Pracoval som na družstve. Robilo sa pri koňoch, pri kravách a – pilo sa tam. Povedali mi „Daj si!“ Tak som si dal. Jeden deň jeden, druhý deň dva, na tretí deň aj tri poháriky a pomaličky som si zvykol.
Neskôr som robil pri stroji vo fabrike SUPRA. Povie sa, že pri stroji by sa nemalo piť, no tam sa pilo dosť. Potom som išiel robiť na stavbu a tam sa pilo menej.
Neskoršie začal dunihlav, Krupinské zlato. Kadečo, z čoho hlava bolela. Na liečenie vo Vojenskej nemocnici som sa dostal náhodou. Na psychiatri som uvidel nápis ´Protialkoholická liečebňa´. Neskôr som sa dohodol s lekárom, kedy budem k nemu chodiť.
Pred Vojenskou nemocnicou bola ešte krčma U Hanckov. To bola preslávená krčma. Povedal som si, že si idem dať posledné pivo v živote. Ale to nebolo jedno pivo, ale zo tri pivá a štyri poldeci. Vyrastal som na Supre, všetka rodina tam robila a chodili do tej krčmy, tak mi povedali : – Daj si s nami. Dal som si, no z krčmy som šiel hájom-fájom.
Vošiel som do ordinácie a vo dverách ma pokývalo. A doktor zreval: – Von! S ožratými nejednám! Vyšiel som von a aj mi do plaču bolo. Čo poviem doma? Bol som vychystaný aj s batožinou, že prídem domov raz za mesiac. Doktor mi dal ešte jednu šancu a prikázal mi, aby som prišiel triezvy.
Po vyliečení som sa vrátil do závodu. Dakedy boli pohnútky, aj ma núkali. Vo fabrike som chlapom varil kávu s rumom. Po roku zbadali, že ja s nimi pijem iba čistú kávu…
Prestal som piť, aby som udržal rodinu pohromade. Celá rodina – deti i manželka – mi v tom pomáhala. Začali sme praktizovať rodinnú terapiu – či už sme sa doma rozprávali o všetkom alebo sme chodili do prírody, aj s deťmi, aj sami s manželkou.
Keď som sa vrátil z liečenia, tak sme nevedeli, čo a ako treba robiť. No po troške sme to zvládli, aj deti sme vychovali, teraz už aj vnúčatá. Vnúčatá tiež vedia, že chodím do Vojenskej nemocnice na klub, aj na výlety ich beriem so sebou.
Moje deti sa ma pri hraní pýtali : – Oci, už si zjedol tabletky? Potom mi navarili kávu a ja som im za to dával štyri koruny. A keď sa zvýšila cena kávy, tak aj oni zvýšili cenu.
Keď som ja pil, moja manželka sa modlila. Skutočne ma zachránila modlitba. Život sa mi hodne zmenil. Ďakujem Pánu Bohu za to, že sa nám to takto zatiaľ darí.
Keď niekto pije, tak nepozerá na čas. Potom, keď prestane piť, tak už zas nemá čas na nič a stále má niečo na práci. To sa mi niekedy nepáči. Odrazu si nájde toľko práce a koníčkov, že už nemá ani voľnú hodinku, aby prišiel na klub.
Kto bol liečený proti alkoholu, tak ten sa nenaučí piť s mierou. Poznám jeden príklad z Prahy. Istý doktor, ktorý bol štyrikrát na liečení, mi povedal: – Ja som doktor, ja si musím rozkázať. Dám si každý deň deci. Potom však už nebolo deco, dva, ale polliter. Po štvrtej liečbe abstinuje už dvadsaťdva rokov.
Poznám však aj prípad, keď sa po tridsiatich rokoch abstinencie napil. Tridsiate výročie svojej abstinencie chcel osláviť alkoholom… No to sa nedá. Raz sme prišli na návštevu a povedali nám: – Načo ste prišli, keď nepijete? Tak sme sa zobrali preč a odišli…
Bez alkoholu sa dá žiť aj bez liečenia pre toho, kto si vie rozkázať. Náš Peter si na Silvestra povedal: – Od nového roka nepijem, ani nefajčím. A už je tomu trinásť rokov – presne toľko, ako vek jeho dcérky.
Kluby abstinentov
Keď sa naskytla možnosť, tak sme v Ružomberku založili klub – Ružomberský abstinenčný klub. RAK. Bolo to vo Vojenskej nemocnici v roku 1975, ale nevydarilo sa nám to tam. Boli tam kadejakí vysokí dôstojníci, ktorí na kluby nechodili a tak sa to pomaličky rozpadlo.
Potom sme s manželkou založili klub pri dr. Kordovanovej v roku 1980, trval desať rokov. Chodili sme do klubu, pokým sme tam nezostali sami. Daktorí chlapci, čo tam s nami chodili, tak sa doteraz držia a úspešne abstinujú.
Na Slovensku kluby dlho neexistovali. Začalo to v pražskej U Apolináře. Doc. Skála založil v Prahe klub a jeho prvým pacientom bol dr. Stano Kotulan. Tí to začali. Sestrička, ktorá sa poznala s dr. Kotulanom, nás naverbovala, aby sme odoberali časopis Apolinář, tak sme si ho predplatili do klubu. Po piatich rokoch si nás ako predplatcov zavolali do Prahy na zjazd. Dobré to bolo, na úrovni.
