNK v Martine pri príležitosti 200. výročia od vydania Slávy dcery, na ktorej bude prezentovaných desať mojich obrazov ako ilustrácií k veršom Jána Kollára. Táto výstava bude otvorená už tento rok v máji a okrem výstavy v Martine by mala putovať aj na iné miesta, dokonca za hranice Slovenska.
Je pre mňa veľmi obohacujúce, keď môžem v mojom veku nadobúdať množstvo takýchto vzácnych skúseností a teší ma, keď moja tvorba robí radosť aj iným.
Samozrejme, zatiaľ som na začiatku svojej cesty, ale tieto prvé skúsenosti človeku mnoho dajú a keď k tomu cíti podporu druhých, je ľahšie kráčať vpred a nevzdávať sa.
A ako je to s tým presadením sa medzi ostatnými kolegami?
Keď vidím úroveň niektorých výtvorov, prezentovaných v galériách, myslím, že v dnešnej dobe to ťažké nie je a že je možné asi skutočne všetko. Je to vlastné dobré, pretože v umení by mala vládnuť sloboda a nikto by nemal umelcom predpisovať akému typu umenia, alebo akým témam sa majú venovať. Každý prejav si nájde svojho diváka.
Je však tiež veľmi dôležité, aby umenie malo určité výtvarné kvality a aby umelec sám pred sebou na to kládol dôraz. A aby sloboda, na ktorú má mať každý umelec právo, nebola zneužitá na úkor kvality diel. V súčasnosti sa mnoho umelcov a výtvarných kritikov snaží deliť umenie na staré a nové, staré je podľa nich zlé a nové dobré, alebo aj naopak. Aj v minulosti sme sa s tým už stretli, Taliani neuznali gotiku. Klasicizmus odsudzoval barok, považoval ho za prekombinovaný a príliš ozdobný. Akademici zase odsudzovali rôzne prúdy druhej polovice 19. a 20. storočia. A tie na oplátku odmietali akademizmus…
A ako sa ukazuje, ani my v 21. storočí nie sme, bohužiaľ, iní a pokračujeme v tom. Našťastie, otázky umenia sú vždy nad vecou a len čas môže tieto žabomyšie vojny rozsúdiť. Čas ukáže kvalitu, či ide o nadčasové diela, alebo iba módne výstrelky. My to môžeme ovplyvniť iba naším svedomitým, úprimným prístupom, pri ktorom do diel vkladáme tie najlepšie kvality, akých sme schopní.
Umenie je dar a je povinnosť ho rozvíjať
Koľko talentu a koľko driny treba k úspechu? Niekto to vyjadruje percentami – a talent ich má oveľa menej než drina. Platí, že úspech je povedzme 80% práce a iba 20% talentu?
Myslím, že talent nie je správne vyjadrovať percentami. Nechcem sa ani snažiť merať talent a členiť ho do tabuliek. Niekto talent má, ale zanedbá ho. Je to ako malá rastlinka, ktorú pestujeme v kvetináči. Ak chcete, aby rástla, musíte sa o ňu starať, občas ju presadiť, aby rozsah jej koreňov nesiahal len po múry kvetináča, ale rast pokračoval ďalej. Časom sa potom môže rozrásť na veľký strom, o ktorý sa dá oprieť. Dôležité je ale chcieť a vtedy sa ani nedá hovoriť o námahe či drine. Samozrejme, že nie vždy je všetko jednoduché, ale ak chceme obstáť, musíme s tým počítať. Inak by sme sa všetkého rýchlo vzdali.
Pre mňa je umenie súčasť duše a hodnôt. Umenie ma často podržalo a dodalo mi chuť pokračovať ďalej a ďalej. Som presvedčená, že je mojim poslaním, životnou náplňou. A keď máme dar, ktorý sme nečakane a nezaslúžene dostali, je povinnosťou pracovať na jeho zveľaďovaní.
Talent k úspechu samozrejme nestačí. Pokiaľ za úspech považujete slávu, možno, ale ak chcete niečo povedať a máte vyšší cieľ, musíte vedieť prebrať nad talentom istú ochrannú kontrolu, aby si ho nepretvorili iní tak, ako chcú oni, ale aby ste vy sami vedeli, čo chcete povedať a hľadali. Treba preto aj zodpovednosť a rozhodnosť. Tak ako keď rodič pomáha dieťaťu vyrásť, dáva mu čas, istotu, lásku a zároveň priestor pre jeho vlastnú cestu. S talentom je to veľmi podobné. Keď sa k nemu nepriznávame a zanedbáme ho, ľahko sa môže stať, že zakrpatie, alebo sa celkom stratí. Ale ak talent máme, s pracovitosťou, trpezlivosťou a zanietením môže jedine úmerne vzrastať.
