Strmými cestami pod hviezdami stúpal nesčíselnekrát – ako horolezec na najvyššie hory sveta alebo ako horský vodca. Horolezectvo a vodcovstvo sú povolaním, ktoré ho nikdy neomrzelo. Viac ako úspechy si ale váži to, že počas svojej vodcovskej praxe sa mu nezranil ani jeden klient. Vytrvalý a vždy profesionálny PAVEL RAJTAR.
Kedy ste sa prvýkrát dostali na lyže?
Keď som mal 16 rokov. V Jedľových Kostoľanoch vypísal lyžiarsky zväz majstrovstvá okresu pre verejnosť. Mal som lyže, ktoré mi matka kúpila po vojne od vojakov. Boli drevené, dlhé 220 centimetrov, a tak môj zjazd nemohol dopadnúť ináč ako pádom. V tomto výstroji ma ani nechceli pripustiť k štartu. Nakoniec sa mi podarilo presvedčiť ich, hoci som bol na posmech celej dediny.
Nevedel som pochopiť, prečo všetci pretekári majú úzke lyže (bežky) – úplne iné, ako som mal ja… Vložil som do behu na 10 kilometrov všetko. Cieľom som prebehol ako prvý. Druhý pretekár v celkových výsledkoch zaostal za mnou tri a pol minúty. Po týchto pretekoch som dostal ako vecnú cenu zánovné bežecké lyže, v ktorých som s dobrými výsledkami pretekal ešte aj na Štrbskom Plese.
Kamaráti vás poznajú aj pod prezývkou Fako. Ako k nej došlo?
Keďže som vyučený jazdec a ošetrovateľ koní, tak mi je blízka slovenská pesnička Mám ja koňa Faka, čo ma dobre nosí… Keď som prišiel pracovať na Horskú záchrannú službu, bol som mladý a kondične nabitý. Pri niektorej z početných záchranných akcií jeden z kolegov zavolal: „Zastavte toho Faka!“ (Akože toho koňa.) Bol to už nežijúci Vlado Tatarka, jeho sme zasa prezývali Gypsy – keďže bol blondín. Prezývky sa rýchlo vžili.
Raz som mal službu v kancelárii a viacerí sme stáli pri vchode. V tej chvíli vošli do haly dve české turistky a jedna sa ma pýta: „Je tady pán Fako?“ My sme sa začali pučiť od smiechu. Nato druhá Češka vraví svojej priateľke: „Pojď pryč, dyť jsem ti říkala, že to nemůže být člověk, ale kůň.“ Prezývky sú dokonca dedičné, môj syn Peter sa ako malý chlapec ohlasoval do telefónu: „Tu je Fačko.“
Ako ste sa stali horským vodcom?
Na strednej škole v Spišskej Novej Vsi som hltavo čítal horskú literatúru, najmä Hviezdy a búrky od Gastona Rébufatta. Kniha ma natoľko zaujala, že som začal snívať o povolaní horského vodcu. Odišiel som žiť na Štrbské Pleso, aby som mohol liezť. Veľa túr som absolvoval so Štefanom Závackým. Hneď druhý rok nášho partnerstva na lane sme liezli na vtedajšie pomery ťažké túry, z dnešného pohľadu už klasické, ako napríklad Lapínskeho komín, hokejku v západnej stene Lomnického štítu, severnú stenu Javorových štítov a množstvo iných ťažkých výstupov. V roku 1961 som urobil skúšky horského vodcu a získal vodcovskú knižku. Bol som veľmi šťastný.
Pamätáte si na svoje profesionálne začiatky?
Kancelária horských vodcov bola vtedy v Tatranskej Lomnici. Ako jedného z prvých klientov mi pridelili slávneho francúzskeho horolezca Pierra Allaina. Hoci som bol jeho vodca, veľa som sa od neho naučil. V 50. rokoch ho Francúzi vyhlásili za svojho najlepšieho horolezca, označili ho za „otca moderného lezenia“. Francúzsky prezident Charles de Gaulle mu v roku 1962 udelil štátne vyznamenanie Rytier Čestnej légie.
