Štefan Klubert pôsobil ako farár a dekan v Levoči v rokoch 1953-1986. Bol vášnivý fotograf, mal vzťah k umeniu a spolu s bratmi Kotrbovcami zachránil levočský oltár Majstra Pavla. Vždy si však plnil povinnosti kňaza a svedomito sa pripravoval na kázne. V nedeľu 1. novembra 2020 odvysiela RTVS nový dokumentárny film Štefan Klubert. Pri tejto príležitosti zverejňujeme jeho úvahu o jednote rodičov vo výchove.
Je zbožnou túžbou rodičov pomôcť svojim dietkam, pomôcť mládeži, voviesť ju do života tak, aby dokázala žiť krajšie, správnejšie a požehnanejšie. K výchove nestačí iba jeden z rodičov, ale k správnej a úplnej sú potrební obidvaja rodičia… Otec vychováva rozumom a matka zas citom… Život, životné úlohy nemožno riešiť len rozumom alebo len citom, ale treba obidve tieto schopnosti duše spájať… Autorita rodičov môže byť vtedy účinná a požehnaná, ak rodičia sú jednotní. Jednota robí silu. Táto zásada sa zvlášť osvedčuje v rodine. Sila autority spočíva v jednote otca a matky. Podľa jednoty poznáme tri typy: typ jednoty – typ nejednoty – typ protijednoty.
Typ jednoty je vtedy, ak otec a matka sú ako jeden. Ich myšlienky, city, skutky a rozkazy sú jednaké… Dieťa žije pod dojmom tejto dokonalej harmónie. Aj keď nevie preniknúť jej rozbor, jej podstatu, jednako prijíma jej účinky. Nemôže si stavať otca proti matke a matku proti otcovi. Nemôže žalovať u jedného proti druhému. Ba nemôže rozoznať ani dvojitú mravnú osobnosť. Je tu len jedna hlava, jedno srdce, jedno rameno. Všetko, čo myslí mama, myslí aj otecko. Všetko, čo chce otecko, chce aj mama. Matka môže bez ťažkosti zastávať úlohu dobroty, lebo ju podporuje energia otcova. Otec sa môže ukázať prísny bez obáv, že sa uzavrie srdce dieťaťa, veď je tu matka, aby ho otvorila… Obidvaja rodičia vždy vystupujú jednotne a vždy sa navzájom doplňujú… Priateľky mali zálusk na nejakú tanečnú zábavu a volali aj svoju kamarátku Máriu… Tá hneď naznačila, že to asi nepôjde, lebo ako pozná rodičov, jej to sotva povolia… Na to jej radili, aby sa snažila získať otca alebo matku, jedného z rodičov, že potom aj ten druhý ľahšie povolí… Mária však: „To nepoznáte mojich rodičov. To, čo chce otec, chce aj mama, tí sú vždy zajedno. Koľkokrát som sa o to pokúšala a nešlo to… Sú pevní a jednotní… Ani netušila, aké pekné svedectvo dala o svojich rodičoch… Aj Pán Ježiš prosil nebeského Otca, aby On a jeho veriaci boli jedno, ako je On a jeho nebeský Otec jedno… Iba jednota presvedčuje… Ak rodičia chcú, aby ich výchova bola účinná, požehnaná, potrebujú byť jednotní v názoroch, v zmýšľaní, v presvedčení, jednotní aj v láske a požiadavkách voči svojím deťom.
Veľkým nešťastím pre rodinu, pre deti a ich výchovu je nejednotnosť rodičov… Stáva sa, že otec sa uspokojí s tým, že sa nezúčastní na priamej výchove. Neprotirečí manželke, ponechá ju na seba samu. Súhlasí s tým, ako ona rozhodne. On chce byť neutrálny, nechce sa do ničoho miešať, ale nechce ani byť za niečo zodpovedný… Darmo ho prosí manželka, aby vo výchove spolupracovali…: buď je to únava po iných námahách, buď je to prirodzená lenivosť, či pohodlnosť, či zveličená dôvera v dostatočnosť materskej starostlivosti. On neprináša nijakú spoluprácu do tej námahy – vychovávať.