Čo je vírus, ktorý napáda umenie?
Kto určuje kvalitu tej-ktorej umeleckej produkcie? Dá sa v umení nejako odlíšiť zrno od pliev?
Toto je otázka, ktorá sa často pokladá. A mám pocit, že je akousi trinástou komnatou. Vo svete výtvarného umenia, akoby bola určité tabu, na ktoré je treba mať len jediný názor. A to taký, že všetko, čo vidíte v galérii, či už je to banán prilepený lepiacou páskou na stenu, kýbeľ položený na zlatom podstavci, maľba chabej kvality a podobné artefakty, zachádzajúce často až do obscénností, pokiaľ je to v dostatočne renomovanej galérii a prípadne zaštítené niektorým historikom umenia, či kurátorom výstavy, je to považované na umenie.
Pokiaľ to nie ste ochotný uznať, ste označený za laika, necitlivého človeka čo nerozumie „skutočnému – tzv. vysokému umeniu“. Myšlienka diela, ktorá nech je akokoľvek plytká, v kurátorskom texte, je často až vyzdvihovaná na piedestál Olympu.
Medzi tvorcami takých diel vládne pretvárka, snaha získať si osobnú priazeň kritikov, upútať na seba za hocijakú cenu šokom, až po neskrývaný exhibicionizmus a útok na najnižšie pudy. Historici sa v umeleckej brandži považujú vo veľkej miere za meradlo, takže nie je dobré si ich pohnevať. Preto sa o kvalite dnes nehovorí.
Mne to tak trochu pripomína vírus, ktorý napáda umenie. Už v minulosti, počas obdobia umeleckých avantgárd, sa objavili pojmy ako antiumenie, čiže výslovný opak umenia, niečo, čo je proti umeniu. Futuristi zase chceli poprieť všetko z minulosti, dokonca chceli zničiť múzeá, staré umenie a všetko, čo pripomínalo minulosť. Myslím teda, že by sa nemohli ani uraziť, keby sme my dnes ničili ich výtvory, keďže už sú súčasťou minulosti.
Nie som proti uvoľnenejším prejavom, sama obdivujem napríklad diela Jacksona Pollocka, Kupku či Chagalla… Bojujem však proti takýmto zvráteným názorom a neúprimnosti, ktoré zasadili do umenia burinu. Sú, samozrejme, umelci i historici, ktorí majú na umenie úprimný názor, snažia sa o poctivosť a vkladajú do umenia život, energiu i svoje vnútro. Vyjadrujú pomocou neho isté posolstvá, názory na svet. Systém, o ktorom som hovorila, sa ich však snaží prevalcovať a zosmiešniť. To nemá so slobodným názorom, ktorý by mal fungovať v umení, nič spoločné.
Umenie nie je móda
Je nerozumné spoliehať sa pri označovaní kvality umenia na „modernosť“, ktorá rýchlo pominie. Preto radšej používam termín súčasné než moderné umenie. Umenie nie je móda a ak je kvalitné, bude mať vždy čo povedať. Či prežije do budúcnosti nezávisí ani tak od historika, ako od toho, ako ho preverí čas. Čo je to za umenie, ktorého „veľké myšlienky“, musí tvorca alebo kurátor prácne vysvetľovať a obhajovať na komentovanej prehliadke, lebo inak by mu nikto neporozumel. Je snáď obžalované zo zločinu, že vzniklo?
Samozrejme, umenie má objektívne kvality, ktoré si skúsený pozorovateľ môže všimnúť, či už je to kompozícia, vyváženosť, uvoľnenosť umelcovho rukopisu, štylizácia, farebnosť a množstvo iných faktorov. Ale umenie by malo zo seba hlavne vyžarovať akúsi energiu, ktorá nie je hmatateľná, ale veľmi nás priťahuje a povznáša. Je to niečo nadľudské, podobne ako viera.
Nejde vždy o to, aby každý detail bol anatomicky dokonalý, nie je predpísané ani, či má umelec tvoriť konkrétne či abstraktne. Musí to však mať život. Veľa ľudí, a to aj v umeleckej brandži, je voči umeniu totálne otupených a už nevníma kvality, ktoré by sme v ňom mali hľadať.
Skutočný umelec netvorí pre úspech, pre peniaze, ani pre obdiv, ale preto, že umenie je jedna z jeho najvyšších hodnôt, prejavov, ale i meradiel ľudskej inteligencie, princíp života a súčasť jeho duše.
Tvoriť je pre umelca rovnako prirodzené a nutné ako dýchať.
