DSC_3244

Profesor Tadeusz Zasępa (1946-2016), bývalý rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku a podľa jeho najbližších spolupracovníkov “mučeník pravdy”, bol človekom slova – ako teológ, žurnalista, filozof. Ako ten, kto uveril Slovu, ktoré sa stalo telom. Tu je skromný výber z jeho myšlienok:

I.

“Slovensko je národ nádeje. Historické podmienky slovenského národa boli plné utrpenia, a tak je Sedembolestná Panna Mária pre Slovensko najlepšou patrónkou. Mnoho národov má za svoju patrónku Matku Božiu, pretože práve ona najväčšmi z ľudí poznala Boha.”

II.

“Keď sa ma ľudia pýtajú, prečo milujem Slovensko, s humorom odpovedám – pretože láska je slepá.”

III.

“Veľa vecí by sme nevedeli, keby nebolo žurnalistov, často aj riskujú život. Bez nich by sme boli veľmi chudobní.”

IV.

“Politikov volíme, dávame im právo, ale na akom základe žurnalisti majú právo hovoriť v našom mene? Základom je služba človeku. Nemusíme ich voliť, chceme, aby nám slúžili pravdou.”

V.

“Cirkev má byť božská. Nikto nie je vlastníkom Cirkvi, nik ju nemôže riadiť podľa seba. Cirkev treba riadiť podľa Krista – nič viac…”

[youtube https://www.youtube.com/watch?v=videoseries?list=PLmC2EFbOdnus4NyGn2wUqXTqPmK4BHCHm&w=560&h=315]

VI.

“Musíme byť svetlom viery. Nestačí iba hovoriť o viere, ale vieru autenticky prežívať. Viera musí byť moje všetko, môj život.”

VII.

“Ľudia sa najviac boja zodpovednosti, utrpenia a modlitby. Preto od toho utekajú.”

VIII.

“Boh je svätý, voči nemu je každé zlo, aj najmenšie, stále len zlom. Dnešný svet prežíva stav, že mizne pocit viny, pretože sa odmieta Boh. Žije sa tak, ako keby Boh nebol. Možno je to ľahšie, neviem. Bez Boha to je ako bez svetla, bez smerovky, nedá sa prežiť.”

IX.

“Som sám, aby iní neboli sami. Som pripravený venovať svoj čas druhým bez obmedzenia. Nikdy neviete, čo vás čaká, čo Pán Boh urobí. Treba mať trpezlivosť, venovať sa druhým a čakať, čo bude Boh hovoriť.”

X.

“Na druhom svete nič neznamená vaše meno, ani to, čo ste predstavovali na tejto zemi. Nič neznamenajú šaty, ktoré ste nosili. Podstatné sú len dve veci: viera a dobro. To si odnášame na druhý svet. Poznanie pominie. I tá biela plachta, ktorou nás prikrývajú na smrteľnom lôžku, nebude naša. Ale viera, dobro a láska zostávajú. Viera a láska znesú všetko. Idú až do večnosti.”

***

Vybrané z knihy rozhovorov Karla Ilju Dvořáka Sám, aby iní neboli sami (VMV 2016).

Foto: Martin Buzna