Novým bestsellerom vo svete sa nedávno stala kniha, ktorá má uspať deti. Spánok bude sadať aj na mysle čítajúcich rodičov.
Knihu o Zajačikovi, ktorý chce zaspať napísal švédsky psychológ Carl-Johan Forssén Ehrlin. Sám tvrdí, že jeho cieľom je pomôcť deťom zaspať večer či počas dňa – použitím „sofistikovaných psychologických techník“. Rozprávku sme si teda prečítali: laicky povedané, nedominuje jej príbeh čí „klasické“ víťazstvo dobra nad zlom, ale zbierka pokynov pre podvedomie dieťaťa, ktoré nebadane dostáva príkazy, aby zaspalo. A aj príbeh putujúceho zajačika za zívajúcim strýčkom, ktorý ho posype neviditeľným čarovným spacím práškom, je skôr zostupom hlbšie do podvedomia, do hladiny, keď sa už myseľ odoberie na niekoľkohodinový odpočinok.
V úvode knihy sa dočítate zaujímavé varovanie: nesmiete ju čítať nahlas pred niekým, kto vedie akýkoľvek dopravný prostriedok. Skutočne, séria pokynov zaspať môže dobre účinkovať na každého, kto počúva – ba aj na rodiča, ktorú takú knihu číta. Najmä pri únave na vás spánok môže doľahnúť skôr, ako ste dočítali vášmu dieťaťu poslednú stranu Ehrlina.
Britský denník Daily Mail sa rozhodol knihu otestovať aj na svojich čitateľoch. „Prekvapilo ma, že deti kniha nenudila, ale rýchlo ich pohltila. Zdalo sa, že ihneď relaxujú a v posteli sa upokojili rýchlejšie než zvyčajne,“ napísala mamička Nadia. Inú skúsenosť má ale Sarah s trojročnou dcérou Alice: „Začínam čítať, veľa zívam, ale ona na mňa skepticky hladí. Odkladá jednorukú bábu, niekoľkokrát si šúcha oči a dokonca raz aj zazíva, ale na konci knihy je stále hore.“
Rodič má byť pokojný
Aký názor má psychológ na knihu o zajačikovi, ktorý chce zaspať? „Existujú rôzne relaxačné techniky, ktoré môžu pomôcť či už dospelému, ale aj dieťaťu, upokojiť sa, zaspať. Pri uspávaní detí je ale dôležitejšie ako používanie rôznych techník to, aby rodič čítal potreby dieťaťa a reagoval na ne,“ hovorí pre Postoy.sk psychologička Mária Verešová. Techniky po vzore Zajačika, ktorý chce zaspať je podľa nej vhodnejšie využiť skôr v špecifických prípadoch, keď sú deti napríklad veľmi nepokojné alebo trpia psychickými poruchami.
„Dôležité je, aby dieťa cítilo, že rodič je pokojný. Keď dieťa plače, dlho nechce zaspať, v rodičovi to ľahko môže vzbudiť nervozitu. Ak ale začne nervózne dieťa nadhadzovať, pobehovať s ním hore-dole, dieťa túto nervóznu atmosféru cíti a ťažko v nej zaspí.“ Preto Verešová radí, aby rodič skúsil zastaviť sa, zachovať pokoj a snažil sa dieťa pokojne utišovať.
Verešovej sa pri uspávaní vlastného syna osvedčil fyzický kontakt. „Najrýchlejšie zaspí počas dojčenia, keď si k nemu ľahnem. Niekedy ho uspávam aj v nosiči, inokedy ho uspí len to, že s ním kráčam, prípadne sa kolíšem. Myslím si, že pocit bezpečia a kontaktu je pre neho pri zaspávaní dôležitý. Vtedy zaspí rýchlo a bez plaču.“
Odborníčka Amy Przeworski v článku pre magazín Psychology Today tiež poskytla niekoľko tipov, ako zlepšiť detský spánok. Radí napríklad nastaviť deťom čas, kedy sa ide do postele a kedy sa vstáva, zachovať im zvyčajný „spánkový rituál“ alebo naučiť ich zaspať aj samé. Za dôležité tiež považuje, aby deti spali toľko, koľko potrebujú.
„Ako matka som sa naučila, že nemá zmysel dieťa do spánku nútiť. Syna sa snažím uspávať vtedy, keď vidím, že je unavený – teda vtedy, keď vidím, že on chce spať, nie keď ja chcem aby spal. Keď som niekedy skúšala druhú možnosť, vždy to skončilo tak, že sme z toho boli zničení obidvaja,“ zdôveruje sa Verešová. „Na synovi vidím, ako si vie dieťa samo regulovať a vytvárať režim, ktorý potrebuje. Úplne prirodzene dával najavo, kedy potreboval prechádzať z troch denných spánkov na dva, potom na jeden.“
Matka a psychologička Mária Verešová si myslí, že keby vlastné dieťa nútila spať v inom čase a množstve, ako jej sám ukazuje, tak by to nefungovalo. „Takže si myslím, že spánok na povel nie je dobrá cesta. Techniky na uspávanie by mali slúžiť ako pomoc, podpora, keď sa dieťaťu nedarí zaspať napriek tomu, že je unavené. Nemal by to byť prostriedok na to, aby som uspala dieťa hocikedy, kedy chcem ja.“