K tomu treba poznamenať, že práve otcovi patrí, aby svojou osobnosťou, ba prísnosťou, svojou fyzickou silou dodával dôraz sankciám príkazov. Autorita matky je viac alebo menej ošúchaná pre množstvo príkazov a nariaďovaní, tiež aj pre bezprostredný styk a zhovievavosť, ktorá neopúšťa materinské srdce. Teda hlava rodiny zrádza svoju povinnosť, keď nerozkáže vtedy, ak to povinnosť vyžaduje, alebo keď nepodporuje úsilie matky. Dieťa má veľmi dobre vyvinutý zmysel vybadať otcovu slabosť a nerozhodnosť. Je neraz tak prefíkané, že v prítomnosti otcovej sa bude správať bezchybne, ale keď má pred sebou iba matku, slabú ženu, už mu na ničom nezáleží. Nejednota rodičov môže byť tragédiou pre budúcnosť dieťaťa… Okrem prípadov, že otec sa utiahne a nechce niesť ťarchu rodiny ako hlava, stáva sa, že sa manželia aj proti sebe postavia: otec chce to, čo nechce matka. Otec dovolí, matka nedovolí. Otec súhlasí a matka nesúhlasí… A dieťa si potom vyberá to, čo je preň momentálne najvýhodnejšie. Horšie ak otec túto svoju povinnosť ubíja pijatikou… Koľkokrát počujeme dorastajúce deti sa sťažovať… „Koho mám poslúchať? Otec stále opitý a matka zo všetkého dostáva hysterické záchvaty…?“
Otec vysokoškolsky vzdelaný, význačného spoločenského postavenia, matka učiteľka. Syn-študent bol rozhýčkaný výchovou… Chcel žiť na voľnej nohe, bez serióznej práce. Do domu si vodieval spolužiačky-študentky… Vraj sa bude lepšie užiť, od dievčat sa naučí jemnejšieho správania… Matka bola veľmi proti tomu, ale otec s tým súhlasil… Túto nejednotu rodičov veľmi využíval… Predpoklady otcove nevyšli… Neučil sa lepšie, ale horšie… Ba pred maturitou jedna z týchto spolužiačok stala sa predčasne mamičkou… Rozriešili to tak, ako sa to zvykne – vynúteným sobášom…. Potom, čo sa im podarilo zmaturovať, tak sa zas rozviedli, lebo medzičasom si zas našiel iné dievča… Ako to bude pokračovať ďalej sa uvidí, až sa vráti z vojenčiny… Náznaky nie sú nejaké priaznivé… Výsledok nejednotnej výchovy.
Naznačili sme si, že najhorší je typ protijednoty… Protiva jednoty je vo výchove hriechom oveľa väčším než jednoduché vzdialenie sa od pomoci. V prvšom prípade je aspoň pokoj medzi rodičmi, ale v tomto je už medzi nimi vojna… Matka dovolí, otec zabraňuje. Otec rozkazuje, matka to zruší. Otec myslí takto a matka zas celkom opačne. Otec je za prísnosť, matka len za zhovievavosť. Jeden odsudzuje, druhý odpúšťa. Ak je vo svete peklo, tak je iste tam, kde dve na seba odkázané bytosti žijú v nezhode v jednej domácnosti.
Život píše priamo romány o tom, kam vedie taký systém protijednoty vo výchove. Sú to bolestné tragédie, na ktoré doplácajú deti a šťastie to neprináša ani rodičom… Otec, hoci pochádzal z nábožných rodičov, bol úplne nábožensky ľahostajný, ba správnejšie protináboženský… Matka, nijako nie horlivá katolíčka, ale uznávala istú hodnotu náboženstva… V manželstve a v rodine nepraktizovali náboženský život. Mali jedného chlapca. Dali ho síce pokrstiť, hoci otcovi sa to nepáčilo… V náboženstve ho nikto nevychovával. Matka však chcela, aby dieťa pristúpilo k sv. prijímaniu, lebo starí rodičia sa vnukovi veľmi venovali… Po príprave bol chlapec na sv. prijímaní. Odvtedy je koniec všetkému. Otec sa videl v synovi. Názory na výchovu sa u rodičov rozchádzali… Otec mnoho povoľoval synovi. Matka ho mala veľmi rada, ale syn lásku zneužíval… Neučil sa, iba kamarátov, ľahký život… V škole neúspech za neúspechom… To matku trápilo… Otec dovoľoval synovi vziať si auto, kedy-tedy si zašoférovať. Matka bola proti tomu… Raz prišiel dosť neskoro večer zo školy, bolo to pred maturitou… Rodičia už spali. Prišiel s kamarátmi a chceli si niekam zájsť. Vzal otcovi kľúče od auta, ktoré mal schované v saku… Okolo desiatej v noci pustili sa autom do Tatier… V neprimeranej rýchlosti auto v zákrute vyletelo a prevrátilo sa tak nešťastne, že jedine jeho prigniavilo a zabilo, ostatní boli poranení. Nastal rozvrat v rodine. Matka v zúfalstve mala aj sebevražedné úmysly. Skončilo to rozvodom. A koľko je obdobných prípadov. Ak rodičia chcú čosi prosiť od Boha, tak nech prosia o jednotu vrúcnu, úprimnú, srdečnú, aby spoločne dokázali vychovávať svoje dietky. Pán Ježiš upozornil: Keby bol diabol v sebe rozdelený, ako obstojí jeho kráľovstvo? Ak naša výchova bude rozdelená – ako obstojí?
Štefan Klubert
Vyšlo na Otcom.sk 30.10.2020.
ilustračný obrázok: Johann Richter, Ludwig Rohbock: Levoča, 1850-1953, zdroj: Webumenia.sk (Galéria mesta Bratislavy)