Umenie je jeho jazyk, ktorým sa nás snaží priviesť ku kráse, ale nie gýčovej či povrchnej, lebo umenie nie vždy pôsobí len krásne, často odzrkadľuje aj bolesť, smútok, strádanie… Je ale o vnútornej kráse života a duše. Vedie nás ku kráse hodnôt, šťastia i smútku a k tomu, že ho my sami dokážeme vytvoriť, ak sme ochotní tomu niečo venovať.
Preto ak chcete vidieť kvalitu umenia, pozerajte sa svojim srdcom a úprimnosťou dieťaťa. A pozerajte sa viac do epicentra ako na povrch. Objavíte nové svety.
Aká je vaša obľúbená výtvarná technika?
Tá, ktorú práve potrebujem, aby som v diele dosiahla svoj zámer. Rada pracujem so všetkými technikami. S maliarskymi, grafickými aj sochárskymi. Každá technika či výtvarná oblasť potrebuje iný prístup. Mňa fascinuje hľadať rôzne prístupy v technikách a zároveň v nich nachádzať aj určitú výtvarnú jednotu.
Vďaka práci s rôznymi technikami som sa aj veľa naučila. Tým, ako som hľadala vhodný prístup, aký pri danej technike zvoliť, pochopila som rôzne princípy a tie som mohla použiť aj pri iných, technikách, s ktorými som zatiaľ nemala skúsenosti. Napríklad vďaka modelovaniu som lepšie začala chápať princíp modelácie a priestoru a potom som začala rozumieť ako dosiahnuť 3D dojem priestoru v maľbe či kresbe.
Poskytuje mi to aj oveľa väčšiu flexibilitu a slobodu v tvorbe. Keď mám istotu, že zvládnem každú techniku, alebo dokážem tvoriť či už z hlavy, podľa modelu či predlohy môžem tieto prístupy rôzne kombinovať, tak ako práve potrebujem. Pre výtvarníka je len výhodou byť flexibilný. Je to ako znalosť cudzích jazykov, ako rozsah všeobecného prehľadu. Čím viac toho viete, tým ste slobodnejší.
Čím viac viete, tým ste slobodnejší.
Máte nejaké obľúbené miesto alebo čas, kedy maľujete?
Rada maľujem na takých miestach, kde mám pokoj na rozmýšľanie a sústredenie. Kedysi som nerada maľovala v škole, alebo na miestach, kde je veľa ľudí, ktorý vás pri tvorbe pozorujú. Tvorba je intímna záležitosť a umelec potrebuje byť pri nej sám so sebou, len on a jeho dielo. Má tak viac priestoru sa do diela vžiť. Keď sa už do tvorby diela vhĺbite, je jedno, na akom mieste ho tvoríte, lebo ste priamo v tom diele a nič okolo nevnímate. Veľakrát sa mi stalo, že keď som sa tvorila a niekto ma vyrušil, alebo mi zazvonil telefón, až som sa zľakla, lebo som zrazu začala vnímať aj priestor okolo.
Potrebujete k práci ticho alebo vám neprekáža hluk, ruch či hudba?
Často si púšťam pri práci hudbu. Moja obľúbená je napríklad Edith Piaf, Kelly Familly, The Beatles, Simon & Garfunkel, ale aj klasika. Hudba, melódia je často spúšťačom emócií a uvoľnenosti pri tvorbe. Niekedy sa počas tvorby tak odosobním, že nevnímam ani hudbu, ani okolie, len časť obrazu pred sebou. Akoby za mňa pracovalo podvedomie.
Chcete sa umeniu venovať aj ďalej? Kde sa teraz nachádzate a ako vidíte svoju budúcnosť ďalej?
Samozrejme. Z rozbehnutého vlaku sa predsa nevyskakuje. Plánujem pokračovať v tejto ceste ďalej. Tá cesta sa mi páči. A sama som zvedavá, kam ma ten vlak raz dopraví.
Max Hell: Sme si podobní. Máme potrebu hľadať
Vaše meno evokuje príbuznosť s Maximiliánom Hellom, katolíckym kňazom a vzdelancom: astronómom, fyzikom, matematikom… Máte niečo spoločné?