V Prahe som sa zoznámil s Bratislavčanmi z klubu, kde to začal dr. Novotný. Aby som nemusel chodiť do Prahy, tak som chodil do Bratislavy.
Raz som sa stretol s Mariánom Daubnerom, ktorý je teraz v resocializačnom centre v Koši pri Prievidzi. Keď sme sa stretli, spýtal sa ma: – Za koho tu si?
Ja mu na to : – Súkromne.
-Ale veď vy máte v Ružomberku klub a ženy vám ho vedú!
Tak mi dal na ne kontakt, jedna bola predavačkou, druhá učiteľkou. Chodil som medzi nich, aby aj mladí videli, že sa dá žiť bez alkoholu. Chceme, aby na kluboch bola rodinná terapia, aby nechodili len manželia, ale aj ich manželky.
Dnes chodím aj do Banskej Bystrice, tam majú raz za tri mesiace socioterapeutický klub. Tiež som sa tam stretol s chlapmi, ktorí už dlho abstinujú.
Jeden chlapík z Oravy sa druhýkrát ženil. Zobral si ženu, ktorá nevedela, že je abstinent. Doslova bol problém, kým sa dali do poriadku, aby to fungovalo. Nakoniec založili na Orave klub a chodia tam obaja. Sama nám hovorila, že pre ňu bolo ťažké vydať sa za abstinenta, aj keď ona pila iba príležitostne.
Viera a závislosť
Vyrastal som v komunistickej rodine, otec mi bol komunista, starý otec zakladal v Ľubochni stranu. Otec bol ako 14-ročný pri tom. Mama tiež do kostola nechodila. Moja sesternica bola tri dni pred smrťou za mojím otcom, že „Ujček, dajte sa na našu vieru.“ Otec jej povedal: „Nie. S čím som žil, s tým aj chcem zomrieť.“ Mal teda štátny pohreb, aj milícia bola.
Na birmovke som bol ako 30-ročný. Birmovka sa konala prvýkrát v roku 1971 po dvadsiatich rokoch.
Keď som bol závislý, tak som do kostola chodil z povinnosti. Svojej žene som vytýkal, či musí každý deň ísť do kostola. A teraz aj ja každodenne chodím na sv. omšu.
Jedna žena na klube povedala, že vďaka viere sa dostala zo závislosti. Druhá sa na to ozvala: – No hej, aj ja chodím do kostola. Tak potom bola medzi nimi polemika, že to nie je všetko do kostola chodiť, ale treba veriť. Každý človek niečomu musí veriť. Sám som sa presvedčil, že mi viera pomáha.
V klube sme mali aj krstiny, naše krstňa má teraz dvadsať rokov. Istí rodičia čakali šieste dieťa. Zoznámili sme sa s nimi v klube. On bol práve v tom čase na liečení. Manželka nám vyčítala, že čo ona teraz bude robiť, keď má muža na liečení a či jej budeme pomáhať. Tak sme jej pomáhali. Dieťa strašne nechcela a chcela ísť aj na prerušenie, ale – tiež pôsobila modlitba. Naozajstná modlitba, išlo o život. Moja manželka ju bola prosiť, aby si dieťatko nedala preč, že sa za to modlí, aby sa dieťatko narodilo a že keď sa narodí, tak si ho zoberieme. Ona celých deväť mesiacov necítila k tomu dieťatku žiaden vzťah, nechcela ho.
Už mala ísť na prerušenie. Zhodou okolností sa pri nej zastavila moja manželka. Začala ju prosíkať, aby na ten potrat nešla, veď už bola na to prichystaná. Nakoniec jej sľúbila, že nepôjde.
To dieťa je vymodlené. Moja manželka zaangažovala všetky tajné sestričky, aby sa za ňu a dieťa modlili. Je to najkrajší a najmúdrejší člen celej rodiny. Nakoniec nás jej matka poprosila, či nebudeme jej dcérke krstní rodičia. Tak sme nielen krstnými rodičmi ich dcérke, ale jej rodičom aj birmovnými.
Chodím do Lúrd. Angažujem sa v Rodine Nepoškvrnenej a v Slovenskom misijnom hnutí. V Lurdoch som akurát raz blahoželal dvom Tónom k ich meninám, tak sme si pripili lurdskej vody z horčičákov. A bolo…
Skúsenosť zo Žakoviec
Boli sme nápomocní Mariánovi Kuffovi v Žakovciach v tých ťažkých časoch, keď tam ešte začínali. Teraz tam je O.K. Pomáhali sme im, keď bola stará fara, keď im tieklo na hlavu, keď mali celty a keď celý mesiac pršalo – a oni (Marián a Janko Buc) práve v tom čase prerábali.
Stalo sa nám, že nám jedna Ružomberčanka darovala po svojom mužovi šesť oblekov. Tak sme ich boli zaviesť do Žakoviec spolu s ďalšími vecami z charity. Majú tam poriadok. Špígl nígl.
Záverečné spomienky abstinujúceho alkoholika
Alkohol je droga ako každá iná. Teším sa z úspechov, keď k nám niekto do rodiny nealkoholikov pribudne. Teraz mám 65 rokov, abstinujem už viac ako polovicu života – 35 rokov.
Ružomberský abstinenčný klub býva každý štvrtok a v poslednú sobotu v mesiaci o 16:00 vo Vojenskej nemocnici na psychiatrii.
Spracované v roku 2005 podľa rozprávania abstinujúceho alkoholika, ktorý chcel zostať v anonymite.