Aký by mal byť horský vodca?
Horský vodca sa stále učí, nikdy sa nedoučí. Vždy sú nové a nové informácie, nové skúsenosti. Keď pracujem v Alpách a je zlé počasie, moja cesta vedie do knižnice v Ecole Nationale de Ski et d’Alpinisme (ENSA). Je to horolozecká a lyžiarska škola pre výchovu horských vodcov z povolania. Tam sú ukryté také historické hodnoty horskej literatúry, s akými som sa nestretol nikde na svete. Rovnako rozhovory pri pohári vína s miestnymi horskými vodcami, pokiaľ mi to dovolia jazykové vedomosti, sú dôležitým zdrojom nových informácií o horách.
Aký je to pocit, keď malý človek stojí oproti vysokej hore?
Nie je to len zvedavosť a nadšenie. Neuvedomujete si ten rozmer, i keď vidíte vysoko nad seba. Ale vysoko ste už aj tam, kde sa nachádzate. Je to rozmer, ktorý vás núti k rozjímaniu a pokore.
Keď ste videli úrazy v horách, neuvažovali ste, že s horolezectvom prestanete?
Nad tým som nerozmýšľal. Myslím, že ani väčšina z mojich kolegov horolezcov a horských vodcov. Každá nehoda v horách, zvlášť keď došlo k úmrtiu postihnutých, ma hlboko donútila rozmýšľať – nie so strachom, ale s rešpektom – nad rizikami horského života. Vždy som si položil otázku „prečo?“. V úzkom kruhu sme podrobne rozoberali príčiny. Ale aby sme uvažovali, že prestaneme, to nie.
„Dôležitým zdrojom informácií o horách sú rozhovory pri pohári vína s alpskými horskými vodcami.“
Po mnohých horolezeckých akciách, po pobytoch v rôznych horách sa človek psychicky posunie na profesionálnu hranicu, kde si strach nepripúšťa, ale riziko si uvedomuje a eliminuje. Stalo sa mi, že ma strhla lavína s dvoma partnermi na jednom lane. Pri páde som nerozmýšľal, ako sa zachrániť, ale ako niekde zastaviť tento pád. Všetko sa to udialo v zlomkoch sekundy. Musela to byť asi vyššia moc, že sa lano zachytilo na skalnej ostrohe a my sme ostali na ňom visieť. Pod nami bola kolmá skalná stena – a to by sme neprežili.
Môžu byť Slováci na Vysoké Tatry hrdí?
Nie som hrdý, že máme Tatry, ale som šťastný, že žijem v nádhernej horskej prírode. Tá hrdosť na Tatry je pseudopoetická. Môj pobyt v akýchkoľvek horách, aj v Tatrách, mi dáva väčšie istoty a je oslobodzujúci. V meste sa cítim stratený. V horách si vydýchnem a som doma. Mali by sme byť šťastní, že máme hory a peknú prírodu. Človek môže byť hrdý na nejaký výkon alebo ak niekomu pomôže, ale tú hrdosť nemá prejavovať. Namieste je skromnosť navonok a dobrý pocit vo vnútri. V horách aj v živote dostanete veľa faciek– ale v horách to viac bolí. Keď vám niekto vynadá, trápi vás to vnútorne, ale keď si vlastnou neskúsenosťou alebo podcenením situácie zapríčiníte pád, tak to na tých skalách bolí viac.
Možno vo vysokých horách hlbšie prežívať vieru?
Vieru nespájam len s návštevou kostola. Silné duchovno často prežívam práve vysoko v horách, zvlášť keď preciťujem vďačnosť v mysli – tichou modlitbou vyjadrujem vďačnosť za prežitie ťažkých situácií. Najmä tých krízových, v ktorých som sa ocitol so svojimi partnermi na horolezeckom lane alebo ako horský vodca. Svoju hlbokú vďačnosť zvyčajne chodím vyjadriť do kaplnky hospicu v Sedle svätého Bernarda vo výške takmer 2 500 metrov. Vždy, keď sa vraciam spod Mont Blancu zo Chamonix a moji partneri súhlasia s krátkou odbočkou z Martigny.