Je pre mňa veľmi zaujímavé porovnávať črty tváre z podobizní Maximiliana, s črtami typickými pre moju rodinu v súčasnosti. Niektoré akoby sa zachovali a kolovali v krvi ešte aj po tristo rokoch. Samozrejme, čo sa týka povahových čŕt, to už úplne zistiť nemôžeme, pretože každý by asi hľadal tie vlastné. Ale možno sa nejaké zlomky zachovali, podobne ako črty tváre. (úsmev)
Myslím, že sme si podobní v tom, že máme potrebu hľadať. On aj počas svojich ciest skúmal a zaznamenával krajinu a miesta čo videl. Okrem jeho najznámejšieho merania vzdialenosti Zeme od Slnka, skúmal aj polárnu žiaru a vydával mnoho vedeckých štúdií. Moja potreba hľadania sa zase pretavila skôr vo výtvarnej oblasti. Zároveň si rada rozširujem obzor v rôznych oblastiach, nemôžem sa s ním však v tomto porovnávať. Vo svojej dobe musel predstavovať naozaj veľkú kapacitu, ktorá obsiahla hneď niekoľko oblastí.
Namaľovali ste aj „Okamih vyzretia. Poctu Maximiliánovi Hellovi“. Prečo?
Osobnosť Maximiliana Hella ma významne ovplyvnila, nakoľko som sa s ňou stretávala od detstva. Sú mi blízke aj Štiavnické Bane, kde sa narodil a často ich navštevujem. Maximilián ma istým spôsobom inšpiruje v tom, že treba ísť za svojimi snami a hľadať svoje poslanie, aj keď to nie je vždy ľahké a ani on to určite vždy ľahké nemal. Aby sa mu podarilo odmerať vzdialenosť Zeme od Slnka, absolvoval niekoľko mesiacov dlhú cestu na ostrov Vardø na severe Nórska. Tu sa mu podarilo vykonať meranie a ako prvý na svete vypočítal vzdialenosť Zeme od Slnka. Vtedajšia technika nebola ešte vôbec taká kvalitná a presná, napriek tomu mal jeho výpočet len nepatrné odchýlky.
Nemyslím si, že človek by sa mal skrývať za slávu mena svojho predka a význam jeho mena pripisovať aj svojmu menu a osobnosti. Každý nech koná za seba a hľadá svoje poslanie. Ja si Maximiliana Hella vážim ako osobnosť a som rada, že môžem niesť rovnaké meno, a aj preto mu chcem robiť česť. Chcela som mu aspoň pomyselne vzdať hold a zvečniť ho na jednom z mojich obrazov.
Keď sa povie astronómia, fyzika, matematika, máte vôbec blízko k týmto disciplínam?
Na základnej škole ma veľmi bavila matematika a bola mojim obľúbeným predmetom. Páčilo sa mi na nej, že sa ju nedalo naučiť. Keď človek raz pochopil princíp, vedel s ním pracovať a s trochou vynaliezavosti vypočítať každý príklad. Zúčastňovala som sa aj na rôznych matematických súťažiach. Podala som si aj prihlášku na gymnázium s matematickými triedami, ale keďže som sa dostala na umeleckú strednú školu, ani som o gymnáziu ďalej neuvažovala. Na strednej škole sme mali matematiku už iba raz do týždňa a ja som sa jej postupne prestala venovať. Výtvarné umenie sa stalo mojou hlavnou prioritou a tej som chcela dať maximum času. Ale ako spieva Edith Piaf v jednej svojej piesni, nič neľutujem a keby som sa mala znovu rozhodnúť, rozhodla by som sa znova pre umenie.
Keby ste neštudovali výtvarný smer, čo by ste si vybrali iné?
Možno literatúru, odmalička ma bavilo písať. Aj v súčasnosti píšem poéziu k svojim obrazom. Viem si predstaviť, že by ma bavilo aj pozorovanie a vytváranie dokumentárnych záznamov, filmov o zvieratách vo voľnej prírode, v mori a podobne. Bavilo by ma študovať aj históriu umenia, ale myslím si, že bez vlastnej tvorby by to nebolo ono. Alebo by som robila sprievodkyňu po svetových historických pamiatkach a umeleckých centrách a galériách a stihla by som ich všetky precestovať. Aj keď to sme už asi späť pri výtvarnom umení. (úsmev)
Na fotkách sa vždy usmievate. Mám pocit, akoby vám maľovanie robilo veľkú radosť. Je to tak?
Dobieham roky, keď som bola malá, lebo vtedy som sa skoro na všetkých fotkách mračila. (úsmev) Ale nie… Samozrejme, tvorba mi robí veľkú radosť a umenie ako také ma napĺňa, som pri ňom šťastná.
Umenie je ako sieť, prepojí sa s vašou mysľou a životom a vďaku jeho neustálej prítomnosti dokážete nájsť inšpiráciu v malých veciach všade okolo vás.
Umenie a tvorba je ako verný priateľ, bútľavá vŕba, o ktorú sa môžem vždy bezpečne oprieť.
Ďakujem za rozhovor!
obrazy a fotografie: archív A. Hellovej