Na čo v dnešnej dobe slúži hospic svätého Bernarda?
Dnes slúži najmä sociálne nižším vrstvám a mládeži. Do povedomia verejnosti sa dostal po veľkom lavínovom nešťastí v 80. rokoch, keď v lavíne pri lyžiarskej túre zahynulo viacero žiakov s učiteľom. Kláštor na zimné obdobie zamestnáva jedného až dvoch horských vodcov – švajčiarskych, talianskych, ale aj francúzskych.
Zvyknete navštevovať hospic často?
Vďaka svojmu priateľovi a kolegovi Alexandrovi Luczymu som trávil v tejto oblasti viacero zím na miestnej fare Bourg Saint Pierre (1 600 metrov) u farára Alphonsa Berthouzoza. Vždy som uňho niekoľko dní pobudol. Je mi ľúto, že páter Alphonse už nežije. Bol to vynikajúci človek, ktorý poskytoval kvalitné a lacné ubytovanie v troch izbách miestnej fary a úžasne nás pohostil kvalitnými syrmi a dobrými vínami.
Aký bol páter Alphonse?
Farský úrad nikdy nezamykal. Keď mal osemdesiat rokov, prišiel som mu zagratulovať pri ceste zo Chamonix. Fara bola prázdna, otvorená, tak som mu nechal na stole fľašku Demänovky s blahoželaním. Minuli sme sa len o chvíľu.
„V horách aj v živote dostanete veľa faciek– ale v horách to viac bolí.“
Ešte som nedorazil ani do Martigny, keď sa mi ozval v telefóne, že sa musím vrátiť. Pri tomto milom stretnutí mi vraví: „Poď, ukážem ti niečo.“ Otvoril dvere do svojho lyžiarskeho skladu, kde mal množstvo lyží. Hovorím mu: „Alphonso, ale to si mi už ukazoval.“ „Áno, ale…“ spoza dverí vytiahol novučičké carvingové lyže, „tieto si ešte nevidel. Doteraz som vyhrával o dve-tri sekundy obrovský slalom, ktorý sa koná každoročne pre kňazov v talianskej Aoste, ale na týchto lyžiach som na posledných pretekoch zvíťazil o jedenásť sekúnd.“
Spomínate ešte naňho?
Všetkým, čo sme ho poznali, veľmi chýba. Predtým než prišiel na farský úrad do Bourg Saint Pierre, bol priorom v kláštore svätého Bernarda na Col du Grand-Saint-Bernard, ktorý slúži dodnes aj ako hospic. Tí, čo prechádzajú v lete autom cez toto vysokohorské sedlo a chcú nocovať, tak im miestni kňazi ponúknu ubytovanie vedľa v hoteli. V súčasnosti vedie hospic v kláštore kňaz, myslím, že je asi 50-ročný, ktorý je aj horským vodcom. Alphonse Berthouzoz zomrel pred tromi rokmi (2012) v hospici Martigny, kde je aj pochovaný. Keď prechádzam do Aosty cez Bourg Saint Pierre, vždy sa zastavím na malom cintoríne pri kostole, kde s úctou spomínam.
Matúš Demko
Rozhovor vyšiel na portáli Postoy.sk 23. marca 2015. Publikované so súhlasom redakcie.
Na tomto blogu zverejnené 8.9.2015, aktualizované 17. mája 2022.
Ak sa vám moje články či úvahy páčia a radi by ste ich čítali naďalej, vopred ďakujem za vašu podporu.
(Môže tak urobiť nasnímaním QR kódu nižšie vo vašej mobilnej aplikácii alebo priamo kliknutím na obrázok cez internet banking. Ďakujem!)
